Denník N

Dizajn nemusí byť luxus a konzum, je to znak osobnej kultúry, tvrdí kunsthistorička Ľubica Hustá

Riaditeľka festivalu Bratislava Design Week Ľubica Hustá. Foto N – Tomáš Benedikovič
Riaditeľka festivalu Bratislava Design Week Ľubica Hustá. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola by veľká škoda odpísať dizajn ako nadbytočný symbol statusu, hovorí riaditeľka festivalu úžitkového umenia.

Výstavy sú nainštalované, na návštevníkov si však musia počkať do uvoľnenia protipandemických opatrení. Aktuálne prebiehajúce podujatie Bratislava Design Week muselo svoje prezentácie a diskusie presunúť do online priestoru.

Riaditeľka festivalu Ľubica Hustá nedávno získala Cenu za dlhodobý kultúrny prínos v oblasti dizajnu. K usilovnej prezentácii úžitkového umenia sa jej dnes pridružila nutnosť improvizácie v zložitých podmienkach.

Výzvami a prerodom v komplikovanej dobe prechádza aj samotný dizajn. Ľubica Hustá preto v rozhovore vysvetľuje, či by mal byť dizajn postavený na trvácnosti, či nie je, naopak, motorom neprimeraného konzumu a symbolom luxusu, prečo by sme sa ho napriek tomu nemali vzdať a či by mal existovať dizajn, ktorý sa neorientuje výlučne na človeka.

Začnime cestu k dizajnu na blšom trhu. Chodiť na blšáky patrí medzi vaše záľuby. Čo vás na tom priťahuje?

Touto „úchylkou“ trpím už od detstva. Veľmi rada som liezla po povalách, vtedy ma zaujímali staré fľaše alebo gombíky. Bola som veľmi rada, keď som zistila, že v Bratislave existuje pravidelný blší trh. Istý čas mi trvalo, kým som sa v tom množstve vecí dokázala zorientovať a niečo nájsť. Mám rada „pekné veci“, ale nejde mi o nejakú prvoplánovú krásu, ale skôr o to, keď je niečo zaujímavo spracované alebo konštrukčne vymyslené. Napríklad objekty, ktoré sa nejako špeciálne skladajú.

V tom hľadaní sa stretli rôznorodé záľuby. Zároveň si pri tom uvedomujem, koľko vecí už máme a či potrebujeme ďalšie. Preto som vyhľadávala aj bežné úžitkové veci, ktoré som práve potrebovala. Mám však rada aj to vzrušenie pri náhodnom nachádzaní. Je to čosi ako hubárčenie alebo ako zážitok lovca. Bavila ma aj subkultúra toho prostredia a tá sociálna vzorka spoločnosti, s ktorou by som sa inak nestretla.

Dnes sa kultúra odhmotňuje, veci sa digitalizujú, pracujeme s obrazovkami. Prečo vás fyzické predmety natoľko priťahujú?

Jednak je to tá zvýšená citlivosť voči hmotným veciam už od detstva. Vždy ma to fascinovalo, rada som si pozerala obrázkové časopisy s architektúrou alebo katalógy produktov. Je to aj mojím štúdiom, vybrala som si dejiny umenia, ktoré sú zamerané práve na vizualitu a materiálnosť vecí, na ich spracovanie a to, ako hýbu dejinami a že sú základom kultúry. Moja citlivosť voči veciam teda bola aj vzdelávaná a do istej miery rozmaznávaná. Nesúvisela len s výtvarným umením a architektúrou, ale práve aj s dizajnom a s úžitkovým umením.

Náhľad do inštalácie festivalu Bratislava Design Week. Foto – BADW

Koho fascinujú veci, môže ísť do nákupného strediska. Vy vyhľadávate veci, ktoré sú používané a staršie. Prečo?

Je tam tá vzácnosť. A čas, ktorý daná vec už prežila. Vyberám si veci, pri ktorých bol autorský vklad výnimočný, a keďže pretrvali istú dobu, stávajú sa v niečom nadčasové. Fascinuje ma tá rôznorodosť, prekvapí ma napríklad nepoznaný spôsob spracovania alebo zaujímavý príklad dizajnu zo 70. rokov. A, samozrejme, vzrušujúce je, keď nájdem niečo vzácne.

Ako vnímate trvácnosť? Mala by byť súčasťou tvorby vecí, a teda aj dizajnu?

Dnes je to veľmi akcentovaná téma a v súvislosti s klimatickou krízou, samozrejme, aj žiaduca. Pri podujatiach a projektoch, ktoré robím, vždy vyhľadávam dizajnérov, ktorí majú tento rozmer. Majú pocit zodpovednosti, ohľaduplnosti a uvažujú nad tým, ako byť v tejto situácii prospešní – nápadom, experimentovaním s materiálmi, prispením k zmene správania ľudí. Stále viac ľudí takto rozmýšľa, zdôrazňuje sa lokálnosť či „pomalosť“. Kladie sa dôraz na to, aby sme si pri nákupe rozmysleli, či danú vec naozaj potrebujeme a ako dlho vydrží.

