Árpád Göncz bol veľký priateľ Slovenska a Slovákov
Viackrát hovoril: „Zhoďme všetko zlé z minulosti zo stola a poďme stavať nové.“
V júli 1990 navštívil Bratislavu maďarský prezident Árpád Göncz. Po oficiálnom stretnutí na Bratislavskom hrade bola recepcia v hoteli Bôrik. Maďarskému prezidentovi som povedal vtedy tento prípitok: „Vážený pán prezident! Žijeme tu Slováci a Maďari vedľa seba už vyše tisíc rokov. Ak Pán Boh dá, že svet bude trvať ďalších tisíc rokov, presne toľko budeme vedľa seba ďalej žiť. Žime tu v pokoji a priateľstve!“ Árpád Göncz sa poďakoval a na môj prípitok poznamenal: „Vydržme žiť v pokoji prvé dva-tri roky a tých zostávajúcich 997 už nebude takých ťažkých!“
Maďarský vlastenec a Stredoeurópan
Árpád Göncz sa narodil v roku 1922. Vyštudoval právo, neskôr vysokú školu poľnohospodársku. V roku 1944 sa zúčastnil ozbrojeného odboja. Po roku 1948 pracoval tri roky ako pomocný robotník, zvárač a potrubár, neskôr ako agronóm. V roku 1957 ho uväznili a v rámci procesu s Istvánom Bibó dostal trest doživotného väzenia. Doma zostali manželka a štyri deti. V roku 1963 ho v rámci amnestie prepustili na slobodu. Od roku 1965 do roku 1990 žil ako spisovateľ a prekladateľ. V 80. rokoch ilegálne organizoval takzvanú lietajúcu univerzitu. Tejto univerzity sa zúčastňovali aj niektorí Maďari zo Slovenska: Károly Tóth, Nóra Sándor, László Öllős, Péter Hunčík. Študenti tejto univerzity ho volali Árpi bácsi, čo mu už zostalo. V roku 1988 bol zakladateľom Zväzu slobodných demokratov. V roku 1989 bol zvolený za podpredsedu Zväzu spisovateľov. V rokoch 1990 až 2000 bol maďarským prezidentom.
Árpád Göncz bol maďarský vlastenec. Svoje vlastenectvo asi najlepšie vyjadril v prejave pri 200. výročí narodenia grófa Istvána Széchenyiho, ktorého nazval najväčším Maďarom, „občanom aristokratom“, ktorý celý život bojoval za občiansku premenu krajiny. Keď hovoril o Széchenyiho vlastenectve, tak vymenoval v prvom rade všetko, čo tento aristokrat a génius vykonal pre Maďarsko a posunul ho historicky ďalej. A dodal: „Všetky jeho skutky slúžili maďarskému národu, ale dodajme, že aj celej krajine, Maďarom a ostatným národnostiam, ktorí boli v jeho túžbach rovnoprávni.“
Aj keď bol Árpád Göncz maďarský vlastenec, odvážime sa povedať, že svetom jeho intímneho prežívania bola stredná Európa. Stredná Európa, ako ju na jednom mieste Göncz definoval, môže vyznievať trochu nostalgicky: „…nech by sme v rámci tohto priestoru išli kamkoľvek – do Viedne, Grazu, Ľubľany, Záhrebu, Budapešti, Szegedu, Bratislavy či Košíc, Prahy či Brna, Veľkého Varadína, Krakova, či hoci do hraničného Ľvova – okamžite si všimneme, že sme v Strednej Európe. A to nielen podľa toho, že takmer všetky miestne divadlá postavili na prelome storočí páni Helmer a Fellner, a nielen preto, že kasárne sú všade žlté, ale vďaka ovzdušiu miest, tomu nepolapiteľnému, nedefinovateľnému fluidu, ktoré je práve tým jednotné, že každé sa túži navrátiť do vlastnej skrášlenej minulosti, a zároveň pred ňou uniká…“
Priateľ Slovenska
Árpád Göncz bol veľký priateľ Slovenska a Slovákov. Viackrát som ho počul hovoriť: „Zhoďme všetko zlé z minulosti zo stola a poďme stavať nové.“ Tieto bezprostredné vzťahy s nami budoval aj vďaka priateľstvu s bývalým veľvyslancom ČSFR v Budapešti Rudolfom Chmelom a jeho veľkým priateľom Lászlóm Szigetim. Keď sme vo februári 1991 spolu s Vladimírom Mečiarom navštívili Maďarsko, po oficiálnych stretnutiach s prezidentom, predsedom parlamentu a predstaviteľmi vlády sme večer spolu s Rudolfom Chmelom, Petrom Zajacom a generálnym konzulom v Bratislave Jenő Borosom navštívili prezidenta Göncza, mimo rámca protokolu, doma, v jeho rezidencii. Hostiteľkou bola jeho manželka. A naopak, na recepciu, ktorú usporiadal náš veľvyslanec Chmel, prišiel aj prezident Göncz. Zdržal sa dlho, kvôli nemu sa podávali bryndzové halušky, ktoré mal veľmi rád a nakoniec si z nich zobral do malého kastróla domov, aby mu ich manželka aspoň prihriala.
Árpád Göncz vedel hovoriť o maďarsko-slovenských problémoch žartom i vážne. Keď raz súkromne navštívil Slovensko, stretli sme sa vo väčšej spoločnosti v kaštieli v Malante pri Nitre. V prípitku som povedal: „Pán prezident, tento kaštieľ isto patril v minulosti nejakému maďarskému grófovi. Ale ak dovolíte, už vám ho nevrátime.“ „Dobre urobíte,“ skočil mi do reči maďarský prezident. Ale hovoril samozrejme aj vážne. Keď sme ho v auguste 1996 László Nagy, Rudolf Chmel, Peter Zajac a ja súkromne navštívili v jeho rezidencii v Budapešti na Budínskych horách, prišla reč aj na maďarsko-slovenské otázky. Göncz vtedy povedal: „Neexistuje problém medzi Budapešťou a Bratislavou. Existuje problém menšín… Chcel by som, aby ste vedeli, že Maďarsko dnešných dní nie je už Maďarsko horthyovské… Hovorme o samospráve, veď to, aby si ľudia riadili svoje veci sami, je prirodzená vec…“ A potom ešte dodal: „Všade vo svete, keď príde reč na nás, hovorím, že mentalitou sme si najbližšie…“
Aké povznášajúce
V akých okolnostiach sa rodí taká osobnosť, akou bol Árpád Göncz? Najbližším priateľom v jeho živote bol asi István Bibó, maďarský intelektuál, minister vo vláde Imreho Nagya. Obidvaja boli odsúdení v jednom procese na doživotie a spolu prežívali aj väzenie. Göncz v jednom svojom prejave spomínal, ako si rozprávali svoje sny vo väzení. Bibó mu vtedy povedal: „V noci som mal hrozný sen, snežilo, stál som na bronzovom podstavci a bola strašná zima, chcel som zostúpiť, ale nemohol som.“ A Göncz dodáva: „Na to nikdy nezabudnem, ani na svoj dojem, že Bibó tam stojí na podstavci ako socha, hrozne mu je zima a nemôže stadiaľ zostúpiť.“ Toto boli životné okolnosti, v ktorých vyrastali títo ľudia. Nedostatok, zneistenie, strach, poslanie, ale aj pokušenie na útek. Aké ľudské boli ich pocity, a aké povznášajúce je, že ich prekonali.
V týchto dňoch sa Maďarsko, ale i my všetci s Árpádom Gönczom lúčime. Sprevádzame ho tými najkrajšími spomienkami, s hlbokou úctou a vďačnosťou. Nech odpočíva v Božom pokoji!
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].