Tá napadla protiústavnosť najmä tých ustanovení, ktoré sa týkajú rozsahu právomoci ministerstva zdravotníctva a úradu verejného zdravia nariaďovať opatrenia počas krízovej situácie. Časť jej podania sa týkala aj povinnej karantény a izolácie.
Dňom vyhlásenia dnešného nálezu v Zbierke zákonov stratia protiústavné ustanovenia zákona účinnosť.
V podaní Patakyová namietala neústavnosť tých ustanovení zákona, ktoré umožňujú ministerstvu zdravotníctva a úradu verejného zdravotníctva, ako aj regionálnym úradom prijímať pri ohrození verejného zdravia “ďalšie opatrenia, ktorými môžu zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.”
Ide o to, že išlo o príliš všeobecnú formuláciu, ktorá neposkytuje záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv a slobôd. Nesúlad s ústavou videli ústavní sudcovia v tom, že určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci bolo “neprípustne” prenechané podzákonnej normotvorbe.
Ombudsmanka vo svojom podaní konštatovala aj to, že viaceré ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia vedú k pozbaveniu osobnej slobody, pričom nerešpektujú požiadavku zákonnosti, primeranosti, zákazu svojvôle a absentuje v nich legitímny dôvod. To sa týkalo najmä povinnej izolácie a karantény najmä pre ľudí, ktorí pricestovali domov zo zahraničia.
Pri tomto podaní vychádzala zo sťažností konkrétnych ľudí, ktorí počas druhej vlny strávili v štátnych karanténnych zariadeniach niekoľko týždňov a hoci boli niekoľkokrát v tom čase negatívne testovaní, museli tam zotrvať. Následne im štát aj vystavil účet za tento “pobyt.”
K tejto časti podania Ústavný súd povedal, že opatrenia o štátnej karanténe nie sú v súlade s ústavou. Čo sa týka izolácie v domácom prostredí, ktorú zákon explicitne umožňuje, pri nej nejde o pozbavenie osobnej slobody.
V prípade izolácie mimo domáceho prostredia, ide podľa Ústavného súdu o pozbavenie osobnej slobody.
Ústavní sudcovia však nevyhoveli návrhu ombudsmanky o protiústavnosti ustanovení zákona, na základe ktorých boli tí, čo boli v karanténnych zariadeniach za tieto služby povinní zaplatiť štátu.
Tým, že ide o úhradu skutočne vzniknutých nákladov, dospel Ústavný súd k záveru o ústavnej udržateľnosti tejto povinnosti.
Zohľadnil aj to, že právna úprava odstraňujú riziko povinnosti znášať neprimerane vysoké náklady.