V dizajne bola snaha o trvácnosť vždy prítomná. Kvalitnejšie veci sú však drahšie a cena je do veľkej miery určujúca. Ľudia si totiž rozmyslia, či si kúpia drahšiu kvalitu alebo čosi lacnejšie, hoci sa im to za tri roky rozpadne. Zvykli sme si napríklad na Ikeu, ktorá robí trvácne i rýchlo spotrebné veci. Prijali sme možnosť, že môžeme mať niečo za menej peňazí a vyriešiť nejaký problém v domácnosti. Ale dizajn má veľa vrstiev. Prelínajú sa v ňom ekologické, politické aj ekonomické rozmery.

Ak napríklad prestaneme vyrábať istý produkt a o prácu príde veľa ľudí, čo nahradí ich príjem? Povieme si, že „fast“ móda je zlá, pretože je tu obrovská nadprodukcia, no zároveň to dáva obživu veľkej časti populácie. Aj keď vieme, že tie podmienky sú často nehumánne. Znižovanie výroby preto musí byť dôkladne premyslené. Je to veľmi komplikovaný problém, ktorý sa nedá vyriešiť len na úrovni dizajnu. Musí to byť konsenzus na vyššej úrovni – spoločenskej, ekonomickej či politickej. Zároveň si uvedomujem, že to všetko hovorím z privilegovaného pohľadu Európanky s jej istotami.

Keď nakupujem, dizajn je to, čo ma oslovuje. Je to nástroj odlíšenia, a teda predpoklad veľkej konzumnej ponuky. Dá sa povedať, že sa dizajn zúčastňuje na probléme nadprodukcie?

Je to tak. Hlavným motorom dopytu je však ľudská márnivosť. Je to naša vlastnosť. Úsilie odlíšiť sa je oddávna súčasťou kultúry. K tomu si treba prirátať to, že svetová populácia rastie a v globalizovanej dobe sa menia tiež možnosti a spôsoby, ako veci putujú po svete. Objednáte si niečo z Mexika a o chvíľu je to tu. Technológie výrazne zmenšili vzdialenosti, všetko je oveľa dostupnejšie. Dizajnéri, ktorí pracujú pre veľké komerčné značky, majú, samozrejme, zadanie vytvárať dopyt. Preto má dizajn časť viny na nadprodukcii. Ale sme to my, ktorí tie veci chceme. Dizajnéri len plnia naše túžby.

Z festivalu Bratislava Design Week – Jiri Krejcirik & Wendy Andre. Foto – BADW

Pohľad do detských izieb ukazuje kopy plastu a záľahy hračiek, túžbu po nich tiež poháňa dizajn. Dieťa sa však nakoniec často hrá s varechou alebo topánkou. Môže v nás dizajn podnecovať aj túžbu po tom, čo nepotrebujeme?

Hovorila som už o ľudskej márnivosti. Špeciálne pri nákupe hračiek môže často ísť o napĺňanie snov samotných rodičov. Keď boli malí, tak po čomsi túžili, a preto to chcú dopriať svojim deťom. Aby si následne uvedomili, že dieťa to vlastne nezaujíma. S dieťaťom si to ale neviete vykonzultovať, ono je šťastné, že niečo dostáva. Toto však nezávisí až tak od dizajnéra, ale skôr od marketingu. Vždy je na vás, ako sa rozhodnete. Či ste slabá osobnosť a necháte sa formovať expertmi predaja, alebo budete ten odvážny typ a pri výbere v obchode sa rozhodnete, čo je pre vaše dieťa zaujímavé. Je to o našej osobnej slobode, ako sa dokážeme k veciam postaviť.

Zvyknete chodiť na veľtrh nábytkového dizajnu Salone del Mobile do Milána. Čo sa tam dozviete?

Salone del Mobile je kontraktačný veľtrh. Stretávajú sa tam výrobcovia nábytku, zaplatia si veľmi drahý poplatok, a získajú tak publikum z celého sveta. Salone je biznis, podpisujú sa tam kontrakty. Mňa viac zaujíma to, čo sa deje okolo. Celé mesto vtedy žije dizajnom, je tam veľké množstvo sprievodných akcií. Máte teda šancu vidieť aj veľmi veľa experimentov. Všetci chcú ukázať, čo robia, a hľadať výrobcu, mecenáša alebo zberateľa, ktorý sa tam ocitne alebo podporí ich výskumný projekt. Mňa zaujíma táto vrstva toho celého.

Čiže na hlavný veľtrh sa nejdete pozrieť?

Ale áno. Keďže však neobchodujem s nábytkom, nie je to pre mňa to kľúčové. Určujú sa tam trendy v nábytku, ktoré sa potom objavia v časopisoch. Je to ako buchnutie do obrovského gongu, ktoré potom dlho rezonuje. Jeho ozveny preniknú všade a istý čas sa potom podľa toho nejakým smerom ide.

Preto sa pýtam. Mohlo by sa zdať, že napríklad spôsob sedenia, a teda tvar stoličky už máme ako ľudstvo vybavený. Načo potrebujeme stále nové modely?

Ale čo ak

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie