Denník N

Uruguaj potreboval národný mýtus, tak si ho našiel vo futbale. Po Argentínčanoch hráči hádzali uhlie aj fľaše vína

„Iné krajiny majú svoju históriu. Uruguaj má svoj futbal,“ povedal tréner Uruguaja Ondino Viera, keď so svojím tímom prišiel v roku 1966 na majstrovstvá sveta do Anglicka. A vôbec nepreháňal. Futbal pomohol vytvoriť uruguajskú národnú identitu a zostáva symbolom „boja“ národa s 3,5 milióna obyvateľov, ktorý susedí s oveľa väčšou Argentínou (45 miliónov) a Brazíliou (212 miliónov).

Uruguaj napriek malej populácii patrí k futbalovým veľmociam. Kontinentálny šampionát Copa América vyhral 15-krát, rovnako ako Argentína.

Jeho vrchol však prišiel ešte v prvej polovici minulého storočia. Uruguaj zvíťazil na prvom svetovom šampionáte v histórii, keď turnaj v roku 1930 hostil. Predtým získal aj dve olympijské zlatá. Keďže FIFA víťazov olympijského turnaja pred prvým MS uznáva ako majstrov sveta, futbalisti Uruguaja dnes na dresoch nosia štyri zlaté hviezdičky, ktoré okrem víťazstiev na MS (1930 a 1950) pripomínajú aj olympiádu (1924 a 1928).

Podľa Davida Goldblatta, autora knihy The Ball Is Round (Lopta je guľatá), je Uruguaj až extrémnym príkladom toho, ako sa futbal premiešal s politikou a štátom. Podobne ako Argentína, aj Uruguaj si potreboval vytvoriť národné mýty, a futbal bol nato skvelým prostriedkom. Stal sa súčasťou uruguajskej „psyché“.

A nie hocaký futbal, ale mýtický uruguajský štýl. Často býva opisovaný prostredníctvom termínu „garra Charrúa“, doslova „pazúr Charrúa“. Charrúa bol domorodý národ, ktorý žil na území dnešného Uruguaja.

„Garra Charrúa“ je metaforickým vyjadrením toho, že uruguajskí futbalisti prinášajú k hernej kvalite ešte niečo viac: schopnosť na ihrisku bojovať a vyhrávať aj v pozícii outsiderov.

Uruguaj sa od začiatku 20. storočia vo futbale postupne formoval inak ako Argentína. Zatiaľ čo argentínsky futbal bol založený na kráse, nazývanej „la nuestra“, Uruguaj sa spoliehal najmä na odolnosť.

Vojenský generál José Gervasio Artigas Arnal bojoval v Latinskej Amerike vo viacerých vojnách o nezávislosť a Uruguajčania ho považujú za národného hrdinu. Hovorí sa o ňom aj ako o „otcovi uruguajskej štátotvornosti“. Artigasovým heslom bolo, že žiadny človek nemá väčšiu hodnotu ako ostatní.

V Uruguaji sa pri budovaní tímov spoliehali na silný kolektív viac ako na silné individuality, hoci ich vždy mali dostatok.

Delenie na uruguajský a argentínsky štýl však má zásadnú chybu: krása a bojovnosť sa vo futbale nikdy nedajú celkom oddeliť.

Tanec s metlou a loptou

Presne o tom rozprával slávny uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano, ktorý napísal v 90. rokoch knihu El fútbol a sol y sombra (Futbal na slnku a v tieni), jedno z najlepších diel o futbale vôbec.

Prostredníctvom historických príbehov v ňom vysvetľuje, ako futbal vytváral súčasný Uruguaj. Pomohla k tomu aj mentalita zosobnená v „garra Charrúa“, ku ktorej sa však rýchlo pridali aj ďalšie prvky: technika, spontánnosť, krása a futbalové umenie.

Galeano v knihe píše: „Prešli roky a konečne som sa naučil prijímať samého seba takým, akým som: žobrákom, ktorý prosí o dobrý futbal. Chodím po svete s natiahnutými rukami a na štadióne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Futbal

Ofsajd

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie