Denník N

Zaujíma niekoho moja odysea? Milan Kundera o nemožnosti veľkého návratu

Foto - Artforum
Foto – Artforum

Román Nevedomosť podáva správu aj o našom vzťahu k slávnemu autorovi.

V neskorom období svojej tvorby začal Milan Kundera dávať svojim románom jednoslovné názvy: Nesmrteľnosť, Pomalosť, Identita. Do tejto série patrí aj jeho predposledné dielo Nevedomosť (2000), ktoré po vyše dvadsiatich rokoch práve vyšlo v slovenčine (Artforum, 2021).

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Kundera sleduje podobný cieľ, aký je pripisovaný filozofii. A to, že mu ide o výklad a definíciu pojmov. Keď sa Sokrates stretával s kolegami na námestí, snažili sa v dialogických skúmaniach pomenovať, čo je krása alebo cnosť. Nie vždy sa im to podarilo, no nastavili tak jednu z metód uchopovania sveta.

Môže byť aj literatúra zdrojom takéhoto poznania?

Z Kunderových esejí o Umení románu (1986) vieme, že v beletrii ide o čosi iné či dokonca protichodné. Literatúra nie je ihriskom exaktnosti. Ukazuje nám, že každá vec má viac významov a nie je jednoznačne uchopiteľná. Dielo románu priamo manifestuje, že naše životné situácie ovplyvňujú rôzne kontexty, a ak pohľad zúžime na jeden z nich, konáme nespravodlivo a nedostatočne.

Poznanie plynúce z literatúry teda spočíva v tom, že svet je vrstevnatý. Uvedomiť si to znamená byť schopný sa lepšie v živote orientovať.

Pre Kunderu sa táto mnohovýznamovosť stala jadrom písania. V románe Nevedomosť s ňou máme do činenia tiež. Vrchovato.

Stratení v nevedomosti

Irena a Josef sú emigranti. Opustili Československo v turbulentnom závere 60. rokov a po revolúcii v roku 1989 sa odhodlávajú na cestu späť. V príbehoch ich návratov pozorujeme, do akej miery postavy poháňa cnenie za bývalým domovom, túžba po ľuďoch a miestach z mladosti, nostalgia.

Kundera najprv v etymologickom výklade vysvetlí, ako nostalgia súvisí s nevedomosťou. Po dlhšom odlúčení nám domov chýba preto, lebo nevieme, čo sa tam deje. Nevedomosť vytvára prázdne miesto v našich dušiach, ktoré si žiada naplnenie. Irena a Josef takto podľa Kunderu stoja v tradícii Homérovho Odysea, ktorý sa – taktiež po dvadsiatich rokoch – vracia domov.

Otázka však je, či nostalgiu voči navrátilcovi pociťuje aj prostredie, z ktorého odišiel. Je vítaný a očakávaný? Ostal súčasťou spomienok? Je tiež predmetom nevedomosti, ktorá túži byť naplnená a vyrozprávaná? Čakajú na Irenu a Josefa v porevolučnom Česku otvorené náručia a ochota preklenúť dlhodobé vákuum? Zaujíma sa vôbec niekto o ich osobnú odyseu?

Stačia tieto dve polohy nevedomosti a Kunderova literárna hra je skvelo rozohratá.

A môže postúpiť hlbšie.

Zložitosť návratu

Hovorí sa: zíde z očí, zíde z mysle. Ale čo ak vám niekto bráni, aby ste spomínali? Čo ak totalitný režim kontroluje, či udržiavate kontakt s emigrantom, a pod hrozbou násilia vám to zakazuje? Vytrváte? Vzdáte sa?

Môže to dopadnúť aj tak, že tlak zhora vás postupne otupí a vy vzniknutú nevedomosť prijmete. Zaujímate sa stále menej, kedysi blízky človek sa vám v spomienkach rozplynie.

Čo ak sa však stratený syn či dcéra nakoniec vráti? Budete sa musieť za svoju vymazanú pamäť hanbiť? Dokážete sa spätne opýtať na stratené roky? Zaujíma vás to vôbec? Máme do činenia so záplavou otáznikov, ktoré sú svedkami zložitosti situácie. A nemožnosti radikálneho súdu.

Na Kunderovej palete sa najintímnejšie

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie