Vysoké školy: cestou dobrých úmyslov do pekla
Postupom času sa medzi funkcionármi mnohých škôl udomácnil model „Putin – Medvedev“.
Autor je vysokoškolský pedagóg
Málokomu napadne pri pohľade na súčasný stav slovenského vysokého školstva, že ide o prirodzený dôsledok príslovia „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“. Ukazuje sa tak po ikstý raz, že samotné dobré úmysly nestačia, pokiaľ nie sú podporené ďalšími, predovšetkým kontrolnými a opravnými mechanizmami. Pomocou nich overujeme, či dobrý úmysel naozaj prináša želaný výsledok. Keď nie, musíme spraviť korekcie.
Ak chceme porozumieť súčasnému stavu, treba sa vrátiť do obdobia tesne po revolúcii. Akademická samospráva je výsledkom revolučných zmien po novembri 1989. Vznikla vďaka presvedčeniu, že školy sa budú vedieť riadiť samy, že akademická etika a odborný rozhľad ich nasmerujú k moderným trendom vzdelávania a výskumu. Vďaka tomu sa spustí očistný proces, ktorý zmení uzavretý, totalitou kontrolovaný systém na moderný, otvorený svetu.
Výsledok každého procesu však vždy závisí od toho, kto ho uskutoční. V danom prípade ho začali vysokoškolskí pracovníci minimálne spriahnutí s práve zvrhnutým režimom. Hoci školstvo bolo spolitizované, existovala v ňom rozptýlená skupina jedincov, ktorých „hriechy“ boli drobné, a preto nemuseli odísť z univerzít. Nemohli síce učiť, ale mohli pôsobiť vo výskume, kde neprichádzali do trvalého priameho kontaktu so študentmi.
Medzi prvými krokmi spravili – vtedy správne – rozhodnutie zvýšiť dôraz na vedecké publikácie. Mnoho dobrých a užitočných výsledkov, ktoré u nás vznikli, nebolo adekvátne publikovaných. Autori tých, ktoré mali medzinárodný ohlas, sa často držali v pozadí a minimalizovali svoje kontakty so zahraničím, aby sa nedostali do pozornosti ŠtB. Za tlakom na publikačnú činnosť bola snaha ukázať, že aj na našich vysokých školách existuje kvalitný výskum.
To sa stalo pomerne rýchlo. Pretože kvalitných odborníkov je všade málo, dostali pozvanie prednášať vonku – a mnohí z nich tam ostali natrvalo. Ďalší využili svoje aplikovateľné poznatky a založili si vlastné firmy. Odchodom veľkej časti najkvalitnejších sa znížil ich podiel v akademickej obci – podobný jav, ktorý dnes pozorujeme na klesajúcej priemernej úrovni študentov. Chýbajúca špička oslabuje kvalitu a posmeľuje niektorých priemerných vyhlasovať sa za najlepších.
Pôvodná myšlienka „treba viac publikovať“ sa rýchlo zvrhla na „publikovať musí každý“. To spôsobilo zvrat. Počet
