Denník N

Si Ťin-pching tu bude ešte dlho a pre naše vzťahy s Čínou to nebude dobré, predpovedá analytik

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Čína potrebuje Európu, Únia si voči nej môže dovoliť viac, vraví analytik Matej Šimalčík.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Vzťahy EÚ a Číny sú komplikované, členské štáty často nie sú jednotné v tom, ako pristupovať k Pekingu a ako nahlas kritizovať porušovanie ľudských práv v krajine. Čína je totiž dôležitý obchodný partner pre viaceré štáty vrátane Nemecka, ktoré chcelo presadiť investičnú dohodu s Čínou.

Dohoda zatiaľ neprešla Európskym parlamentom a práve europoslanci najviac spomedzi európskych politikov kritizujú Čínu. Výkonný riaditeľ CEIAS Matej Šimalčík vysvetľuje, že EÚ môže byť pri vzťahoch s Pekingom asertívnejšia, pretože Čína potrebuje jednotný európsky trh, ktorý pre ňu patrí medzi tie najdôležitejšie.

„Čína si nemôže dovoliť výrazne asymetrickú reakciu, ktorou by trestala EÚ za jej kroky, napríklad v oblasti ľudských práv. Výrazne by ju to poškodilo,“ vraví v rozhovore.

Ako by ste definovali súčasné vzťahy Európskej únie a Číny? Sú dobré, zlé, neutrálne alebo máte iné prídavné meno?

Povedal by som, že sú napäté.

Čím to je?

Vyplýva to z bilaterálnych problémov, ale aj z medzinárodnej situácie, v ktorej vidíme rivalitu medzi USA a Čínou, čiže medzi dlhodobým hegemónom a novším aktérom, ktorý narúša mocenskú rovnováhu. Napätie zo vzťahov Číny a USA sa do istej miery prenáša aj do vzťahov Pekingu a Európskej únie.

Pozrime sa len na vzájomné vzťahy EÚ a Číny: kto má väčší podiel na tom, že sú napäté?

Nedelil by som to podľa toho, kto má väčší podiel na napätí. V angličtine existuje príslovie, ktoré hovorí, že na tango treba dvoch (it takes two to tango, pozn. red.). K napätiu prispievajú nedoriešené problémy v obchodnej politike, ale aj bezpečnostné problémy – napríklad to, že Čína využíva hybridné hrozby na území EÚ.

Samozrejme, patrí tam aj dlhodobé porušovanie ľudských práv v Číne, s ktorým má EÚ hodnotové problémy. Za zmienku stojí situácia v provincii Sin-ťiang a postavenie Ujgurov v tejto nominálne autonómnej oblasti Číny.

Z Európy pravidelne zaznieva kritika proti Číne, no vzhľadom na jej postavenie vo svetovej ekonomike a politike často v EÚ víťazí pragmatizmus, podľa ktorého si nemôžeme dovoliť nemať vzťahy s Čínou. Kto koho potrebuje viac: Európa Čínu alebo Čína Európu?

V diskusii o tom, ako asertívne pristupovať k Číne, sa často zabúda práve na tento rozmer: nielen Európa potrebuje Čínu, ale aj Čína potrebuje EÚ, respektíve sa potrebujú navzájom. Majú intenzívne obchodné vzťahy a navzájom sa radia medzi najvýznamnejších obchodných partnerov. Ak by sa prerušili tieto väzby, malo by to veľké dôsledky pre oboch. Čína si preto nemôže dovoliť výrazne asymetrickú reakciu, ktorou by trestala EÚ za jej kroky, napríklad v oblasti ľudských práv. Výrazne by ju to poškodilo, pretože jednotný európsky trh patrí pre čínsky export medzi tie najdôležitejšie.

Znamená to, že EÚ by mohla byť v politickej rovine asertívnejšia a mohla by si dovoliť postaviť sa Číne?

Podľa mňa si to Európa môže dovoliť a Európsky parlament (EP) to v poslednom čase dáva najavo. Európski aktéri sú čoraz asertívnejší voči Číne, aktívnejšie obhajujú hodnotové pozície. Zložitejšie ako v EP je to na úrovni členských štátov. Spoločná zahraničná politika EÚ sa rodí veľmi ťažko, pretože pri schvaľovaní platí jednomyseľnosť. Členské štáty, ktoré sú z rôznych dôvodov bližšie k Číne, niekedy blokujú asertívnejšie pozície.

Sila Európskeho parlamentu sa prejavila tento rok, keď odmietol ratifikovať investičnú dohodu, ktorú s Čínou vyrokovala Európska komisia. Jedným z hlavných argumentov bolo aj porušovanie ľudských práv v Číne a sankcie. Považujete to za správne?

Je to komplikovanejšie, vo veľkej miere do toho zasahovali aj čínske sankcie. Peking totiž v odpovedi na európske sankcie namierené proti konkrétnym úradníkom zo Sin-ťiangu prijal sankcie, ktoré boli výrazne asymetrické. Cielili nielen na predstaviteľov Európskej komisie, ale aj na veľvyslancov členských štátov, na viacerých europoslancov, dokonca na jeden celý výbor EP. To však paradoxne europoslancov zjednotilo a EP od tohto momentu začal zastávať ešte tvrdšie pozície voči Číne.

Napokon europarlament prijal rezolúciu, ktorou zmrazil rokovania o investičnej dohode, a povedal, že sa ňou nebude zaoberať, kým Čína nezruší sankcie. Dohoda ešte nebola uzavretá, Peking a EÚ sa dohodli iba na princípoch, nie na konkrétnom texte. O tom sa ešte malo rokovať a očakávalo sa, že podpis dohody by mohol prísť budúci rok. EP to skomplikoval, hoci na technickej úrovni stále isté rokovania prebiehajú. EP však hrá kľúčovú úlohu pri prijatí dohody, musí ju ratifikovať. Bez toho, aby sa vyriešili jeho námietky, nie je reálne prijatie dohody.

Povedali ste, že sankcie zo strany Číny boli asymetrické a zjednotili europoslancov. Prepočítala sa Čína, keď ich zaviedla?

Sankcie cielili aj na občiansku spoločnosť, rôznych výskumníkov a think tanky, čo je úplne mimo toho, kam smerovali sankcie EÚ. To, či sa prepočítala, záleží od uhla pohľadu. Z hľadiska investičnej dohody áno, no často sa zabúda na to, že veľa z toho, čo Čína robí, mieri na domáce publikum. Svoje kroky v zahraničí využíva na propagandu a legitimizáciu komunistickej strany a vlády v Číne. Jej legitimita sa dlhodobo odvíja od čínskeho nacionalizmu, pri ktorom hrá rolu aj poukazovanie na neférové konanie aktérov, ktorí sa snažia brániť v rozvoji Číny. Takto to prezentovali aj po zablokovaní investičnej dohody. Takže z medzinárodného pohľadu to bol gól do vlastnej brány, z vnútropolitického úplne nie, pretože komunistická strana z toho dokáže profitovať.

Aj vy ste výskumník, pôsobíte v think tanku. Čo pre akademika alebo analytika znamená, ak na neho Čína uvalí sankcie?

Sankcie boli formulované veľmi vágne a boli zamerané napríklad na švédskeho výskumníka Bjorna Jardena, jedného z najvýznamnejších odborníkov na Čínu v Európe. Takisto na nemecký think tank Merics a na výskumníka Adriana Zentza, ktorý poukazoval na situáciu v Sin-ťiangu. To, že sankcie neobsahovali konkrétne opatrenia, má konkrétny dôvod. Majú mať odstrašujúci charakter, výskumníci nevedia, čo si môžu voči Číne dovoliť. Peking chce takto odstrašiť aj ostatných výskumníkov, aby sa o Číne kriticky nevyjadrovali.

Takže sa môže stať, že títo experti budú mať v sebe vnútornú brzdu, pretože nebudú vedieť, kam by až tieto sankcie mohli zájsť?

Presne tak. Má ich to viesť k akejsi autocenzúre, čo je veľký problém. Ak nebudeme dôkladne rozumieť Číne, nemôžeme mať konštruktívne vzťahy. Čínska propaganda to už využíva a snaží sa výskumníkov delegitimizovať. Na jednej strane im zakázali vstup do krajiny, no zároveň hovoria, že títo akademici Číne nerozumejú, pretože tam nechodia. A to, že sankcie sú formulované vágne, môže niektorých výskumníkov odrádzať od toho, aby žiadali víza do Číny. Takto sa zužuje priestor, aby sme lepšie rozumeli Číne.

Čína je čoraz agresívnejšia vo vzťahu k Taiwanu a tvrdo vystupuje aj pri náznakoch diplomatickej podpory ostrova v zahraničí. Naposledy kritizovala Litvu a šéfredaktor štátneho denníka Global Times ju označil za malú, zanedbateľnú krajinu, ktorá je pri Číne ako blcha pri nohách slona. Máme to chápať tak, že Peking menšie európske štáty nepovažuje za rovnocenných partnerov?

Global Times a jeho šéfredaktor sú známi tým, že sú hlasnou trúbou režimu a vo vyostrených situáciách rétoriku ešte viac vybičujú. Peking ťažko znáša zbližovanie Taiwanu s inými štátmi, je jedno, či je to na oficiálnej alebo neoficiálnej úrovni. Komunistická strana totiž považuje otázku Taiwanu za jeden z kľúčových záujmov v oblasti národnej suverenity.

Takto nereagoval len Global Times, čiže médium v angličtine, ktoré je určené aj na signalizáciu postojov do zahraničia. Podobne reagovali aj vnútroštátne médiá v čínskom jazyku. Je zaujímavé, že kroky Litvy interpretujú tak, že sa podriadila americkým záujmom, akoby Litva nemala vlastné schopnosti rozhodovať sa a vyhodnocovať, či je pre ňu lepšie rozvíjať vzťahy s Čínou alebo Taiwanom. Litva si totiž na základe skúseností z posledných rokov vyhodnotila, že rozvoj vzťahov s Taiwanom pre ňu môže mať väčší prínos.

Takáto rétorika Číny zrejme prispieva k tomu, že Peking nemá v štátoch EÚ dobrý imidž. Váš inštitút vlani robil prieskum, v ktorom sa ukázalo, že napríklad vo Švédsku Číne dôveruje menej ako 10 percent ľudí, na Slovensku to bolo pod 20 percentami. Prečo sa Číne nedarí zlepšiť si imidž?

Imidž Číny naprieč Európou je naozaj negatívny a postupne sa dokonca zhoršuje, hoci sú aj štáty, kde je to lepšie. Najnegatívnejšie Čínu vnímajú v západnej a severnej Európe, v strednej a južnej je to niekde v strede, skôr s prevahou negatívneho. Pozitívnejší pohľad na Čínu majú vo východnej Európe a na periférii EÚ, napríklad v Srbsku.

Zaznamenali ste nejaký zlomový moment, keď sa imidž Číny začal zhoršovať?

Zhoršuje sa to od momentu, keď vypukla pandémia covidu. Keď sme sa v prieskume pýtali na prvú spontánnu asociáciu v súvislosti s Čínou, respondenti uvádzali najmä covid. Čína sa to snaží zmeniť, podnikla rôzne kroky, aby nebola spojená s pandémiou alebo aby získala lepší imidž – napríklad rúškovú alebo vakcínovú diplomaciu.

Okrem pandémie však vnímanie Číny ovplyvňuje aj pohľad na ľudské práva. Čoraz častejšie sa v správach spomínajú Ujguri, v minulosti to bol Tibet, dnes veľa počúvame o Taiwane, a to má vplyv na verejnú mienku. Nepomáha ani to, ak má Čína nepriateľskú rétoriku, ktorú nešíria len štátne médiá, ale aj čínski diplomati.

Jedným zo spôsobov, ako si Čína chce vylepšiť imidž, je zimná olympiáda, ktorá sa vo februári začne v Pekingu. Podobne ako pred olympiádou v roku 2008, aj teraz sa hovorí o bojkote. Je takmer isté, že bojkot zo strany športovcov alebo veľkých sponzorov nenastane, ale stále je v hre diplomatický bojkot. Malo by zmysel, ak by európski politici a predstavitelia EÚ hry bojkotovali?

Súhlasím, že bojkot zo strany športovcov je nereálny. Pravdepodobne sa nič nestane ani medzi firmami, malo by to značný dosah na ich schopnosť podnikať na čínskom trhu. Videli sme, že ak sa firmy kriticky postavia k otázke, ktorá sa týka Číny, zažívajú spotrebiteľský bojkot a musia sa ospravedlňovať. Naposledy sa to stalo v súvislosti so Sin-ťiangom, keď sa viaceré firmy vyjadrili, že nebudú používať bavlnu, ktorá vzniká v dôsledku nútenej práce.

A čo politici?

Pri politikoch je to asi najreálnejšie, ale nemyslím si, že to bude mať veľký vplyv na situáciu v Číne. Tá sa nedá vyriešiť jednorazovou iniciatívou. Napriek tomu je to dôležité, pretože to signalizuje pozíciu západných štátov. Čína hry využíva na legitimizáciu režimu a vnútornú propagandu, takže absencia svetových lídrov by mohla medzi obyvateľmi Číny evokovať problém. Číne teraz paradoxne pomáha pandémia. Ak by malo dôjsť k väčšiemu bojkotu, vláda to môže vysvetliť pandemickými opatreniami.

Ak by ste boli poradca predsedníčky Európskej komisie alebo Európskeho parlamentu, odporučili by ste im bojkot?

Osobne by som im povedal, aby na hry nešli, pretože by tak mohli signalizovať, že EÚ považuje otázku ľudských práv za jednu z najvyšších hodnôt a netoleruje porušovanie práv autoritárskymi režimami.

Nie je to tak dávno, čo existovala téza, že s rozmachom kapitalizmu a ekonomickým rozvojom v Číne nastúpi aj demokracia, rozvoj ľudských práv a slobôd. Túto teóriu razili mnohí experti, ale aj politici, napríklad súčasný prezident USA Joe Biden. Dnes sa nezdá, že by mala nastať nejaká zmena, Si Ťin-pching si upevňuje svoju pozíciu a ignoruje kritiku, ktorá sa týka ľudských práv. Je šanca, že sa to ešte zmení?

Táto téza sa ukázala ako sprofanovaná. Bohužiaľ, od nej sa dlhodobo odvíjali zahranično-politické pozície USA aj EÚ. Napríklad Nemecko razilo teóriu „Wander durch Handel“, čiže politická zmena prostredníctvom obchodu, ale dnes čoraz viac vidíme, že štáty sa prebúdzajú z naivity a túto tézu odmietajú. V Číne sa značne rozvinul kapitalizmus, ekonomický rozvoj sa však neprejavil v oblasti ľudských práv.

Od nástupu Si Ťin-pchinga v roku 2013 režim začal pritvrdzovať. Počas jeho vlády sa objavili krízy, bol tu náznak disentu v komunistickej strane, naposledy sa o politickej kríze hovorilo aj v súvislosti s pandémiou. Si Ťin-pching to však ustál, zmenila sa ústava, odstránil sa limit na počet funkčných období a prezident skonsolidoval moc tak, že dnes sa ani v súčasnom vedení strany nedajú nájsť ľudia, ktorí by ho mohli nahradiť. Vo vedení sú skôr starší členovia strany, to môže vyvolať problémy, ak by Si-Ťin pching nečakane zomrel. V takom prípade by nemal prirodzeného nástupcu.

Bude lídrom Číny do konca života?

Uvidíme, čo sa bude diať počas ďalších piatich rokov. Jeho druhé päťročné obdobie sa pomaly končí a je veľmi pravdepodobné, že bude pokračovať minimálne tretíkrát. Či to bude doživotne alebo potom príde niekto ďalší, sa ešte nedá povedať.

Ak ostane pri moci doživotne, čo to bude znamenať pre vzťahy EÚ a Číny?

Výrazne ich to skomplikuje. Nie preto, že sa nezmení líder Číny, ale skôr vzhľadom na to, aký vplyv to bude mať smerom dovnútra Číny. Bude chýbať prirodzená zmena, ktorá by mohla priniesť aj reformu. Pozícia Si Ťin-pchinga v rámci vládneho a straníckeho systému sa posilňuje, a to znamená, že k nemu smeruje menej kritiky. Tí, ktorí verejne kritizovali reakciu na pandémiu, väčšinou zmizli alebo boli odsúdení za trestné činy, ktoré boli pri iných spolustraníkoch tolerované.

Systém nebude mať vnútornú spätnú väzbu, preto môže byť neefektívnejší a nebude schopný adekvátne reagovať na rôzne krízy, ktoré sa môžu vyskytnúť. To bude komplikovať situáciu v medzinárodnom prostredí, nielen vo vzťahu k EÚ, ale celkovo v rámci medzinárodného usporiadania.

Vráťme sa ešte k sporu Vilniusu a Pekingu. Litva bola aj súčasťou formátu 17+1, v rámci ktorého sa štáty Balkánu, strednej a východnej Európy stretávali na rokovaniach s Čínou. Na jar z tohto formátu odišla, pretože podľa nej rozdeľuje EÚ a neprináša reálne výsledky. Peking zas vraví, že formát je dobrý na podporu investícií a hospodárskej spolupráce. Súčasťou formátu je aj Slovensko. Mali by sme v ňom zostať?

Pozície, ktoré ste naznačili, sú dva extrémy, ako sa dá o tomto zoskupení uvažovať. Osobne si myslím, že tá realita je niekde uprostred. Kritika, ktorá často zaznievala v súvislosti s tým, že Čína takto rozdeľuje EÚ, prichádzala od štátov, ktoré majú vlastné a pomerne privilegované bilaterálne vzťahy s Čínou. Napríklad od Nemecka. Angela Merkelová patrí medzi lídrov, ktorí za posledných desať rokov do Pekingu chodili najčastejšie.

Platí však aj to, že tento formát mal veľké problémy. Išlo čisto o čínsku iniciatívu, ktorá bola nadizajnovaná tak, aby vyhovovala čínskym záujmom. Peking to prezentuje ako multilaterálny formát, kde všetky štáty rokujú spoločne, ale realita je taká, že ide skôr o 16 paralelných bilaterálnych vzťahov. Krajiny skôr súperia o čínsku pozornosť, nemajú schopnosť vytvoriť jednoliaty blok, ktorý by mohol raziť spoločnú politiku voči Číne. Niektoré krajiny, ktorým sa od Číny ušlo viac pozornosti, napríklad Maďarsko, potom obhajovali pročínske pozície v rámci EÚ.

Nemôžeme však povedať, že by celý blok razil pročínske pozície. Zároveň vidíme, že z tohto bloku postupne zaznieva čoraz hlasnejšia kritika Číny. Nie je to len Litva, ktorá z formátu vystúpila, ale aj Slovensko, ktoré sa nebojí na multilaterálnej úrovni komunikovať aj kritické pozície. Zaujímavé bolo napríklad to, že sa podpísalo pod spoločné vyhlásenie proti zadržaniam dvoch kanadských občanov po tom, čo zatkli finančnú riaditeľku Huawei v Kanade. Podpísali sme sa aj pod kritické stanoviská na pôde OSN.

Takže by sme mali ostať v tomto formáte?

Je dôležité, aby si Slovensko aj ďalšie štáty urobili audit toho, čo sa za desať rokov reálne podarilo dosiahnuť. Platforma nefunguje len na premiérskej úrovni, prebiehajú aj kontakty na ministerskej či technickej úrovni a je dôležité, aby sme mali prehľad o tom, či sme z toho profitovali. Na základe toho treba potom urobiť rozhodnutie, či formát 16+1 opustíme alebo tam nebudeme posielať premiéra a budeme to udržiavať na ministerskej alebo technickej úrovni. To znamená adekvátne prínosom, aké tento formát má pre Slovensko.

Z vášho pohľadu bol formát 16+1 prínosom pre Slovensko?

V obchodnej rovine skôr nie. Od roku 2012, keď tento formát vznikol, nevidno výrazný nárast čínskych investícií. Ak aj prišli, tak to často neboli investície na zelenom poli, ktoré by vytvárali veľké množstvo pracovných miest, ale skôr akvizície. Je fajn, ak z toho nejaká firma benefitovala v mikroekonomickej oblasti, v makroekonomickej to však nebol výrazný prínos.

Čína sa podieľa na zahraničných investíciách na Slovensku menej ako 0,1 percenta, čo je jeden z najnižších podielov v rámci EÚ. Slovensko dúfalo, že sa začne znižovať aj obchodný deficit, ani to sa však úplne nepodarilo. Export sa zvyšoval, ale čínsky import na Slovensko sa zvyšoval ešte rýchlejšie. Ak si to porovnáme s Južnou Kóreou, Japonskom a Taiwanom, tak Čína je z hľadiska platenia dane z príjmu na Slovensku na chvoste. Za posledných 10 rokov prispel viac do štátneho rozpočtu dokonca aj Taiwan.

Matej Šimalčík

Výkonný riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií. Zaoberá sa najmä otázkami vzťahov Číny s Európou a čínskym vplyvom v Európe. Okrem toho sa venuje aj výskumu čínskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a čínskej strategickej kultúre. Vyštudoval právo na Masarykovej univerzite v Brne a medzinárodné vzťahy so zameraním na východnú Áziu na holandskej Rijskuniversiteit Groningen. Pracoval aj ako právny poradca pre slovenskú pobočku Transparency International.


Tento projekt bol spolufinancovaný EÚ v rámci grantového programu EP v oblasti komunikácie.
Európsky parlament sa nepodieľal na jeho príprave a za údaje, informácie alebo názory uvedené v rámci tohto projektu nie je žiadnym spôsobom zodpovedný ani nimi viazaný a nemôže ani niesť zodpovednosť za škody vyplývajúce z realizácie tohto projektu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Čína a Taiwan

Európska únia

Iné podcasty Denníka N

Svet

Teraz najčítanejšie