Denník N

Sen o mojej vlasti

Nie je správne budovať štát na negatívnej emócii. Lepšie je hovoriť o tom, akí by sme mali byť. Slovenský prezident v tomto nadväzuje na idey Masaryka a Havla.

Pred piatimi rokmi som bol zhodou okolností 4. júla vo Washingtone, DC, tak som si povedal, že sa pôjdem pozrieť na slávny ohňostroj ku Dňu nezávislosti. Zamieril som do parku Mall, v blízkosti ktorého je Capitol aj Biely dom, a aj keď bol ešte len neskorý večer, boli tu už stovky ľudí (neskôr sú ich státisíce). Spočiatku som mal dojem, že sa jednoducho prišli pozrieť na farebné delobuchy, ktoré zmenia oblohu na nepoznanie, no po chvíli som sa neplánovane započúval do rôznych rozhovorov a nestačil som sa čudovať.

Mnoho z tých rodín či priateľov sa proste bavilo o Amerike. Tu a tam rodičia rozprávali deťom, čo vlastne ten Deň nezávislosti znamená. Veľmi často to hovorili lámanou angličtinou, evidentne prvá generácia prisťahovalcov.

Občas to pôsobilo až gýčovito, ale zaujalo ma, že toto vlastne z domova nepoznám. Kto by tu hovoril o nejakých „otcoch zakladateľoch“ nášho štátu? Kto by spomínal hodnoty, na ktorých v roku 1918 naša republika vznikla? Buď nikto, alebo by to skomolil do nejakého nacionalistického hávu. Vo washingtonskom parku totiž nikto nehovoril o veľkosti krajiny či armáde, ale o právach, ktoré tu každý má.

Nie som si istý, či by väčšina vedela, na čom náš štát vznikol, a ešte menej som si istý, či by, keby to vedela, s tým súhlasila. Tomáš G. Masaryk v decembri 1918 vyhlásil: „Žijeme v rozprávke? Tak sa pýtajú politici všetkých krajín, a sám si kladiem rovnakú otázku; a predsa je to všetko skutočná skutočnosť, výsledok štvorročného zápolenia všetkých národov sveta. Svet sa rozostúpil na dva tábory, a v hroznom boji zvíťazili tí, ktorí hájili ideály spravodlivosti – zvíťazili idealisti, zvíťazil duch nad hmotou, právo nad násilím, pravda nad prefíkanosťou.“ Kto by to bol dnes povedal, že sme získali samostatnosť vďaka idealizmu?

Je vlastne otázka, či existuje nejaký štát, kde sa ľuďom dobre žije, hoci stojí na nejakej negatívnej myšlienke. Nie na tom, čo chce, ale na tom, čo nechce. Tak sa zakladalo nacistické Nemecko a komunistické Rusko, kde bolo podstatnejšie, kto nemá právo na život, než aké sú práva tých, čo žijú. A je škoda, že v poslednom čase tak často hovoríme v Česku i na Slovensku o tom, čo nechceme, či koho tu nechceme, a nie o tom, čo si prajeme. V akom štáte by sme vlastne túžili žiť.

Často hovoríme: „To bola Masarykova republika.“ Neplatilo to však doslova? Nebola „tou“ republikou len za jeho života? A neopakovalo sa to za Václava Havla? Aj dnes si v Česku veľa ľudí myslí, že bez Havla už to nie je ono. Niektorí dokonca hovoria o novej normalizácii.

Patrím medzi tých, ktorým jeho hlas chýba, pretože každého múdreho, empatického a odvážneho človeka je škoda. Lenže zároveň nepatrím medzi tých, pre ktorých sa s jeho skonom skončila aj slobodná éra. Žiadna osobnosť nie je opakovateľná, tým menej niekto ako Václav Havel či Tomáš G. Masaryk. Dnes a denne však stretávam veľa ľudí rôzneho veku a rôznych povolaní, ktorí sa snažia spolutvoriť poctivú, otvorenú a hlavne demokratickú spoločnosť. A nemá napríklad Slovensko prezidenta, ktorý nadväzuje na idey Masaryka a Havla? Podľa mňa áno.

Každý štát má pri svojom vzniku snívať, aby až keď prídu ťažké chvíle, alebo jednoducho len únavný praktický život, ten sen pripomínal, že je tu niečo nad nami, k čomu máme vzhliadať. A tento sen u nás žije, okrem iného vďaka Masarykovi aj Havlovi. Je dobre, že tak často hovorili o humanizme, slobode, pomoci, pravde atď. Za tento vklad do nášho genetického kódu im treba poďakovať, ale tiež treba pokračovať v tom, čo oni začali.

Teraz najčítanejšie