Denník N

Leptavý pocit ľútostivosti v novej knihe Stanislava Rakúsa

Poviedky zo zbierky Ľútostivosť sú tiché, sústredené, trpezlivé a vzájomne ich prepája niekoľko nenápadných, no zásadných nitiek.

Ako keď končekmi prstov prechádzate cez závoj starej pavučiny, takej hustej, že už cez ňu neprekĺzne takmer ani vzduch. V prvom momente príjemný a jemný dotyk sa rýchlo zmení na sužujúcu lepkavosť. Akoby sa nám cez vrstvu pavučín naraz zosobnila celá tá dlhá neprítomnosť a smrť naokolo.

Podobnú zmes protichodných pocitov vyvoláva aj najnovšia poviedková kniha spisovateľa a literárneho vedca Stanislava Rakúsa s názvom Ľútostivosť (KK Bagala, 2021). Z Rakúsových poviedok máme dojem, že rozprávač sa vracia na opustené územia, pričom sa mu z pamäti vynárajú záblesky dávno zabudnutých udalostí, lepia sa mu na dlane, na jazyk, až pred nimi napokon niet kam ujsť.

Blázon ide domov

„Ulica ľahtikársky pokladala kdekoho za blázna.“ Úvodná veta poviedky Dom na Agátovej ulici a zároveň prvá veta knihy nás vnára do vzájomného protipohľadu jednotlivca a spoločnosti. Kým človek zo svojho intímneho prostredia často pozerá na „ulicu“ a jej osadenstvo s nedôverou, ba až úzkosťou, spoločenstvo a masa zase dokážu veľmi rýchlo odsúdiť jednotlivca, ktorý sa čo i len trochu vymyká bežným normám.

Poviedka Dom na Agátovej ulici nás zavedie do nedávnej minulosti, keď ešte „zblázniť sa“ nebolo dôvodom na ľútosť, ale skôr na dešpekt a zavrhnutie. Trpká rodinná tragédia, keď muž zabije ženu, dve deti, otca a napokon aj seba, prirodzene rozvíri dianie v mestskej štvrti a slovo „blázon“ sa náhle cudne vytratí zo slovníkov tunajších obyvateľov.

Detaily tragickej udalosti zasiahnu aj rodinu Vozárovcov, ktorých syn František pred časom odišiel do kláštora, no veľmi rýchlo sa z posvätného miesta dostal do ustanovizne, v ktorej sa majú postarať o dochrámané zdravie jeho duše. Tento nečakaný obrat zasiahne všetkých členov rodiny, akoby každý z nich mal na svojom tele prilipnutý kúsok Františkovho bláznovstva, a rozhodnutie „oslobodiť“ ho aj za cenu podpísania reverzu do rodiny vnesie ťaživú úzkosť. Aký bude? Čo ak aj on siahne na životy? Sebe? Blížnym? Čo ak si s ním neporadia? Zdá sa, že napriek všetkým nebezpečenstvám je skrátka oveľa dôležitejšie nemať nikoho z rodiny v „blázinci“, aby pohľad a hodnotenie ulice neboli také trýznivé.

Do veľmi podobnej „spoločenskej“ pasce sa dostal aj Jakub Trinár z poviedky Cintorínska štvrť. Keď sa jeho bicyklové výlety do obľúbeného okolia cintorína zmenia na zamestnanie v kancelárii vodárenského podniku v tej istej štvrti, zdá sa, že má vyhraté. Dobrá práca na peknom mieste. Zomelú ho však temné sily, ktoré v kanceláriách vládnu. Kafkovský príbeh má tragický koniec, no nemusel by ho mať, ak by sa Jakub Trinár ozval, ak by povedal, že niečomu nerozumie. Lenže ako to povedať? A komu? Keď nikto nepočúva…

Cestou…

V tichosti a zdanlivom pokoji Rakúsových poviedok sa neraz skrýva veľká dráma. Tak je to aj v poviedke Ohrozenie. Nenápadný úvod nám ponúka rozprávanie z pohľadu Ondreja Hrabára o tom, aké je to byť novým obyvateľom bytovky, keď ešte nikoho nepoznáte a každý chybný pohyb sa na desaťročia zapíše do kolektívnej pamäti spoločnej nehnuteľnosti.

Zrazu však príde noc a vysoká horúčka malého syna. Možno je to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie