Ak venujete všetku energiu práci, niekde inde vám môže neskôr chýbať, hovoria Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta (ukážka z knihy)

Text a fotografie sú súčasťou knihy Rok bez divákov, ktorá vychádza vo vydavateľstve Denníka N.

Pandémia nebola jediným dôvodom, pre ktorý som chcela „ostať doma“. Počas celého roka 2019 sme sa so Svätoplukom aktívne podieľali na programe v rámci Roka kultúry v Banskej Štiavnici. Ten sa oficiálne skončil v decembri, ale u mňa trval až do marca 2020, kým som nedokončila všetky vyúčtovania a neuzatvorila štyri audity. Bola som unavená, vyčerpaná a trochu aj frustrovaná z toho administratívneho, nekreatívneho finále hyperaktívneho roka. Už dlhšie sme si hovorili, že ďalšiu sezónu v takom tempe nezvládneme. Do toho prišiel covid aj osobná kríza. Celé sa to zrútilo. Program 2020 šiel v ešte rozbehnutom tempe, ale už akosi bez energie. Rozhodnutie, že 13. sezónu v roku 2021 úplne vypustíme, nebolo vôbec jednoduché. Ale bolo to nevyhnutné.

Žijeme spolu dvadsať rokov. Trinásť rokov máme psa Prokopa, dvanásť posledných rokov sme venovali všetok čas kultúre a umeniu. Vždy tu bol niekto tretí, štvrtý, piaty, kto dostal prednosť pred nami. Už nebolo na výber. S koronou prišla možno posledná príležitosť veci zmeniť. Preformátovať sa, zastaviť, nájsť časom, stresom a únavou stratenú radosť z vecí, na ktorých nám záleží. A tak trochu nájsť aj nás samých.

Po lete všetci z nezávislej kultúry píšu projekty, pripravujú sa na nový rok, skladajú excelové tabuľky s rozpočtami, stávajú sa súpermi v hre o dotácie. A my sme verejne priznali, že sme v koncoch, že žiaden grant na rok 2021 nepodávame, že na ničom nepracujeme, že sa musíme resuscitovať. Najprv sme mali predstavu, že naše ateliéry, dielne a zázemie pre umelcov, ktoré tu v Štiavnici máme, zamkneme a nebudeme robiť nič, len pestovať zeleninu a chodiť na prechádzky. V Iliji pri Banskej Štiavnici žijeme od roku 2009, ale nikdy sme, napríklad, neboli na hubách. Okolité kopce boli vždy len takou malebnou kulisou pre náš pracovný život. Dnes môžeme huby rozdávať ako novodobý „merch“. Zavárané aj sušené.

Do lesa som najprv chodila v mokasínach. Keď ma v nich videl