Denník N

Margaret MacMillan: Stále presne nevieme, ako vznikla prvá svetová vojna. Aj preto mám obavy, že sa dnes môže situácia opakovať

Svetoznáma historička hovorí o svojej novej knihe Vojna: Ako nás formoval konflikt, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade v knižnej edícii Denníka N.

„Robí mi starosti, že dnes čoraz častejšie hovoríme o možnosti vojny, čím vzniká atmosféra prípravy na ňu,“ hovorí Margaret MacMillan, ale v rozhovore vysvetľuje aj mnohé javy súvisiace s vojnou, ako je technologický a spoločenský pokrok, nová rola žien v boji či budúcnosť dronov.

V rozhovore s ňou sa dočítate:

  • ako zvíťazili lukostrelci z Walesu,
  • prečo býva znásilňovanie žien takmer vždy súčasťou vojny,
  • prečo sú náboženské vojny také kruté,
  • kto bol najvražednejší zo všetkých dobyvateľov,
  • v ktorých častiach sveta môže vypuknúť veľký konflikt.

Začnem otázkou, ktorej korektnosťou si nie som úplne istý, ale risknem to. Drvivá väčšina vojenských historikov sú muži. Vy ste napísali výnimočnú knihu o vojnách a myslím si, že jej výhodou je aj to, že ste žena. Stretli ste sa niekedy s poznámkou, že ženy by o vojne písať nemali, lebo jej nemôžu rozumieť?

Máte pravdu, že nie je veľa žien, ktoré by písali o vojne, ale časy sa menia a dnes pribúdajú. Už v stredoveku však o vojenskej stratégii písala Christine de Pizan, hoci dnes nie je veľmi známa. Je možné, že muži, ktorí píšu o vojne, sa musia pomeriavať s odvahou tých, čo bojovali, kým ženy nie sú pod týmto tlakom. Kedysi v mladosti som sa občas stretla s poznámkou, prečo sa zaujímam o vojny, veď to nie je moja vec, ale nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Keď som mala desať rokov, žiadala som rodičov, aby mi na Vianoce kúpili bojové hry namiesto bábik, a oni s tým nemali problém. Mala som šťastie.

Vo svojej knihe používate veľa príkladov a citátov z oblasti umenia a literatúry. Zároveň citujete jednu štúdiu, podľa ktorej len päť percent románov v medzivojnovom období v prvej polovici minulého storočia bolo vyslovene protivojnových, čo mi pripadá zvláštne, keďže jedna z najslávnejších kníh o hrôzach vojny je román Na západe nič nové od E. M. Remarqua. Ktoré slávne diela stoja v postoji k vojne na opačných póloch?

Keď som sa pripravovala na napísanie tejto knihy, opäť som čítala Vojnu a mier L. N. Tolstého, a hoci Tolstoj písal protivojnové eseje, v jeho románe pôsobia scény z bitiek inak. Možno to platí aj pre iné protivojnové diela, keď z nich napriek odporu voči vojne cítiť isté vzrušenie autora z nej. A potom sú tu memoáre Ernsta Jüngera, v ktorých síce ľutuje obrovské straty na životoch, na druhej strane vojnu obdivuje. Zrejme každý, kto zažil vojnu a je poctivý, musí priznať, že má dve tváre, jednu hrôzostrašnú, druhú príťažlivú. Vynikajúcu knihu o vojne napísala Svetlana Alexejevič, v ktorej cituje ľudí, ktorí jej hovorili, že keď viete, že môžete v nasledujúcom okamihu umrieť, prežívate život veľmi intenzívne.

Vo svojej knihe sa venujete aj technologickému či spoločenskému pokroku, za ktorý vďačíme vojnám, od používania antibiotík až po moderný finančný systém. Sú vojny takým silným motorom pokroku?

Rozhodne by sme nemali cítiť vďačnosť vojnám za tento typ pokroku, hoci je pravda, že počas vojen sa uskutočnia zmeny, ktoré by v čase mieru neboli možné, lebo by sa na ne nenašli peniaze. Vo vojne sú vlády oveľa ochotnejšie vynaložiť obrovské prostriedky na technologický či medicínsky pokrok, lebo je to v záujme prežitia. Ale nemusí to byť len vojna, ktorá je motorom pokroku, každá existenčná kríza má tieto predpoklady. Vidíme to dnes počas pandémie. Ešte pred troma rokmi by boli nemysliteľné také sumy peňazí vynaložené na zdravotníctvo či sociálny systém. Takže krízy vždy urýchľujú zmeny, ktoré by boli inak nepredstaviteľné, ale nemusia to byť práve vojny.

V knihe citujete Stevena Pinkera, ktorý tvrdí, že civilizácia smeruje k poklesu násilia. Keby sa prerátal počet obetí nájazdov mongolského dobyvateľa Džingischána na veľkosť populácie, zo vtedajších 40 miliónov obetí by bolo dnes 278 miliónov. Má teda Pinker pravdu?

Na to je ťažko odpovedať, veľa závisí od typu vojny a éry. My len odhadujeme počet obetí Džingischána, nevieme to presne. Ale vieme, že napríklad počas tridsaťročnej vojny v Európe v 17. storočí zahynula takmer tretina obyvateľstva. Na druhej strane, dnes existujú také zbrane hromadného ničenia, ktoré by dokázali vyhladiť celý život na zemi. Bomby, ktoré boli zhodené na Hirošimu a Nagasaki, boli v porovnaní s dnešnými malé.

Píšete o mužoch, ktorí dokázali vzdorovať strachu zo smrti často preto, lebo sa nechceli hanbiť pred svojimi druhmi, iní bojovali preto, lebo život v mieri ich nudil. Ale citujete aj štúdiu, podľa ktorej v druhej svetovej vojne len 15 až 25 percent vojakov vystrelilo na nepriateľa, zvyšok to nedokázal. Ako sa teda ľudia vo vojne vyrovnávajú so strachom a zároveň s neochotou zabíjať?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

1. svetová vojna

2. svetová vojna

História

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie