Študenti mesiac skúmali prales v Ekvádore. O ich prácu má záujem aj zahraničný časopis

Pod dohľadom vedca Petra Vršanského z Ústavu vied o Zemi SAV skúmali napríklad svetielkujúce živočíchy. Svetielkujúceho švába sa im nájsť nepodarilo, no zmerali svetlo viacerých živočíchov. Na otázky odpovedal Matej Krajči, ktorý hovorí, že aj keď išiel skúmať hmyz, veľmi sa ho bojí, najmä pavúkov, no človek si zvykne na všetko. O výsledky ich práce má záujem aj zahraničný časopis Nature.

Študenti hovoria, že sa prihlásili hlavne pre záujem o biológiu a chémiu a chceli sa zapojiť do nejakej aktivity. „Nešiel som do toho, aby som sa zúčastnil expedície, predtým som na to nepomýšľal, ale po čase sme zistili, že to vieme spraviť dobre, a pustili sme sa do toho. Vtedy som si uvedomil, že môžeme niečo dokázať,“ vraví Matej.

 

Čo ste v Ekvádore robili?

Hlavnou úlohou bolo preskúmať svietiace živočíchy a odmerať svetlo, ktoré vyžarujú. Získať o tom nejaké údaje, ale hlavne chytiť nejaké živočíchy vyžarujúce svetlo. Objavili sme ich viacero, nielen jeden druh. Svetlo sa nám podarilo aj odmerať, čo bol asi náš najväčší úspech. Mali sme sa stretnúť aj s domorodcami.

Aké aktivity ste počas mesačnej výpravy mali?

Asi po šiestom dni sme sa dostali do pralesa a rezervácií. Chodili sme do lesa a pozorovali prales, večer sme už chytali živočíchy, lebo vyliezali len počas tmy. Potom sme ich merali a fotili. Celý čas sme boli pod dozorom pána Vršanského.

Prečo bola expedícia práve v Ekvádore?

Pán Vršanský tam objavil svetielkujúceho švába. Práve v týchto oblastiach by sa mal vyskytovať. Dúfali sme, že ho nájdeme, čo sa, žiaľ, nepodarilo.

Čím sú zaujímavé svetielkujúce živočíchy?

Už len tým, že vydávajú svetlo. Snažia sa ním maskovať, napodobniť toho svetielkujúceho švába alebo sa snažia pomocou svetla komunikovať medzi sebou.

Ako sa maskujú, keď svietením skôr na seba môžu upútať pozornosť?

Domnievame sa, že napodobňujú svetielkujúceho švába, vydávajú sa zaňho a chránia sa voči dravcom. O švába totiž dravce nemajú záujem.

Ako si môžem predstaviť svietiaci hmyz?

Ako obyčajnú svetlušku, čo je lietajúci živočích a má lampáš. Druhý živočích – kováčiky – majú dva lampáše na hlavičke, tak ako svetielkujúci šváb. Svetluška má len jeden lampáš, ktorý využíva na komunikáciu a lákanie opačného pohlavia. Vláčiky zas majú veľké množstvo svetiel a svietia aj načerveno. Jaskynné muchy osvetľujú svoje siete namodro.

Vďaka čomu svietia?

Produkujú ho cez jeden proteín, ktorý spôsobuje luminiscenciu.

Ako ste ich skúmali?

Po ich chytení sme ich odfotili a špeciálna vrstva nám ukázala spektrum svetla. Druhým prístrojom sme svetlo odmerali nezávisle, v počítači sa nám už objavili grafy a spektrum. To mal na starosti Samuel. Vedia sa odlíšiť, ani jedno to svetlo živočícha by nemalo byť rovnaké. Medzi svetluškami a kováčikmi by mal byť rozdiel medzi svetlom. Aj každý kováčik svieti nejako inak. Pán Vršanský vravel, že cez to svetlo vedia komunikovať a je to ako rôzne algoritmy, každý je iný a mal by znamenať niečo iné. Malo by byť tam viac tých signálov a ešte to nie je preskúmané. Preto je to zaujímavé.

Ako ste našli svietiaceho kováčika?

Začínali vyliezť zhruba večer okolo pol siedmej, preletovali a chytali sme ich iba do sieťky. Nebolo to také náročné. Majster lovu bol Denis. Bolo ich tam veľa a boli pri nás, kde sme v pralese bývali. Boli dva typy, žlté – menšie a oranžové – väčšie. Pri vzlietaní sme spozorovali, že na brušku otvárali ešte ďalší otvor, odkiaľ vyžaruje tretie svetielko. To sa nám podarilo odfotiť a odmerať po prvýkrát.

Čo znamená, ak veda nepozná nejaký druh živočícha? Vie, že taký existuje, ale ešte ho bližšie neskúmala?

Tie druhy mohli byť spozorované, možno sú v nejakých zbierkach, ale ešte nie sú opísané. Na to, aby ten druh mohol byť známy, musí byť o ňom nejaká publikácia, musí byť presne nakreslený a všetko musí byť podrobne známe. Tie druhy možno už sú známe, aj pre veľa ľudí, ktorí žijú v tých podmienkach, ale neboli opísané.

Videli ste nejaké také zvieratá?

Aj pán Vršanský vravel, že určite sme nejaké také tvory videli, ale aby sme ich opísali, museli by sme ich zobrať na Slovensko, čo nebolo možné. Bol to prevažne hmyz, článkonožce, bolo toho veľmi veľa.

Báli ste sa niečoho? Zvierat?

Veľmi sa bojím hmyzu, mal som veľký strach z pavúkov, ale človek si zvykne na všetko a dalo sa to prežiť. Celkový dojem bol, že to bolo úplne úžasné, hoci som sa bál hmyzu.

Pripadá mi zvláštne, že sa bojíte hmyzu a idete ho skúmať do pralesa.

Zo začiatku mi to hneď neprišlo, až potom, keď už boli kúpené letenky a hovoril som s pánom Vršanským, že to bude pre mňa trochu náročnejšie, ale nakoniec s tým nebol problém.

Povedali ste si pri nejakej situácii, že chcete odísť domov?

Iba prvý večer v pralese. Chcel som ísť veľmi domov. Prišli sme do rezervácie, o šiestej sa už začalo stmievať a vtedy sa prales zobúdzal, večer vyliezlo veľmi veľa zvierat, vtedy to tam najviac žije. Kým sa človek adaptuje, trvá to, ale po troch dňoch to bolo super.

Čo prinesie výskum pre Slovensko?

Bude sa s tým ďalej pracovať, bude sa vyhodnocovať svetlo a rozdiely. Ale to už má pod palcom pán Vršanský, my mu s tým budeme len pomáhať.

Ako vyzerala rezervácia?

Boli sme v troch. V prvej sme boli 10 dní, v druhej šesť a v tretej asi deväť. Prvá bola vo výške asi tisíc metrov nad morom. Patrila jednému pánovi, ktorý to kúpil, aby chránil prales. Boli tam sprchy na dažďovú vodu, jedáleň, prístrešky, kde sme mali stany.

Pripravovali ste sa pred odchodom?

Nikto nevedel, čo má od toho čakať a čo si má brať. Všetko sme museli prehodnotiť s pánom Vršanským, ktorý nám povedal, čo si máme brať. Nemôžete sa však pripraviť na niečo, čo ani nepoznáte. Nikto z nás dovtedy nebol v lese takto dlho.

Mesiac ste boli väčšinou bez internetu. Dalo sa to zvládnuť?

Na začiatku sme mali pripojenie a raz sme spali v hoteli, ale aj potom sme hneď ráno išli do pralesa. Pre mňa to bola najväčšia výhoda. Zobral som si starý telefón, ktorý sa nevedel ani pripojiť na sieť v Južnej Amerike. To bolo na tom to najlepšie, mal som mesiac pokoj od internetu a telefónu.

V teste pred výpravou ste museli odpovedať aj na otázku, či svetlo môže spôsobiť mechanický pohyb predmetov. Ako ste odpovedali?

