Buď zvíťazím, alebo zomriem, volal domov. Napokon z toho bolo jedno z najväčších nešťastí histórie olympiád
Na slávnostnom otvorení ZOH 2010 vo Vancouveri malo jedenásť športovcov v dlhých červených vetrovkách s gruzínskou vlajkou na rukách čierne pásky. Keď prichádzali, na tribúne ľudia stáli a tlieskali.
Nebol medzi nimi ich krajan Nodar Kumaritašvili.
Pred svojou poslednou jazdou v živote volal domov. Na jednej strane si nebol istý, bál sa, trať bola nebezpečná, na druhej strane bol hrdý. Dostal sa na zimné olympijské hry do kanadského Vancouveru a štartoval tréning.
Kumaritašvili sa rozbehol poslednýkrát v živote. Na sánkarskej trati v rezorte Whistler sa dostal do závratnej rýchlosti – 145 kilometrov za hodinu.
Zo zákruty číslo 15 vyšiel neskoro a v 16. to už nedokázal vykompenzovať. Za normálnych okolností pri podobnej chybe by sánkara malo odraziť od jednej ľadovej steny o druhú a spôsobiť mu ľahké zranenia, maximálne zlomeniny.
Kumaritašvili však vyletel z dráhy a vrazil do kovového oporného stĺpu. Následné zábery patria k tomu najnepríjemnejšiemu, čo sa dá v histórii športu vidieť.
Nodar Kumaritašvili mal 21 rokov.
V texte sa dozviete:
- ako autority uzavreli nešťastie a prečo s tým sánkarov otec nesúhlasí;
- čo smrť syna spravila s jeho matkou alebo
- či sa sánkarský svet z tragédie poučil.
Slovák letel vo vzduchu
Vo Vancouveri sa v tom čase v šatni pripravoval aj Slovák Jozef Ninis.
„Pamätám si na to veľmi dobre. Prebiehal oficiálny tréning. V šatni som sa prezliekal na tréning a popri tom sme sledovali kamerový prenos z dráhy. Sledovali sme pretekárov pravidelne, aby sme videli, ako si poradia s náročnou traťou. To čo sa prihodilo, bolo strašné. Hore na štarte sme nevedeli, čo presne sa udialo. Tréning sa zrušil a viac som sa dozvedel až keď som prišiel do olympijskej dediny,“ spomína pre Denník N.
Po tragédii posunuli štart o čosi nižšie a na mieste tragédie zvýšili bariéru. Ninis si spomína, ako nehoda zasiahla sánkarské preteky vo Vancouveri.
„Celé
