Príbeh odvahy a ľudskosti: Kačírovci v malom byte ukrývali židovské rodiny

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Emília Sasinová sa narodila 20. novembra 1936 v obci Mužla na slovensko-maďarskej hranici. Spolu s rodičmi sa v roku 1938 museli vysťahovať, lebo žili na území, ktoré po 1. viedenskej arbitráži pripadlo Maďarskému kráľovstvu. Odišli do Nitry, kde v malom byte v roku 1944 jej rodičia ukryli židovskú rodinu Weissovcov a neskôr aj Maxa Preussa. Keď ich nacisti odviezli do koncentráku, ukryli aj Maxovu ženu s dieťaťom.

V roku 1944 zachránili Židov pred mrazom

Margita a Ľudevít Kačírovci boli Slováci žijúci v Mužli. Na základe Prvej viedenskej arbitráže ich maďarské úrady poslali za novovybudované hranice. Nepomohlo ani to, že otec aj mama vedeli dobre po maďarsky. Po krátkodobých presunoch sa rodina s tromi malými deťmi presunula do Nitry.

V septembri 1944 bola Emíliina mama Margita opäť tehotná. Na dvore mali klasickú latrínu, a keď šla mama večer na záchod, počula chrápanie. „Keď vyplašená vybehla von, k nohám sa jej hodila cudzia žena a prosila ju o pomoc. Spolu s mužom a 14-ročným synom prespávali v stodole. Už bola vtedy veľká zima a nemohli tam ďalej vydržať. Boli to Židia, volali sa Weissovci.“

Emíliini rodičia cudziu rodinu prichýlili. Dozvedeli sa, že už predtým sa schovávali v inom dome pod nitrianskou kalváriou. Dali vtedy domácej panej všetko svoje zlato, len aby ich neprezradila. Tá ich však vyhnala a zlato si nechala. Odvtedy sa skrývali.

Byt, v ktorom Emília s rodičmi a so súrodencami bývala, však mal len jeden a pol izby. Už pred príchodom Weissovcov tam bývali šiesti a na ceste bolo ďalšie bábätko. Rodičia to vyriešili tak, že Weissovcom poskytli polovičnú izbu, kde predtým spávali deti. Boli v nej dve postele.

Židia sa tajne stretávali a pomáhali si

Keď Emíliina mama odišla rodiť do nemocnice, o ostatných sa starala pani Weissová. V tých časoch pôrodnícke oddelenie vyzeralo ako jedna veľká hala. Vždy, keď do miestnosti vošiel oficier, gardista či príslušník polície, Emíliina mama sa veľmi vyľakala. Bála sa, že už našli rodinu, ktorú skrývala doma.

Emília si spomína, že Židia, ktorí počas druhej svetovej vojny ostali v Nitre a ukrývali sa po celom meste, sa po nociach stretávali na utajenom mieste. Tí, ktorí mali nejaké peniaze, pomáhali ostatným, spoločne sa snažili prečkať najhoršie časy. Emíliin otec spravil v plote na dvore výrez, aby aj Weiss mohol chodiť na stretnutia.

Na jednom z takýchto stretnutí stretol kamaráta, ktorý v absolútnom zúfalstve chcel, aby ho udal: „Mal totiž ženu s dcérou v trnavskej nemocnici. Dieťa malo obrnu a on jej platil liečbu. Už však nemal žiadne peniaze. Volal sa Max Preuss. Moju mamu poprosili, či by aj on nemohol prísť k nám domov. Nevedela odmietnuť.“

Gardisti všetkých našli a poslali do koncentračného tábora

V maličkej izbe, kde sa židovská rodina skrývala, bolo len jedno okienko. Chlapec raz za čas neodolal pokušeniu, odhrnul tmavý záves a pozeral na ulicu. Raz si ho všimol náhodný okoloidúci a na gestape nahlásil, že v okne videl Žida. Bolo to pred Vianocami 1944.

„Prišla som domov zo školy, mama plakala, všetko bolo rozhádzané. Po rodinu prišli gardisti a odviedli ich,“ spomína Emília.

Ako sa neskôr dozvedela, Weissovci a Preuss ešte stihli vybehnúť na dvor a poskrývať sa v jamách a rúrach, ktoré viedli k vodnej prečerpávačke. Otec Ľudevít v tom čase nebol doma. Gardisti teda vypočúvali jej mamu, ktorá chránila práve narodeného syna. Jeden z nich jej namieril pištoľ na hlavu a chcel, aby im povedala, kde sa Židia ukrývajú. „Druhý mu však zbraň stiahol a zakričal naňho, či je sprostý, že hádam by nezastrelil matku rovno pri dieťati.“

Kačírovci sa vyhli trestu za ukrývanie Židov

Gardisti napokon všetkých našli a odviedli, celú udalosť nahlásili na gestapo. Otec sa mal na druhý deň dostaviť do centrály gestapa na výsluch. Tá bola na Ulici 7. pešieho pluku, v budove, kde dnes sídli Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre.

Rodina však mala obrovské šťastie, pomoc prišla z viacerých strán. Emíliina krstná mama Júlia Hrubá mala dobré vzťahy s Nemcami, ktorí žili v Nitre. Zároveň však sama ukrývala Židov. Keď sa dozvedela, čo sa stalo u Kačírovcov, požiadala nemeckého gestapáka, s ktorým sa stretávala, aby sa záznam o tom, že u nich doma boli Židia, stratil.

Otec však o tejto snahe nevedel. Na druhý deň sa teda vybral na gestapo a čakal na chodbe, kým ho zavolajú na výsluch. Zbadal ho tam kamarát, ktorý patril k vyšetrovateľom: „Nebol to nacista, otca ihneď poslal domov a papier s predvolaním vraj zlikvidoval. Dodnes teda neviem, či nám nakoniec pomohla krstná mama alebo otcov kamarát. Ale bol to zázrak.“

Maxov príbeh sa skončil šťastne

Po tom, ako Nemci odviedli Maxa, zostala po ňom v Trnave žena Iboia s dieťaťom. Emíliini rodičia jej aj po jeho zatknutí nosili peniaze. Emília z neskoršieho rozprávania Maxovej ženy vie, že v tamojšej nemocnici sa schovávalo viacero Židov, na čo Nemci nakoniec prišli. Personál teda musel všetkých poslať preč.

Iboia Preussová sa s malou dcérou Beou zbalila a prišla nočným vlakom do Nitry. To bolo už v marci 1945.

V Nitre predtým nikdy nebola, mala len adresu Kačírovcov. Pristavil sa pri nej oficier a pýtal sa jej, čo tam hľadá. Nevyzerala ako Židovka, a teda ju nepodozrieval, že uteká. Pomohol jej a doviedol ju až k nim domov.

„Keď sa otvorili dvere a mama ju zbadala s dôstojníkom, začala omdlievať. Tá však pribehla k nej a rýchlo ju objala. Nemcovi povedala, že to je jej sestra. Nakoniec im uveril.“

Iboia aj s dieťaťom prečkala u svojich ochrancov Margity a Ľudevíta Kačírovcov až do konca vojny bez ujmy. Navyše jej muž Max dokázal prežiť dlhé mesiace v koncentračnom tábore a po oslobodení sa vrátil.

Emília si spomína na ich dojemné stretnutie. Max totiž nevedel, že jeho rodina prečkala záver vojny v Nitre. Ku Kačírovcom prišiel po oslobodení len preto, aby vedeli, že prežil. Keď sa dozvedel, že tam je aj jeho žena s dieťaťom, rozplakal sa od šťastia. Celá mladá rodinka potom bývala v Nitre, no o pár rokov sa rozhodli odísť do Izraela.

Weissovci však nemali rovnaké šťastie, všetkých Nemci zavraždili.

Bombardovanie Nitry sledovala spoza plota

Sovietske vojská spustili 26. marca 1945 v ranných hodinách bombardovanie Nitry a jej okolia, ktoré malo ničivé následky. V meste totiž zlyhal ohlasovací systém a ľudí tak nikto neupozornil na nebezpečenstvo.

Bomby zo sovietskych lietadiel, ktoré mali zasiahnuť nepriateľské pozície, dopadli priamo do centra a na námestie. Výsledkom boli desiatky mŕtvych civilistov a mnohé zničené budovy či obytné domy. „Najhoršie na tom je, že celé bombardovanie bolo zbytočné. V meste v tom čase už neboli žiadni Nemci,“ spomína Emília.

Uznania sa rodina Kačírovcov dočkala až po páde komunizmu

Emília a jej rodina prečkali bombardovanie bez ujmy a po upokojení situácie zostali žiť v Nitre. Za to, že počas vojny prejavili veľkú dávku odvahy a zachránili ľudské životy, sa po príchode Červenej armády nedočkali žiadneho uznania. Úctu a rešpekt im však prejavili ďaleko za hranicami Slovenska, v Jeruzaleme.

Izraelský parlament sa v roku 1953 rozhodol postaviť centrum, ktoré bude navždy pripomínať hrôzy holokaustu. Vznikol Jad va-šem – pamätník obetí holokaustu. Na odhalenie pamätníka boli pozvaní aj manželia Kačírovci. Komunisti im však cestu nepovolili.

Preussovci z Izraela celé roky písali na Slovensko množstvo listov a posielali balíky. Najprv im odpisovala Emíliina mama, potom ona sama. Pomoc Kačírovcov si nikdy neprestali vážiť.

Do Jeruzalema sa nakoniec Emília aj so svojou sestrou dostali až v roku 1990, keď si prevzali pamätnú medailu. Pozvala ich dcéra Preussovcov Bea, zabezpečila im aj letenky a ubytovanie. Ani jedni rodičia sa tohto momentu už nedožili.

Emília čakala od slobody viac

Od novembra 1989 a nástupu demokracie Emília očakávala viac. „Mysleli sme si, že príde spravodlivosť, a komunistom, ktorí si roky hrabali majetok, všetko zoberú. Nič sa však nestalo, pohlavári obrátili kabáty a ostali.“

Emília Sasinová stále žije v Nitre, má syna a dcéru a stará sa o vnúčatá. Na súčasnú politickú situáciu sa jej nepozerá ľahko. Nástup extrémizmu považuje za veľmi nebezpečnú vec.

„Kotleba pochodoval v rovnakých uniformách, aké mali gardisti. Teraz sa tvári, že to už nie je pravda, no my si pamätáme,“ uzatvára.