Minister Gröhling pripravuje pre svojich nástupcov atómový kufrík na univerzity
Predkladaná novela vysokoškolského zákona nie je bájnym rakúskym modelom, ale skôr návratom k normalizovanému školstvu z 80. rokov.
Autor je vysokoškolský pedagóg
O novele vysokoškolského zákona sa debatuje niekoľko mesiacov. Ministerstvo školstva po protestoch najprv zvolilo zdržiavaciu taktiku, aby mohlo ku koncu roka všetkých prekvapiť predloženým návrhom a s poukazom na krátkosť času ho pretlačiť čo najrýchlejšie. Z podstatných výhrad artikulovaných na jar ministerstvo neustúpilo vôbec v ničom.
Je veľa dôvodov, prečo treba reformovať vysokoškolské prostredie. Vysoké školy sa napokon reformovali v minulých rokoch aj zmenou akreditačných pravidiel a viaceré vysoké školy sa systematicky reformujú samy od seba. Čuduj sa svete, na zmenu obsahu učiva či prepojenie s praxou nepotrebujú múdre vedenie ministra školstva. S niektorými vecami však vysoké školy nepohnú. Neuveriteľná byrokracia či nepružné verejné obstarávanie. Je predmetom novely niečo z uvedeného? Uhádli ste, nie je. Novela rieši viacero otázok, s niektorými z nich sa dokážu stotožniť aj zástupcovia akademického prostredia (napríklad dĺžka externého štúdia).
Najväčším negatívom je však určite likvidácia samosprávy, ktorú do návrhu vložili usilovní úradníci ministerstva školstva. Veľa sa totiž hovorí o tom, že vysoké školy treba „otvoriť“, potrebujú „nové impulzy“. V čom sú riziká?
Ponovembrový model
Súčasný model je dedičstvom novembra 1989, keď po dlhých 40 rokoch došlo k reštaurácii samosprávy na slovenských vysokých školách. Dôvody jej obnovy boli v zásade dva. Ten prvý vyplýval z jednoduchej skutočnosti: univerzita je v duchu svojho názvu (z lat. universitas, teda spoločenstvo) samosprávnou jednotkou, ktorá si volí svojich riadiacich predstaviteľov, vytvára svoje učebné a disciplinárne normy. Na tomto systéme vznikli prvé univerzity v dejinách a na nich stoja v slobodnom svete dodnes.
Zásahy vyššej moci bývali proti univerzitám časté, ale platilo pravidlo, že príliš veľká ingerencia cudzej moci na univerzite viedla k obmedzeniu slobody bádania a k stagnácii. Štátne reformy sa v minulosti diali pravidelne, ale likvidáciou akademickej samosprávy na Slovensku po roku 1938 a 1948 v podstate došlo k zrušeniu univerzít, teda samosprávnych spoločenstiev. Stali sme sa fakticky štátnymi vzdelávacími akadémiami. K tomu smeruje aj súčasný návrh. Preto jeho autorom navrhujem, aby po schválení tejto novely vyradili označenie „univerzita“ z názvov slovenských vysokých škôl. Nebude tam mať žiadne opodstatnenie. Nechceme predsa používať lživý jazyk ako za bývalého režimu.
