Denník N

O čo ide Rusku na Ukrajine? 

Putin sa s najväčšou pravdepodobnosťou pokúsi vojenskou silou prinútiť Ukrajinu vzdať sa slobodnej voľby zahranično-politickej orientácie.

 Autor člen predsedníctva PS, poslanec NR SR

Skúšať pochopiť dianie v Moskve je ako sledovať bitku dvoch buldogov pod kobercom, povedal raz Winston Churchill. Za čias tajnostkárskeho Vladimira Putina, ktorý sústredil viac moci u seba ako ktorýkoľvek líder v Kremli od čias Stalina, to platí dvakrát. Satelitné snímky ukazujú vyše stotisíc ruských vojsk na hranici s Ukrajinou, no nikto presne nevie, čo má ruský prezident Putin za lubom. Niektoré scenáre sú však pravdepodobnejšie ako iné. A ak máme pomôcť konfliktu predísť, treba skúsiť spoznať, ktorým z nich sa riadi Putin.

Začnime tým, čo sa takmer určite nestane. Okupáciu Ukrajiny ako takej môžeme relatívne bezpečne vylúčiť. Ukrajina je veľká krajina, jej ozbrojené sily sa od vojny v rokoch 2014 – 2015 zlepšili a obsadenie celej krajiny by bolo takou krvavou a drahou záležitosťou, že jej náklady ďaleko prevyšujú akékoľvek zisky pre Kremeľ. A Moskva pod súčasným vedením sa nepúšťa do hlúpych dobrodružstiev. Putin ide do rizika, áno, ale s výnimkou Krymu vojenskú silu používa na dosiahnutie politického cieľa, nie teritória – nie je to Napoleon. Navyše ide vždy cestou najmenších možných nákladov či dokonca cez zástupné sily, ako napríklad cez žoldnierov z Vagnerovej skupiny; neplytvá zbytočne silami a peniazmi. Otvorená vojna s Ukrajinou by bola absolútne v rozpore s predošlými krokmi Putina.

Niečo podobné platí o okupácii časti Ukrajiny. To je už vojensky oveľa jednoduchšie ako prvý scenár, ale stále – samé osebe – to pre Moskvu nemá zmysel. Na východnej časti Ukrajiny nie sú žiadne zlaté bane či diamanty, ktorých privlastnenie by stálo zato; uhoľné bane nie sú zďaleka dostatočne zaujímavé a lukratívne. Na rozdiel od Krymu verejná mienka v Rusku nevníma zvyšok Ukrajiny ako „svoj“ a nedožaduje sa ho. Prezident Putin síce rád hovorí a píše, najnovšie v júli, o Rusku a Ukrajine ako o „jednom národe”, ale s dvoma krajinami a vládami, nie pod vládou Moskvy.

Týmto sa dostávam oblúkom k dôležitému postrehu z prvého odseku. Použitie sily v podaní Putina sleduje politické ciele. Na Ukrajine prichádzajú do úvahy dva.

Tým prvým je prevrat v Kyjeve. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj niečo podobné naznačil minulý týždeň. Zelenskyj nie je v Moskve obľúbený, napriek tomu, že prišiel k moci so sľubom ukončiť vojnu s Ruskom, o čo sa reálne pokúsil, ale Putin jeho snahu neopätoval. V princípe je možné, že Moskva zamýšľa obmedzeným vojenským útokom vykresliť Zelenského ako nekompetentného lídra s naivnými predstavami o Rusku, ktorý nevie obrániť záujmy Ukrajiny. A v kombinácii so spravodajskou akciou – zinscenované nepokoje v uliciach? – ukrajinského prezidenta zvrhnúť. Problémom tohto scenára však je, že napadnutá Ukrajina sa pokojne môže zomknúť okolo Zelenského. Ak by aj mal byť zosadený formou násilných protestov, tak je celkom slušná šanca, že k moci by sa dostal niekto ešte menej naklonený Rusku.

Preto sa asi ako najrealistickejší javí iný politický cieľ – prinútiť Ukrajinu vzdať sa práva na určenie vlastnej zahraničnej politiky. To bolo v podstate hlavným cieľom vojny v roku 2014; nešlo o územie, ale o pokus vykresliť Ukrajinu v očiach Západu ako zlyhávajúci štát (a tak naveky odradiť EÚ či NATO od ponuky členstva). A aby nič neostalo na náhode, Moskva nanútila Ukrajine mierovú dohodu, podľa ktorej by Ruskom kontrolované separatistické územia mali osobitný štatút v ukrajinskej ústave – status, ktorý, ako Kyjev (správne) predpokladá, by využili na vynútenie si aliancie s Ruskom alebo prinajmenšom neutrality.

Lenže vojna sa neskončila pre Rusko úplne dobre, aspoň po politickej stránke. Keďže ani separatisti nedodržali svoje záväzky z Minských dohôd (o. i. vyhodili pozorovateľov OBSE), Kyjev odmietol rokovať so separatistickými teritóriami o novej ústave. Ony naďalej prežívajú vďaka vojenskej a ekonomickej pomoci Ruska, ale bez vplyvu na zahraničnú politiku Kyjeva, o ktorý Moskve šlo. A keďže násilie na Ukrajine už stratilo na intenzite (hoci vojna sa nikdy celkom neskončila), ani západní sprostredkovatelia Minských dohôd – Nemecko či Francúzsko – nemajú dôvod tlačiť na Kyjev – a, samozrejme, nemajú reálnu moc (a možno ani chuť) tlačiť na Putina, aby aj on splnil svoje záväzky.

Putin sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou pokúsi vojenskou silou prinútiť Ukrajinu vzdať sa slobodnej voľby zahranično-politickej orientácie. Využíva pritom, že Spojené štáty sa Európe venujú čoraz menej, Nemecko je medzi dvoma vládami a Francúzsko tesne pred prezidentskými voľbami. Moskva zrejme kalkuluje, že ak na Ukrajine opäť vzplanie násilie, žiadna západná vláda nebude mať chuť ísť do konfrontácie s Ruskom na záchranu Kyjeva – o to viac, že Moskva kontroluje prítok väčšiny plynu do Európy a konflikt by spôsobil nárast už beztak rekordných cien. Ak vojenská sila bude použitá – a Rusko už v minulosti navýšilo sily na hranici len preto, aby ich neskôr stiahlo –, tak zrejme preto, aby Berlín a Paríž v snahe ukončiť násilie donútili Zelenského odmietnuť v ústave orientáciu na Západ a odmietnuť západnú finančnú a vojenskú pomoc.

Ak takto zmýšľa Putin, nie je toho veľa, čo môže Západ urobiť, aby ho odradil. Platí staré dobré pravidlo, že ak nemôžeš pomôcť, tak aspoň neškoď. V hospodárskej rovine prestaňme nateraz podmieňovať pôžičky Kyjevu dramatickými reformami. To je rozumná politika v princípe, ale toto nie je normálna situácia a ani nevznikla vinou Kyjeva. Krajina čeliaca potenciálnej cudzej agresii potrebuje vnútornú jednotu, nie štrajky proti škrtom v štátnom rozpočte.

Ukrajina by si mohla pomôcť tým, že implementuje tú časť Minských dohôd, ktorá realisticky nehrozí stratou jej suverenity, napríklad tým, že začne vyplácať dôchodky tým ľuďom na okupovaných územiach, ktorí na ne majú nárok. Buďme však realisti: ak hľadá Putin zámienku na útok, nájde si ju, akokoľvek sa Ukrajina snaží. A vyzerá to tak, že teraz sa len čaká na tú správnu výhovorku a správny moment.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie