Denník N

Aké je to robiť punk v budhistickej diktatúre? Ako striptíz v Mekke

Člen punkovej bandy na hlavnom bulvári. Foto - Tomáš Forró
Člen punkovej bandy na hlavnom bulvári. Foto – Tomáš Forró

Kožené bundy, okované topánky, život na ulici. Punkeri v Mjanmarsku pripomínajú časy, v ktorých sa podobne rebelovalo aj u nás.

Šiator s obnosenou obuvou ľudia zďaleka obchádzajú, hoci stojí v centre Rangúnu a na miestne pomery ponúka atraktívny tovar. No úradníci v tradičných sukniach zapravených lacnými západnými košeľami pri pohľade na polonahého punkera s polmetrovým čírom radšej prejdú na druhú stranu ulice. Niežeby to Kyawa príliš trápilo. Svoj postoj voči okolitému svetu dáva dostatočne najavo už výzorom.

Okrem toho, od hladu určite neumrie. Neskôr večer sa zastaví jeho kapela s jedlom a trochou peňazí, nájde sa i na pivo a kusovky. Keď ruch na ulici utíchne, posedávajú pri šiatri, delia sa o šluky a z predpotopného magnetofónu chrčí na plné pecky punková klasika 80. rokov. Šíri sa celým bulvárom, až k posvätnej pagode Shwedagon a k pohoršeným mníchom v šarlátových rúchach.

Hard Rock Cafe Rangún

Rangún je metropola Mjanmarska, zahnívajúcej diktatúry, ktorá sa bezcieľne potáca medzi úpadkom, vládou železnej ruky a vulgárnym kapitalizmom. Rangún všetko toto stelesňuje: chaos, biedu, zlyhávajúcu infraštruktúru a pouličné ohniská dedinčanov hneď vedľa vysvietených obchodov s čínskou elektronikou. Kým zase nevypnú prúd, ulice centra budú šialenou zmeskou farieb a chutí. Veksláci a vojaci, negramotní dedinčania a úradníci z ministerstiev, žobráci, holiči. Medzi nimi sa preplietajú šváby a potkany a lenivo sa pripravujú na nočný lov.

Pouličná demonštrácia na podporu opozičnej političky Su-Ťij v Rangúne. Foto - Tomáš Forró
Pouličná demonštrácia na podporu opozičnej političky Su-Ťij v Rangúne. Foto – Tomáš Forró

Po precestovaní celého Mjanmarska s jeho oslepujúcim množstvom farieb, etník a vnemov si možno myslieť, že vás tu už nič nedokáže šokovať. Podarí sa to práve Kyawovi. Vo svete budhistickej skromnosti, mužských sukní a tajuplných vzorov na ženských lícach chodí Kyaw do pol pása nahý, v ufúľaných priliehavých texaskách s cvokovaným opaskom a nagélovaným čírom.

Otrhaným punkovým výzorom vzbudzuje u svojich bohabojných spoluobčanov nefalšovanú hrôzu. Rovnako dobre by sa tu mohol prechádzať vo vesmírnom skafandri.

No týmto imidžom by dnes trochu zaujal ešte aj v Európe, ktorá si podobné výstrednosti už sotva pamätá. V Mjanmarsku si po desaťročiach nehybnosti treba všetko prežiť v zrýchlenom slede a miestna punková subkultúra práve prechádza cez naše 70. roky. Kožené bundy, okované topánky, život na ulici a v komúne. Keby to nebolo Mjanmarsko, zasnene by sme si vzdychli: čisté retro.

Avšak hrať tu punk je aj naďalej ako robiť striptíz v Mekke. Zatiaľ čo v okolitých krajinách ako Malajzia či Thajsko si undergroundová hudba našla stabilnú základňu, Mjanmarsko bolo po desaťročia celkom iná kultúrna liga. Pred 30 rokmi vrátila vojenská junta celú krajinu do stredoveku a vytvorila ultra konzervatívnu budhistickú diktatúru, ktorá nespokojných obyvateľov vraždila v celých stovkách priamo na uliciach alebo pomaly, v koncentračných táboroch a mučiarňach.

Barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov. Foto - Tomáš Forró
Barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov. Foto – Tomáš Forró

Život na ulici

Kyavowa kapela drží spolu v dobrom aj zlom. Neskôr večer zbalia Kyawov krám a vyrazia na zastávku k pagode. Cestou minú pár hliadok zamračených vojakov, ktorí sa pri pohľade na nich mračia ešte viac. Ak majú vojaci zlý deň, pankáčov zastavia ako podozrivé živly a ďobnú im hlavňami do brucha, aby vyvrátili vrecká. Potom im v rámci prevencie vezmú drobné a uštedria kopanec, nech sa pracú kade ľahšie. Ak majú dobrý deň pankáči, v celom meste práve vypadla elektrina a okolo armádnych pos­tov sa prešmyknú v tieni, bez povšimnutia.

Kyaw sa však nesťažuje. Ešte pred pár rokmi bol rád, že je vôbec nažive. V Ázii sa underground nerobí ľahko a v Mjanmarsku sa ľahko nerobí vôbec nič. Na porovnanie: malajzijskí alternatívni umelci spôsobujú sporadické protesty moslimov. Indonézsku vládu natoľko pohoršujú výstredné hudobné skupiny, že v roku 2011 im policajti verejne oholili hlavy. A v Mjanmarsku? Tu do pankáčov strieľali z ľahkého guľometu. Hoci, pre úplnosť – strieľali aj do všetkých ostatných. Pankáči boli len osobitne vďačným terčom a zostali ním aj po krvavom potlačení protestov.

„Šafránová revolúcia v roku 2007 nás zastihla, ako inak, na ulici. Vyšli sme protestovať proti vláde spolu s tisíckami ľudí. A armáda začala strieľať salvami. Všade okolo umierali ľudia. Nás si vyslovene vyhliadli a boli sme ako lovná zver,“ spomína Kyaw. „Bastardi.“

Demokratická opozícia a disidenti rozdávajú v slumoch vodu najchudobnejším. Foto – Tomáš Forró

Anarchia v priamom prenose

S prižmúrením oka možno povedať, že Barma, teda Mjanmarsko – ako ju premenovala vojenská junta – v sebe nesie ducha anarchie a punku odjakživa. Na území ležiacom medzi Himalájami a Bengálskym zálivom dlho existovali desiatky znepriatelených národov a etník s vlastnými tradíciami, náboženstvami a jazykmi. Viac či menej izolované komunity sa dlhodobo nedarilo zjednotiť miestnym ani cudzím vládcom. A územie bez centrálnej vlády je vlastne dokonalý obraz anarchie, ako si ju predstavovali jej duchovní otcovia v Európe. Akurát že slobodné komúny mali podľa nich smerovať k mieru a láske, zatiaľ čo v Barme znamenalo bezvládie storočia jatiek a vojen všetkých proti všetkým.

Anglickí kolonizátori a neskôr vojenská junta, napokon násilím včlenili skupiny do jedného politického útvaru. Výsledok: celá krajina je sudom pušného prachu, ktorý držia pokope len zbrane armády. Tá vedie občiansku vojnu na niekoľkých frontoch proti pohraničným národom, ktoré nechcú ani počuť o štáte riadenom prehnitou vojenskou diktatúrou.

Typický Barmčan je navyše odjakživa hlboko spätý so svojou rodinou a najužšou komunitou, ktoré mu pomáhajú prežiť a zároveň definujú jeho názory i životný priestor. A ak vôbec možno nejakým spôsobom prirovnať tento tradičný životný štýl pevne ukotvený v náboženstve s punkovými subkultúrami z Európy 20. storočia, je to práve uzavretosť skupiny pred „väčšinovým“ svetom. Punkeri podobne odmietali tradície, hodnoty a kultúrne vzory „slušnej“ spoločnosti. Hudbou, vzhľadom, správaním ju chcú šokovať, ostentatívne sa voči nej vymedziť svojou odlišnosťou a žiť podľa vlastných pravidiel na jej okraji.

Budhizmus je v Barme dominantným náboženstvom a časť mníchov stojí za etnickým a náboženským násilím v krajine. Foto - Tomáš Forró
Budhizmus je v Barme dominantným náboženstvom a časť mníchov stojí za etnickým a náboženským násilím v krajine. Foto – Tomáš Forró

Rokenrol na predmestí

Punkové komunity so svojím pouličným životom však medzitým v Európe takmer zanikli. Z rebelov sa stali feťáci, politickí aktivisti či pupkatí otcovia rodín. Tí barmskí naopak zostali sami sebou, tak ako to hlásajú texty ich obľúbených, dnes už väčšinou neexistujúcich západných kapiel a nášivky na kožených bundách. A punk sa v Mjanmarsku naďalej rozvíja. Fanúšikovia organizujú koncerty i napriek obťažovaniu polície a reakciám šokovaných občanov.

Kapely vydávajú platne, organizujú predaj tričiek a tlačia samizdaty (tzv. fanziny) šíriace ideály subkultúry.
Keď vystupujem z taxíku v prímestskej štvrti Rangúnu, kde má skúšobňu Kyawova kapela Rebel Riot, okamžite sa stratím v spleti zanedbaných ulíc. Vyzerá to tu trochu ako Petržalka po údere jadrovej hlavice a železobetónové konštrukcie prehrávajú boj s tropickou prírodou. Chvíľu blúdim medzi rozpadávajúcimi sa panelákmi pokrytými tropickou plesňou, až kým neveriacky nezachytím známe hudobné tóny.

Celým okolím duní slovenský vokál frontmana Datru z bratislavskej oi punkovej kapely Rozpor. Ich album som daroval mjanmarským punkerom pri poslednom stretnutí a dnes ma so silným pocitom psychedélie neomylne zavedie cez celé exotické okolie až k zdroju ohlušujúceho zvuku. Obyvatelia okolitých domov si zrejme na neprispôsobivých susedov zvykli; teraz voľky-nevoľky počúvajú ich poslednú slovenskú akvizíciu a rezignovane si pri nej varia večere na popraskaných chodníkoch pred panelákmi.

Skúšobňa rangúnskej punkovej kapely Rebel Riot je v zákulisí počítačovej herne, ktorá patrí jednému z členov. Je plná školákov; tí sa zdajú nevšímaví k dunivým zvukom z vedľajšej miestnosti. Oči majú prilepené k obrazovkám predpotopných televízorov a vraždia vesmírne príšery. Hudobníci mi zatiaľ v zákulisí predvedú improvizovaný koncert. Otlčené hudobné nástroje nikomu neprekážajú. Všetko funguje v duchu hesla DIY (angl. Do It Yourself, Urob si sám), ktorým sa riadili punkové legendy od čias svojho zrodu.

Ich hudba? Znie presne ako drsné, primitívne počiatky punku v britských slumoch 70. rokov, ktoré boli v tom čase svojráznou protiváhou odchádzajúcej éry detí kvetov. Dojem ešte umocňuje otrasná akustika miestnosti a rozladené nástroje. Jednoducho, všetko je presne tak, ako má byť.

Kapela Rebel Riot s autorom tohto textu.
Kapela Rebel Riot s autorom tohto textu.

Spomienky na vlastnú budúcnosť

Rokenrolový protest na tropických uliciach ázijskej diktatúry je však viac ako o hudbe. Odkazuje na chladné ulice stredoeurópskej diktatúry – tej našej z konca 80. (a začiatku 90.) rokov. Ich výstredný pokus nájsť si svoje miesto v hlboko konzervatívnej krajine je príbehom našich vlastných disidentov a umeleckého undergroundu z čias úpadku komunistického Československa.

Podobnosť je takmer dokonalá: štátna ideológia, ktorá v mene budhizmu vraždí vlastných obyvateľov; problémy zo strany úradov a polície; nátlak väčšinovej spoločnosti. O bežnej práci môžu punkeri len snívať (aj keby o ňu stáli). Všetko, čo robia, je chápané ako konfrontácia s vládnucim establišmentom, a presne taká býva aj reakcia.

Zdá sa, že nátlak okolia ich utvrdzuje v ich vlastnej ceste. Za peniaze, ktoré zarobia, spolu s hŕstkou ostatných undergroundových hudobníkov v okolí Rangúnu občas organizujú koncerty v opustenej fabrike, ktoré sa tešia nemalej obľube obecenstva. Sú zvyknutí, že sa na mieste objaví polícia a nasleduje čokoľvek od bezhlavého mlátenia návštevníkov obuškami a rozpustenia koncertu až po blahosklonný odchod, akoby nikto nič nevidel.

Nedávno sa kapele podarilo vydať druhý album a za peniaze priaznivcov občas cestujú na festival do Indonézie. Podobnosť medzi barmskými punkermi a spomienkou na komunizmus platí aj v inom zmysle. Oni sami si čoraz lepšie uvedomujú, že na boj proti diktatúre, tradíciám a väčšinovým hodnotám nestačí protest a odvrátenie sa od vonkajšieho sveta.

Barmskí rebeli sa pomaly menia na disidentov, a ich odmietnutie spoločnosti na pozitívny program jej zmeny. Punkeri čoraz častejšie zhadzujú prepotené kožené bundy, pretože im prekážajú v práci aktivistov. Dnes svoj život delia medzi hudbu a charitatívne projekty v krajine zdecimovanej vojnami a chudobou.

Okrem organizovania koncertov rozdávajú jedlo v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní. Robia benefičné akcie proti náboženskej netolerancii a utláčaniu menšín, hrajú pre miestne deti postihnuté HIV. Občas sa nechajú zmlátiť vojakmi na mierovom študentskom proteste. Svoje politické názory vyjadrujú spontánne v textoch, čoraz vyzretejším hlasom za ochranu ľudských práv v Barme. Môže však hŕstka všivavých rebelov pomáhať zrodu občianskej spoločnosti?

Niet pochýb, že rovnakú otázku si mohol kedysi klásť každý cudzinec, ktorý u nás navštívil disidentov, tých zarastených čudákov vo vyťahaných košeliach. A či si uvedomujú, že ich naivný protest získava vo vojenskej diktatúre celkom iný význam, a priťahuje rastúcu pozornosť ich vlastných spoluobčanov, ale aj okolitého sveta? Pochybujem. Občas sa mihnú v globálnych médiách a spomínajú ich rokenrolové magazíny na celom svete. Oni však ďalej predávajú topánky, takmer celý čas žijú na ulici a stále sa im nepodarilo našetriť na poriadne nástroje.

Domorodé kmene tvoria v Barme izolované komunity, ktoré často bojujú s vládou. Foto - Tomáš Forró
Domorodé kmene tvoria v Barme izolované komunity, ktoré často bojujú s vládou. Foto – Tomáš Forró

V centre diania

Naše posledné stretnutie sa neudialo v skúšobni ani v šiatri s obnosenou obuvou. Najprv bolo treba počkať, kým Zarnimu (bicie) vymodeluje Oakar (basa) číro v divoko-jedovatých farbách (trvanie 2 hodiny), navlečú si deravé kanady (požičané z Kyawovho krámu) a môžeme ísť. Vonku pri pohľade na nás školopovinné deti zabúdajú dýchať a v mestskom autobuse sa sprievodca neodváži vypýtať si drobné.

Keď prichádzame do centra, sme absolútnym stredobodom pozornosti. Začínam mať pochybnosti, či to bol dobrý nápad vydať sa s nimi von. Akýsi slušný taxikár mi zrejme číta myšlienky. Pristaví sa pri nás a zdesene mi naznačuje, aby som ja, ctený beloch, okamžite naskočil od tej zberby k nemu do auta a vrátil sa do priateľského sveta turistov, vekslákov a takmer prívetivých policajtov.

Kyaw však rozhodne za mňa. Hrozivo naježí číro a univerzálnym punkovým gestom – vztýčeným prostredníkom – povie taxikárovi všetko potrebné. Šofér urazene zmizne a my vyrážame do šialených, horúcich ulíc Rangúnu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie