Denník N

Andrej Bán: Medzisny (úryvok)

Prečítajte si ukážku z novej knihy fotoreportéra a redaktora Denníka N.

Andrej Bán (1964) je fotograf, žurnalista, aktivista, okrem iného aj držiteľ niekoľkých Novinárskych cien. Často pracovne navštevuje krajiny a regióny postihnuté vojenskými či humanitárnymi krízami. Je autorom viacerých fotografických kníh, vystavoval doma aj v zahraničí. Podieľal sa na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození, stál pri zrode občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Kniha Medzisny je jeho beletristickou prvotinou.

Ukážka z knihy

Objednal si ďalšiu kávu a začítal sa do regionálnych novín zasunutých v držiaku z prútia. Milý archaizmus, s akým sa už dávno nestretol. Len čo ich otvoril, v domácej rubrike (teda nie na titulnej strane, čo ho prekvapilo) mu udrela do očí správa, podľa ktorej sa v obci, čo zhodou okolností leží na jeho trase smerom na východ, sa dnes pokúsia o zápis do Guinnessovej knihy rekordov, a to vskutku neobvyklým nápadom.

Išlo o to, že v nenápadnej dedine na juhu Krajiny budú mať na Veľký piatok najviac ukrižovaných na sto obyvateľov, čím predbehnú aj donedávna nedostižné Filipíny. Marketingovo dobre vymyslené a rukolapnejšie ako zjavenia, pomyslel si zvedavý Adam, dopil kávu, zaplatil a pobral sa tam.

Dedina ležala v údolí.

Hoci okolité kopce neboli vysoké, zvrchu sa mu naskytol úchvatný pohľad, z diaľky to pripomínalo mravenisko. Spočiatku to vyzeralo ako jarmok, čím bližšie však bol, tým zreteľnejšie videl desiatky drevených krížov. Neboli prázdne.

Zaparkoval na veľkokapacitnom parkovisku. Prešiel okolo predavačov cukrovej vaty, héliom nafúknutých balónov a plastových zbraní pre deti.

„Dobrý deň, prepáčte, kadiaľ sa tam ide?“ opýtal sa prvého osamelého ukrižovaného. Pochopil, že jeho úlohou je usmerňovať návštevníkov.

„Tam,“ pokýval muž hlavou, zrejme z posledných síl, a ukázal doprava. Hlava mu opäť odkväcla

„Ďakujem,“ rozlúčil sa Adam. Nezaželal mu pekný deň, bolo by to nepatričné.

Po dvesto metroch sa ocitol v epicentre diania. Chlapi pribíjali posledných vychudnutých dobrovoľníkov s krvavými ranami na chrbte a tŕňovou korunou na hlave, posledné Márie a posledné Márie Magdalény z blízkeho aj ďalekého okolia (aj s bohatým príbuzenstvom) sa pripravovali na hlasné náreky. Adam prišiel v poslednej chvíli, aby stihol akt ukrižovania. Podujal sa kríže spočítať.

Bolo ich tridsaťdva, s tým pri parkovisku tridsaťtri.

Štýlové, pomyslel si. Pod krížmi stáli televízne spravodajské štáby z domova aj zo zahraničia; pomocou mikrofónov na teleskopických tyčiach robili rozhovory s ukrižovanými. Niektoré ako online stream.

Adam podišiel bližšie. Pobúrilo ho, ako stupídne sa reportéri pýtajú: Aký je to pocit byť ukrižovaný? Muži tam hore, s kusom látky okolo bedier, však preukazovali trpezlivosť primeranú situácii. Nie je to najpohodlnejšie, ale hreje ma pri srdci pocit, že dnes budeme najslávnejšou dedinou na svete, povedal jeden. Máme dobrého starostu, urobíme preňho čokoľvek, dodal jeho sused. Starosta, ukrižovaný na šiestom kríži sprava, oznámil, že o tretej bude mať tlačovku. Jeho tlačový tajomník v kostýme rímskeho vojaka už rozoslal do agentúr a médií základné informácie.

Adam sa ešte raz rozhliadol, stánky s langošmi a cigánskou pečienkou boli napravo. Urobil si zopár fotografií smartfónom, len tak, aby mal čo ukázať kamarátom. Na okamih sa ho zmocnila pochybnosť, či nie je účastný bezočivého aktu blasfémie, za ktorý by povedzme v takom Pakistane dávno všetkých prítomných odsúdili na trest smrti, potom si však s vďakou uvedomil, že žije vo vyspelej európskej Krajine, kde sa také zverstvá stať nemôžu. Vytratil sa z davu a odišiel.

Uvedomil si, že patrí medzi čoraz väčšiu menšinu, ktorá verí, že človek stvoril Boha, a nie naopak. Prípadne, ako kdesi čítal, nevie už presne kde, keby nebolo Boha, museli by si ho ľudia vymyslieť. Svojím spôsobom bol teda veriaci. Aj keď trochu inak, ako by si jeho rodičia a niektoré z priateliek priali. Ako modrookého blondiaka takpovediac árijského typu ho málokto považoval za zmes pochádzajúcu z rodokmeňa evanjelických, katolíckych a židovských predkov. Z tejto pre okolie mätúcej identity ťažil; keď to bolo potrebné, bol kresťan, pre najbližších bol zvyčajne Žid.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie