Nobelovu cenu za literatúru získala spisovateľka éry sovietskej utópie

Aktualizované 18:08

Nobelovu cenu za literatúru 2015 získala Svetlana Alexijevičová z Bieloruska. Oznámila to Sara Daniusová, prvá žena na najvyššom poste Švédskej kráľovskej akadémie. V jej zdôvodnení sa píše, že autorka dostala toto najpres­tížnejšie svetové literárne ocenenie za „polyfónny štýl a odvahu“.

Laureát Nobelovej ceny získava okrem medaily a diplomu osem miliónov švédskych korún (asi 860-tisíc eur). Akadémia ho vyberá z nominácií tisícok osobností celého sveta, ktorým rozposlala takzvané pozvánky. Cena, ktorá sa neudeľuje posmrtne, môže byť v jednom roku aj rozdelená, najviac však trom osobám.

Šesťdesiatsedemročná Alexijevičová, ktorá sa narodila na Ukrajine, ale vyrastala v Bielorusku, sa ako investigatívna novinárka svojimi odvážnymi reportážami, otvorene a pravdivo poukazujúcimi na minulosť i súčasnosť sovietskej resp. postsovietskej doby, stala nepohodlnou Lukašenkovmu režimu a niekoľko rokov žila hlavne v Paríži a Berlíne.
Po návrate žije opäť v Minsku, režim ju síce trpí, ale jej knihy v Bielorusku nemôžu vychádzať.

Schopnosť meniť spomienky na príbehy

V češtine zatiaľ vyšli tri jej knihy. Prozaický debut Válka nemá ženskou tvář je príbehom vojny z pohľadu žien, autorka oslovila takmer sedemsto pamätníčok, ktoré bojovali na fronte či v partizánskych oddieloch, alebo žili na okupovaných územiach.

Modlitba za Černobyl je knihou reportáží, kým jej najnovšie dielo Doba z druhé ruky. Konec rudého člověka je mozai­kou hlasov ľudí, ktoré zbierala niekoľko rokov. Vedľa seba tu znejú hlasy stalinistov i liberálnych intelektuálov, mládeže či starých ľudí, pričom Alexijevičová „skúsene sleduje, ako sa tento guláš sám varí, ako sa jednotlivé ingrediencie, teda ľudia, vytrácajú a k čitateľovi začína hovoriť celok – sovietsky ľud“.

K autorkinmu majstrovstvu patrí, že „varenie gulášu“ nielen sleduje, ale ako píše v recenzii knihy Milan M. Šimečka v týždenníku Respekt, má schopnosť premeniť ľudské spomienky na príbehy, pri ktorých sa tají dych.
„Autorka z ľudských osudov, ktoré sú plné krutých i šťastných náhod, stvorila veľkú literatúru, kde vnútornú logiku deja určujú dejiny,“ píše sa v recenzii.

Strhujúca kniha je vďaka metóde svojho vzniku plná citátov, ktoré, keby nešlo o také kruté svedectvo, by mohli slúžiť ako bonmoty. V každom prípade však, ako zdôrazňuje Šimečka, majú ambíciu byť definíciou národnej duše: „Rus potrebuje takú ideu, z ktorej behá mráz po chrbte a naskakuje husia koža. (…) Skutočný vlastenec môže Rusku priať len okupáciu. (…) Ruský človek nie je obchodník, pokojne vám venuje poslednú košeľu, ale inde si ju ukradne. (…) Za päť rokov sa môže v Rusku zmeniť všetko, ale za dvesto vôbec nič.“

Keď ľud rozpráva sám o sebe

Je to dôkaz pre celý kultúrny svet, že reportáž je literárny žáner,“ povedal o čerstvej laureátke Nobelovej ceny Filip Ostrowski z vydavateľstva Absynt. To, že ju získala práve Svetlana Alexijevičová, vyvolalo u nich eufóriu, keďže sa jej knihy v blízkom čase chystajú vydať v slovenčine.

„Považujeme ju za skvelú autorku. Rozhodnutie vydať jej knihy padlo kvôli Alexijevičovej osobitému štýlu, ktorý kritici nazývajú ’ľud rozpráva sám o sebe’, ale tiež románom-svedectvom alebo románom-oratóriom. Taktiež je nám blízke, že od začiatku si vyberala nepríjemné témy. Sú to predovšetkým osudy tých ľudí, ktorých si nikto nechce vypočuť,“ hovorí Ostrowski.

„Svetlana Alexijevičová dáva slovo svojim hrdinom a sama sa ukryje v tieni. V každej knihe spoznávame desiatky postáv a počúvame ich príhody. Možno ide práve o to. Nie jeden, ale viacero hrdinov, s ktorými môžeme nadviazať kontakt. Prechádzame stovkami strán o zničených osudoch ľudí a nič s tým nedokážeme urobiť.“

Už v novembri tohto roku vo vydavateľstve Absynt vyjde v reedícii jej debutová kniha Vojna nemá ženskú tvár (v slovenčine ju po prvýkrát vydala v roku 1990 Pravda v preklade Ondreja Marušiaka) a v máji budúceho roka vyjde zatiaľ posledné dielo Svetlany Alexijevičovej Čas z druhej ruky.

„Taktiež je dôležité poznamenať, ze Nobelova cena pre Alexijevičovú je bezprecedentná udalosť – po prvýkrát získal toto ocenenie autor literatúry non-fiction,“ dodal vydavateľ Filip Ostrowski.

Definícia ruskej duše

Alexijevičová je známa tiež ako úspešná scenáristka dvoch desiatok dokumentárnych filmov či ako divadelná dramatička. Za svoju tvorbu získala mimo svojej vlasti rad ocenení, okrem iných Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu a francúzsku Prix Médicis Essai.

Obe tieto ocenenia dostala v roku 2013, a odvtedy sa o nej uvažovalo ako o adeptke na Nobelovu cenu. Kým predvlani cena išla do Kanady pre Alice Munroovú a vlani vďaka Patrickovi Modianovi do Francúzska, teraz, keď sa o nej hovorilo ako o pomerne jasnej favoritke, sa predpovede odborníkov (ako aj bookmakerov) konečne naplnili.
Minulý rok sa zúčastnila pražského Festivalu spisovateľov. „Považujem sa za nezávislú spisovateľku. Nemôžem sa nazývať sovietskou, ani ruskou či bieloruskou spisovateľkou. Som spisovateľkou éry sovietskej utópie, zaznamenávam históriu tej utópie vo svojich knihách,” povedala pre Literarni.cz.

V novembri má Svetlana Alexijevičová pozvanie na Stredoeurópske fórum v Bratislave.