Hneď na začiatku nám bolo jasné, že to určite bude možné. Touto otázkou sa zaoberal konkrétne Samuel. A v skratke išlo o to, že svetelná energia sa môže premeniť na kinetickú. Dokazuje to napríklad Crooksov mlynček.

Podmienka na expedíciu bola stráviť aspoň týždeň nepretržite v prírode. Čo to znamená? Stanovanie alebo experimenty v slovenských lesoch?

S mojimi dvomi kamarátmi, Denisom a Samom, sme chodili po horách, stanovali sme v lese. Takto sme strávili asi šesť dní v Štiavnických vrchoch.

Keď to porovnáte s pralesom, slovenské lesy boli asi nudnejšie.

Nemôžete povedať, že nudnejšie. Slovenské lesy sú krásne, ale neviem si predstaviť, že by som normálne stanoval v pralese. V pralese je taká hustota stromov, že tam by to bolo veľmi ťažké.

Ako chránia v Ekvádore svoju prírodu? Videli ste tam veľké ľudské zásahy?

Bolo to pre nás veľké prekvapenie. Mestečko, z ktorého sme išli do pralesa, malo malé budovy, kde ľudia žijú svojím usporiadaným životom. Hodinu sme išli po poľnej ceste cez plantáže, kávovníky, kakaovníky, a tam bol ten zásah veľmi veľký. Videli sme veľké vyrúbané plochy. Až ďalej pri hraniciach s národným parkom Sumacu v Ekvádore bol pravý prales.

Sú tam teda časti, ktoré nechránia.

Nie, že nechránia, ale predstavte si, že žijete v krajine, kde veľmi veľká plocha sú chránené územia, a tí ľudia sa potrebujú tiež rozvíjať a potrebujú energiu. Rezervácie vlastnia súkromníci, ktorí si ich kúpia a spravujú. Jeden z majiteľov musel veľké územie nechať jednej spoločnosti, aby tam vyrúbala pás len pre elektrické vedenie k novej vodnej elektrárni.

Čo znamená kúpiť si časť lesa?

Veľká časť je chránená, majú tam veľa vzácnych území, ako sú pralesy, kde je veľmi veľa živočíchov. Im to však zavadzia. Spravili to tak, aby to chránili ľudia z ostatných štátov. Za pomerne málo peňazí si môžu kúpiť kus lesa. Ľudia si to skúpia a môžu si tam robiť, čo chcú, ale robia to hlavne ako ochranu pralesa. Kúpia si to so všetkým, so zvieratami, s rastlinami.

O vašu prácu má záujem aj časopis Nature. Čo konkrétne ho zaujalo?

Ešte nikto neskúmal svetlo svetielkujúcich živočíchov a čo je to za svetlo v týchto súvislostiach. Čo presne ich zaujalo, Vám prezradím nabudúce.

Ako ste komunikovali s domorodcami? 

Sú hanbliví, nevidia často turistov, žijú v odľahlejších územiach. Náš spolužiak vedel po španielsky, tak sa dorozumel so sprievodcami. Najzákladnejšie veci sme sa dokázali dorozumieť aj cez gestá. V druhej rezervácii zase domáci vedel po anglicky.

Ako na vás reagovali?

Neboli veľmi zhovorčiví. V prvej rezervácii sme mali sprievodcu z kmeňa kečua, bol to veľmi príjemný človek. Po pár dňoch sme sa spriatelili, zasmiali sa. V druhom boli tiež domorodci, ale tí sa viac stránili.

Žijú stále v nejakom vlastnom svete?

Sú to už normálni ľudia. Kečuánci ešte zachovávajú svoje tradície, ale žijú už normálne – rifle, tričko a bývajú pri meste.

Čím ste sa živili?

Mali sme domácu stravu, väčšinou ryžu, aspoň raz za deň. Veľa strukovín, ale všetko to boli domáce, teplé jedlá. Občas sme mali sendvič, keď sme išli na celý deň preč.