Denník N

Zápasy v mierových časoch. Slovenské voľby v Uhorsku

Ľudovít Štúr na uhorskom sneme. Zdroj – stur.sk
Ľudovít Štúr na uhorskom sneme. Zdroj – stur.sk

Keď sa slovenská politická elita snažila reprezentovať svoj národ v ústavných rámcoch moderného právneho štátu, s úctou k jednotnému Uhorsku, k spoločnej vlasti, maďarská politická elita jednoducho nevpustila príslušníkov slovenského hnutia do politického priestoru.

Autor je historik

Vzťahy slovenského a maďarského národného hnutia v 19. storočí sú zaťažené vážnymi konfliktmi: sprevádza ich celý rad sporov v novinách, krviprelievanie, vojnové krízy i zápasy v rámci verejného života. Výnimku predstavuje jediné obdobie: šesťdesiate roky 19. storočia eviduje pamäť slovenského i maďarského národa ako epochu krehkého mieru. Z týchto rokov pochádza väčšina ľahko dohľadateľných a citovateľných textov o zmierení, o úmysle vyriešiť konflikty, o potrebe budovať spoločnú vlasť.

Dôvody spočívajú najmä v tom, že slovensko-maďarský spor z rokov 1848 – 1849, ktorý prvýkrát v dejinách vyústil do fyzického násilia, vojnového konfliktu a následne do obdobia absolutizmu, traumatizoval obe strany. V roku 1860 sa v znovuožívajúcom verejnom živote prejavovala elementárna potreba zahojiť rany a doriešiť nezhody. Niektoré stolice povýšili slovenčinu na úradný jazyk, inde miestna šľachtická elita zvolila do úradníckeho zboru bývalých slovenských vojakov.

Grófi, baróni, poslanci Uhorského snemu v Nitrianskej stolici zasa zorganizovali spomienkovú slávnosť na počesť práve zosnulého Pavla Jozefa Šafárika. Hlavný turčiansky župan Šimon Révay sa na memorandových rokovaniach v Turčianskom Svätom Martine so slzami v očiach vyhlasoval za Slováka. A na čele maďarskej politickej elity stála dvojica, ktorá bola v 19. storočí azda najtolerantnejšia k iným národnostiam: Ferenc Deák a József Eötvös.

Popri zdôrazňovaní vlastných národných záujmov sa za Uhorsko otvorene postavila aj väčšina príslušníkov slovenského národného hnutia. Napríklad Jozef Miloslav Hurban, ktorý v roku 1849 viedol slovenskú armádu, písal v roku 1861 básne, v ktorých vyzýval Slovákov na lásku k vlasti, k Uhorsku.

Avšak mier a harmónia boli iba zdanlivé: v pozadí za prejavmi a gestami, ktoré inak pôsobili úprimne, neboli slovensko-maďarské vzťahy ani zďaleka bezproblémové. Ba čo viac, rivalita, neraz doslova boj na život a na smrť, sa už o niekoľko rokov neskôr stali súčasťou každodennej reality a v roku 1874, teda o čosi viac ako jedno desaťročie, viedli k najznámejším represívnym nariadeniam vlády v 19. storočí – k zatvoreniu slovenských gymnázií a k pozastaveniu činnosti Matice slovenskej.

Za tým všetkým bol fakt, že súbežne s teatrálnymi prejavmi o slovensko-maďarskom bratstve vystupovalo slovenské národné hnutie, ktoré si uplatňovalo všeobecne platné nové ústavné slobody, ako reálny, aktívny účastník politického života v Uhorsku. Na to však maďarská elita nereagovala najšťastnejším spôsobom.

1848

Politizovanie, právo zúčastňovať sa na politickom živote bolo pred rokom 1848 kvázi šľachtickým monopolom. Príslušníci slovenského národného hnutia nemohli ani pomyslieť na to, že by slovenské národné záujmy premietli aj do politickej roviny; prítomnosť Ľudovíta Štúra na poslednom stavovskom sneme v roku 1847 bola skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

Lenže takzvané marcové zákony priniesli obrovské zmeny, keďže

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie