Denník N

Človek si dokáže vychutnať prírodu intenzívnejšie, keď jej rozumie, hovorí fyzik a popularizátor vedy Kováčik

Teoretický fyzik a popularizátor vedy Samuel Kováčik. Foto – Ľubomír Mäkký
Teoretický fyzik a popularizátor vedy Samuel Kováčik. Foto – Ľubomír Mäkký

Stromy máme pred očami stále, takže nám zovšednela otázka, čo vlastne jedia. Samuel Kováčik, ktorý založil popularizačný projekt Vedátor, vysvetľuje, ako nám odpovede na takéto banálne otázky môžu spríjemniť život, ako sa popularizuje veda v smršti vedeckých hoaxov a ako sa zorientovať v informáciách na sociálnych sieťach.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • prečo sú dezinformácie ako vírus;
  • ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí ich šíria;
  • čo musia jesť stromy, aby narástli do niekoľkotonových hmotností;
  • prečo každý predmet hľadá v živote balans;
  • prečo rastliny ignorujú zelenú farbu zo Slnka, aj keď sa zdá byť najvýživnejšia;
  • aký bol život vedcov v 17. a 18. storočí, ktoré pripomínali vedecký Klondike.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Vedu ste začali popularizovať písaním blogov na stránke Denníka N. Prečo ste s tým prestali?

Aby sa blog dostal na titulnú stranu, a tým aj k väčšiemu počtu ľudí, musel byť v niečom výnimočný. Na takom texte som pracoval v priemere dva-tri týždne a aj tak to nie vždy vyšlo. Uvedomil som si, že mi to nevyhovuje a radšej by som o veciach, ktoré ma zaujali, písal pikošky na dva-tri odseky. Také, ktoré by som povedal kolegovi pri obede. Sociálne siete sa mi na takýto obsah zdali vhodnejšie ako blog.

Na Instagrame máte vyše 50-tisíc followerov, na Facebooku vyše 30-tisíc. Zasahujete mladé publikum viac ako tradičné médiá?

Tipol by som si, že áno. Píšem zhruba pre ľudí, s akými sa aj bežne rozprávam, čiže v mojom veku. Ale je tam aj obrovská kopa výnimiek. Aj desaťročné deti mi hovoria, že si vypočuli podcast o pršaní zvierat alebo padaní z lietadla. Čítajú ma aj dôchodcovia, ako napríklad môj dedko.

Mojím cieľom je, aby bola veda aj súčasťou života ľudí, ktorí sa jej nevenujú. Podobne ako šport alebo umenie nám totiž vie spríjemňovať život. Nielen vďaka objavom, ale aj vďaka tomu, že poznávanie sveta nám umožňuje vychutnávať si svet viac.

Koľko vedy ľudia tolerujú na sociálnych sieťach? Instagram je väčšinou fotka s pár vetami, pri facebookových postoch sme zvyknutí na niekoľko odsekov.

Takých osem odsekov sa mi zdá znesiteľné, lebo väčšinou platí úmera medzi dĺžkou článku a jeho čítanosťou. Ale zaujímavú tému nemusíme celú odkomunikovať v jednom príspevku. Niektoré náročné témy sú vstrebateľnejšie po menších dávkach. Napríklad o kritickom myslení píšem dlhodobo. Na to je dobré mať vytvorené stále publikum. Človek vie, že mu môže povedať jednu časť príbehu dnes a ďalšiu o pár dní.

Počas pandémie uverejňujete aj informácie o koronavíruse, prípadne vyvraciate hoaxy, ktoré o ňom kolujú. Ako na to ľudia reagujú?

S koronavírusom sme začínali, keď sa ešte považoval za provinčný čínsky problém. V extraktoch časopisu Nature som si však všimol, že to začína byť vážne. A tak sme začali vysvetľovať, aké sú rozdiely medzi vírusom a baktériou, úlohu hygieny či imunity a ďalšie základné informácie, ktoré sme konzultovali s biológmi. Keď začal byť koronavírus na Slovensku témou, k publiku sa dostali odborníci, ktorí o ňom plnohodnotne informovali, a teraz už o ňom píšeme veľmi málo.

Viac sa venujeme veciam, ktoré súvisia s kritickým myslením, napríklad prečo ľudia zle vyhodnocujú riziká týkajúce sa očkovania. Veľa ľudí nám písalo, že vďaka tým článkom a videám sa buď dali zaočkovať, alebo presvedčili niekoho v okolí. Takže v tom vidím veľký zmysel.

Stretávate sa na sociálnych sieťach aj s nenávistnými reakciami? Momentálne je to dosť divoké prostredie.

Áno, ale myslím si, že veľmi málo v porovnaní s inými médiami, ktoré na sociálnych sieťach pôsobia. Na negatívne reakcie sa snažím reagovať pokojne, lebo rozumiem, že väčšinou sú to vyplašení ľudia, ktorí sa pravdepodobne snažia prekričať svoj strach. Takže sa im slušne snažím vysvetliť, z akých informácií vychádzam, a spýtam sa na ich argumenty. Často sa mi stane, že prvá reakcia je nahnevaná, a keď zareagujem slušne, tak je slušná aj odpoveď. Myslím si, že diskusiu treba kultivovať. Keď človeka, ktorý má strach pod vplyvom masových dezinformácií, začnete hneď označovať ako antivaxera, ktorý bojuje proti medicíne a pokroku, tak len budujete priepasť. Cez ňu potom musíte na druhú stranu kričať.

Dezinformácie niekedy zdieľajú aj vplyvné instagramové a facebookové osobnosti. Sociálne siete sa neriadia rovnakými pravidlami ako médiá a často nevyžadujú ani pravidlá, ktoré už zaviedli. Malo by sa to zmeniť?

Dezinformácie sú v niečom ako vírus, ktorý sa nedokáže šíriť bez hostiteľa, takže zodpovednosť by mala byť aj na strane konzumentov. Musia si uvedomiť, že keď je niekto napríklad dobrý futbalista, nerobí to z neho odborníka na všetky odvetvia života. Napríklad ja rozprávam o vede, ale zároveň veľa behávam. No som veľmi zdržanlivý dávať rady k tréningu, lebo viem, že nie som odborník. V tomto mám pravidlo nešíriť informácie, na ktoré by som nestavil svoj niekoľkodňový plat.

„Na negatívne reakcie sa snažím reagovať pokojne, lebo rozumiem, že väčšinou sú to vyplašení ľudia, ktorí sa pravdepodobne snažia prekričať svoj strach,“ hovorí Samuel Kováčik.  Foto – Ľubomír Mäkký

Rozumiem tomu, že sa to veľmi ťažko rozlišuje. Často radšej zoberieme radu od blízkeho, lebo si myslíme, že je dobre mienená. V normálnom živote aj na sociálnej sieti. Ale aj dobre mienená rada nás dokáže zabiť.

Ako sa v tom má užívateľ zorientovať a rozlíšiť tvorcu, ktorý vychádza z vedy, od influencera, ktorý zdieľa neoverené alebo vymyslené informácie?

Veľmi dobrým lakmusovým papierikom je schopnosť odprezentovať iný uhol pohľadu. Neoplatí sa počúvať ľudí, ktorí poznajú len ten svoj a hovoria, že všetky ostatné sú vymyslené a zaplatené. Skutočný odborník pozná všetky uhly pohľadu a rozumie tomu, prečo niektoré nefungujú a prečo je ten, ktorý zastáva on, najlepšie podložený dátami.

Mali by sme sa naučiť byť takto kritickí nielen voči opozičnému táboru, ale aj voči sebe a ľuďom, ktorí majú rovnaké názory ako my. Aby sa nám nestalo, že vbehneme do vyjazdených koľají, v ktorých sa vezieme ďalej.

Roky sa snažíte vysvetľovať, že vďaka vede viac rozumieme životu a máme ho lepší. Kde sa stala chyba, že časť spoločnosti popiera aj základné veci vychádzajúce z poznania?

Myslím, že máme spomienkový optimizmus. Dezinformácie sa možno šíria rýchlejšie vďaka sociálnym sieťam, ale keď si človek prečíta historické knihy, zistí, že ľudia verili rôznym nezmyslom vždy.

Na Slovensku je však podľa mňa dlhodobý problém so stavom školstva. Samozrejme, sú lepšie a horšie školy, ale vo všeobecnosti sa príliš sústreďujeme na memorovanie faktov. V súčasnej dobe, keď máme vo vrecku vyhľadávač, ktorý nemá v histórii sveta obdoby, je to zbytočné. Dôležitejšie je naučiť sa v tomto mori informácií, z ktorých je veľká časť nepravdivá, zorientovať a vedieť vybrať to podstatné. To sú veci, ktoré by sa mali učiť v školách, lebo ľuďom to evidentne chýba.

Nedávno ste vydali knihu Obyčajné zázraky, v ktorej hravým spôsobom vysvetľujete, ako funguje energia, hmota či vesmír. Mala by sa aj fyzika na školách vyučovať príbehovo, aby študentov viac zaujala?

Jednoznačne áno. Keďže prednášam, viem, že je nepopulárne napísať rovnicu na tabuľu a povedať, že s ňou ideme manipulovať. Oveľa lepším úvodom je povedať: „Tu je jav, ktorý všetci poznáme, poďme skúsiť pochopiť, ako funguje.“ Zrazu má človek niečo, čo si môže pod tou rovnicou predstaviť. Postupne si tak buduje prepojenie medzi skutočným a matematickým svetom. Toto by malo platiť úplne všade.

Keby som mal v ideálnom svete pripravovať hodiny podľa svojich predstáv, tak by polovica pokrývala učivo, ktoré má absolvent strednej školy vedieť, a druhú polovicu by som spravil flexibilnú a prispôsoboval ju svetu okolo nás. Teraz sa riešia vakcíny, tak by som vysvetľoval, aké látky sa do nich pridávajú, akú vyvolávajú v tele reakciu a podobne.

V knihe píšete o fascinujúcich veciach, ktoré pre nás zovšedneli, lebo ich považujeme za samozrejmé – ako svetlo či farba. Čo je vašou najobľúbenejšou banalitou?

Napríklad otázka, čo musia jesť stromy, aby narástli do niekoľkotonových hmotností. Stromy máme stále pred očami, takže nám táto krásna otázka zovšednela. Pritom je za tým veľa peknej biológie, chémie a fyziky. Zároveň to ukazuje, ako nám pochopenie môže zmeniť uhol pohľadu na veci.

V knihe vysvetľujem, že stromy nerastú z hliny, ako si ľudia dlho mysleli, ale zo vzduchu. Keď potom idem do lesa a pozriem sa na nejaký masívny dub, predstavujem si, ako tie desaťročia rástol tým, že nasával vzduch a časť z neho zachytával. Vďaka tomu som schopný vychutnať si les ešte viac než predtým, ako som tomu rozumel. Knihu som písal o fyzike viacerých bežných vecí, ale v skutočnosti je to o jednej myšlienke. O tom, že človek si dokáže vychutnať prírodu intenzívnejšie, keď jej rozumie. S tým súvisí aj moja ďalšia obľúbená banalita o tom, prečo sa všetky veci dokážu triasť.

Prečo sa teda trasú?

Lebo všetky veci sa snažia dostať do stavu s najnižšou energiou. To je pohodlný stav, v ktorom sú spokojné a kde dlho vydržia. Trasenie je prejavom hmoty, ktorá sa do tohto stavu snaží dostať, a keď je k nemu blízko, tak sa trochu hompáľa. Keď sa z rovnovážneho stavu potom opäť vychýli opäť napríklad doľava, tak ju to ťahá doprava a naopak.

Takže je to vlastne hľadanie balansu ako v živote?

Áno. Je to je jedno z fyzikálnych ponaučení, ktoré môže zasahovať aj ďaleko za fyziku. Vidíme to napríklad aj v spoločnosti. Niečo sa utrasie do rovnovážnemu stavu, potom príde k výchylke, ktorá sa následne preklopí a zase chvíľu trvá, kým sa to ustáli na novom rovnovážnom stave.

Moja obľúbená banalita bola o tom, prečo sú rastliny zelené. Ako za to môže Slnko?

Táto otázka nie je stále zodpovedaná na sto percent. Najprv sa vedci zamýšľali nad tým, prečo majú vlastne veci farby. Pretože zo Slnka prichádza svetlo, ktoré obsahuje zmes všetkých viditeľných farieb. Keď dopadnú napríklad na list, tak sa na ňom všetky okrem zelenej zachytia. Zelená sa k nám odrazí, a preto ju vidíme. Keď dopadnú farby na lupene ruže, tak tam sa zachytia všetky okrem červenej.

Stromy máme pred očami stále, takže nám otázka, čo vlastne jedia, zovšednela. Foto – Ľubomír Mäkký

Druhá otázka je, prečo listy odrážajú práve zelenú. Farby, ktoré prichádzajú zo Slnka, sú najviac zastúpené práve okolo zelenej, ktorá vďaka tomu vyzerá ako najvýživnejšia. Lenže rastliny práve ju odmietajú a berú si skôr fialové a červené. Zdá sa to absurdné, lebo by predsa mali byť efektívne.

Prečo sa teda tak „rozhodli“?

Počas toho, ako som písal knihu, vyšiel vedecký článok, ktorý pomocou matematických rovníc ukázal, že je to vecou stability. Fotosyntéza je veľmi krehký proces, ktorý zachytáva pre rastlinu energiu zo Slnka. Občas sa stane, že príde oblak alebo ponad rastlinu prejde srnka a tento delikátny proces sa zasekne. Ukazuje sa, že celý proces je stabilnejší vtedy, keď si rastlina vyberá okrajové vlnové dĺžky, ktoré nie sú najpočetnejšie, ale sú viac na hranici farebného spektra. Takže ide o balans medzi efektivitou a stabilitou.

Čím viac sa rozprávam s fyzikmi a matematikmi, tým viac som presvedčená, že práve v týchto vedných odboroch treba mať najväčšiu fantáziu, keďže opisujete fungovanie veľmi abstraktných javov, ktoré možno ani neexistujú. Je to tak?

Rebríček predstavivosti sa robí ťažko, ale ak by sme zobrali najznámejších vedcov a vedkyne, tak je to jedna z vlastností, ktorá ich spája. Jeden zo zhotoviteľov prvého prototypu počítača Alan Turing je známy tým, že na fundamentálny matematický problém zaútočil z pohľadu informatiky, skôr než informatika vôbec existovala. Počítače sa vlastne začali vyrábať vďaka tomu, že takíto ľudia začali pri rozmýšľaní o fundamentálnych matematických teóriách argumentovať pomocou hypotetických matematických strojov, ktoré vedia tieto teórie overiť.

Aj o Einsteinovi sa často hovorí, že nebol génius tým, že by lusknutím prsta vypočítal šesťrozmerný integrál, ale tým, že mal geniálne abstraktné myslenie. Vďaka nemu dokázal porozumieť napríklad gravitácii ako prejavu zakrivenia časopriestoru. Najväčšie vedecké objavy si často vyžadovali, aby si vedci predstavili fungovanie vecí, ktoré neexistovali. A to chce extrémnu dávku fantázie

Nechceli by ste robiť fyziku v období 17. – 18. storočia, keď boli prelomové objavy za každým rokom?

V knihe som toto obdobie označil za vedecký Klondike, keď bolo z čoho vyberať a väčšina ľudí pracovala na piatich-šiestich oblastiach naraz. Ale v tej dobe by som nechcel žiť. Akákoľvek intelektuálna práca bola veľmi výnimočná, a tak by som pravdepodobne nebol fyzikom, ale robil niekde na poli.

Ak by som sa do tej doby vrátil s tým, že môžem robiť fyziku, a zároveň by som sa nemusel báť, že ma zabije hrdzavý klinec, na ktorý stúpim, určite by to bolo fascinujúce, no stále by som nemal o tom období romantické predstavy. Veľkí vedci často bojovali s tým, že museli okolie presviedčať, že ich objavy stoja za pozornosť, ale zároveň ich za nich netreba upáliť. V minulosti boli prelomové objavy veľmi kontroverzné a množstvo ľudí, ktorých dnes považujeme za vedecké legendy, si počas života veľa vytrpelo.

Experimenty často označujete za elegantné či pekné. Kedy sa dá pokus považovať za pekný?

Pre mňa vtedy, keď má natoľko jednoduchý dizajn, že sa dá vysvetliť prakticky hocikomu a jeho závery sú nepopierateľné. Príkladom je experiment vedca Van Hélmonta, ktorý odvážil hlinu pred tým, ako zasadil vŕbu do kvetináča. O päť rokov, keď strom nabral 80 kíl, ju odvážil opäť, a keďže z nej neubudlo, elegantne a nepopierateľne dokázal, že z hliny stromy nerastú. Ale krásny môže byť aj experiment, ktorý je extrémne sofistikovaný a komplexný. Napríklad záchyt gravitačných vĺn, o ktorom sa dlho myslelo, že je nemožný. Podarilo sa to až vďaka obrovskému intelektuálnemu a inžinierskemu úsiliu.

Spomenutý Van Hélmont ako prvý objavil CO2, no keďže svet ešte nepoznal prvky, nazval ho Gas Sylvestre. Má to niečo spoločné so silvestrovskými bublinkami CO2 v šampanskom?

Gas znamená chaos, ale etymológiu slova Sylvestre úplne nepoznám. Tento objav však má aj trochu tragikomickú príchuť, pretože Van Hélmont zistil, že stromy nerastú z hliny, a zároveň objavil CO2, ale nespojil si dokopy to, že stromy rastú zo vzduchu.

Jan Baptist van Helmont (c. 1674). Autorka – Mary Beale. Zdroj – Wikimedia/Public domain

Zdieľanie a prepájanie poznatkov bolo v minulosti oveľa ťažšie, aj preto veda napredovala pomalšie. Dnes máme internet a pokrok sa zdieľa takmer okamžite. Pred pandémiou som bez problémov cestoval aj po konferenciách, kde sa nadväzujú vedecké spolupráce. Keď išiel za kolegami do Európy taký Benjamin Franklin, musel prekonať nebezpečnú cestu loďou. Veľké objavy, na ktoré treba mnoho ľudí a spoluprác, sa dnes robia oveľa ľahšie.

A okrem toho má dnes veda k dispozícii „dvojnásobný“ počet mozgov, keďže ju už môžu bežne robiť aj ženy.

Našťastie.

Často používate obrazy, ktoré sú pre laika užitočné. Napríklad, že jednotlivé prvky sa chytajú za ruky, keď tvoria väzby. Kritizujú vás niekedy vedeckí kolegovia za zjednodušovanie?

Stalo sa mi to iba raz a to tiež len v rámci nedorozumenia. Keď chce človek písať stručne, tak vyhodí nejakú časť informácie, dúfajúc, že publikum pochopí, ako to myslel. Ak to nevyjde, tak sa to snažíme dodatočne vysvetliť. Dávam pozor, aby som dal ľuďom najavo, že každé zjednodušenie je na úkor presnosti. Napríklad atómy nie sú guličky, ale ak nám to pomôže pochopiť nejaký jav, je užitočné o nich takto rozmýšľať.

Ako by ste zjednodušili to, čomu sa venujete vo výskume vy?

Zisťujem, či sa priestor z niečoho skladá. Kedysi sme si mysleli, že hmota je jednoliata, no časom sme zistili, že sa skladá z atómov. Aj o priestore si zatiaľ myslíme, že je jednoliaty, no prichádzajú pochybnosti a je možné, že má nejakú štruktúru, ktorá je pre nás neviditeľná. Keby sme mali dostatočne dobrú lupu alebo pinzetu, možno by sme ju dokázali uvidieť. Občas to prirovnávam k polystyrénu. Keď sa naň pozeráme z diaľky, vyzerá ako hladká plocha, ale keď sa priblížime, uvidíme malé guľôčky. Veľa medzinárodných skupín momentálne skúma, ako by takýto priestor mohol vyzerať, ako by sa v ňom správala fyzika a či by nám to mohlo pomôcť pochopiť, ako priestor vznikal vo vesmíre.

Pred pandémiou ste sa vrátili z Írska robiť vedu na Slovensko, ste tu spokojný?

Zatiaľ áno. Je to trochu divné v tom, že sme sa s priateľkou vrátili v marci 2020, čiže počas prvého lockdownu. Ešte som tu teda nezažil taký každodenný kolobeh vedeckého života. Vždy to nabehlo do normálnych koľají iba čiastočne.

Ako motivovať mladých vedcov, aby sa zo zahraničia vrátili späť na Slovensko?

Veľká časť sú peniaze. Mladí vedci si často chcú zakladať rodiny, nájsť si slušné bývanie, a to sa pri daných platoch niekedy nedá. Takisto ja ako mladý fyzik nepotrebujem špeciálne vybavenie. Stačí mi počítač, kancelária a nejaké peniaze na konferencie. Ale ak by som si každý mesiac musel kupovať chemikálie za tisícku, prípadne kupovať špeciálne prístroje, tak by som to asi mal náročnejšie.

Ďalšia vec je, že mladých sa dá nalákať aj na inšpiratívnych ľudí a vedecké kolektívy, ktoré robia dôležité veci. Na Slovensku je veľa zaujímavých skupín, no chvíľu trvá, kým sa v nich človek zorientuje. Mnohé inštitúcie sa navonok neprezentujú dostatočne, aby sa vedelo o všetkom, čo si zaslúži pozornosť. Aj cez Vedátora sa snažím priložiť ruku k dielu a poukázať na to, že na Slovensku sa robí zaujímavá veda.

Samuel Kováčik

Je teoretický fyzik. V roku 2016 založil projekt Vedátor, ktorý popularizuje vedu. Pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského ako odborný asistent. Vo výskume sa zaoberá štruktúrou priestoru, modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi. V minulosti pôsobil na Dublinskom inštitúte pokročilých štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Dodnes píše veľkú časť textov Vedátora, robí väčšinu obrázkov, nahráva a edituje Vedátorský podcast a spravuje stránky Vedátora na sociálnych sieťach. Vo voľnom čase športuje, číta, varí a hráva hry.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Vesmír

Veda

Teraz najčítanejšie