Denník N

Sovietsky zväz pochovali vlastní – v prvom rade Slovania

Boris Jeľcin 19. augusta 1991 počas slávneho prejavu na korbe tanku. Foto - TASR/AP
Boris Jeľcin 19. augusta 1991 počas slávneho prejavu na korbe tanku. Foto – TASR/AP

Za rozpadom ZSSR netreba hľadať žiadne sprisahanie, pred 30 rokmi o ňom rozhodli predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska.

Autor je bývalý novinár

Za najväčšie spoločensko-politické udalosti 20. storočia možno považovať dve svetové vojny, októbrovú revolúciu v Rusku v roku 1917 a nakoniec rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) v decembri 1991. S poslednou, štvrtou udalosťou sa mnohí jej svedkovia nedokážu vyrovnať dodnes, a to i napriek tomu, že odvtedy prešli tri desaťročia.

Samozrejme, veľmi veľa je tých, ktorí vtedy s radosťou privítali zánik „ríše zla“, ale zároveň mnohí nechápu, ako mohla zo dňa na deň prestať existovať jedna z veľmocí, ktorá mala veľmi významné postavenie vo svetovej politike. Už len preto, lebo mala všetko, čo veľmoc má mať: obrovské teritórium, silnú armádu, vedúce postavenie vo vojenskom bloku a niekoľko krajín, ktorých predstavitelia počúvali a plnili „odporúčania, rady“, ale najmä príkazy Moskvy rýchlo, disciplinovane, dokonca s nadšením.

V roku 1991 však tento kolos stál na pomerne neistých nohách, dokonca sa mu už podlamovali kolená. Demokratizácia, ktorá sa začala v roku 1986, samozrejme, prinášala veľa pozitív, ale i množstvo takmer neriešiteľných problémov. Hospodárstvo krajiny upadalo zo dňa na deň, výsledkom bol totálny nedostatok tovarov v obchodoch a zároveň rast inflácie. Ešte horšie však boli ozbrojené etnické konflikty medzi niektorými národmi na Kaukaze či v Kazachstane. Najznámejší z nich bol boj o Náhorný Karabach medzi Arménmi a Azerbajdžancami.

Z Československa, NDR i ďalších krajín už neexistujúceho socialistického tábora sa sťahovali domov príslušníci sovietskej armády. Radoví vojaci sa síce tešili na návrat k svojim rodinám, ale o to smutnejšie sa tvárili dôstojníci a ich rodiny. Tak napríklad u nás si žili celkom komfortne, v rodnej vlasti si museli hľadať podnájmy a rôzne ubytovne. Znie to síce neuveriteľne, ale ani vyšší dôstojníci v Sovietskom zväze veľmi často nemali byty a ich bydliskom boli iba ubytovacie priestory v kasárňach alebo v ich najbližšom okolí.

Jedna z dvoch vojenských superveľmocí neuspela ani vo vojnovom konflikte v Afganistane. Od roku 1979, keď na jeho územie vstúpili sovietske jednotky, sa rodiny báli, aby ich synovia, respektíve vnuci nedostali povolávacie rozkazy do útvarov, ktoré bojovali v tejto nepoddajnej krajine. Neslávny odchod sovietskej armády z Afganistanu po desaťročí zbytočných bojov a nemalých obetí na životoch bol teda už prvým klincom do rakvy Sovietskeho zväzu.

Niektoré zväzové republiky už ani neskrývali svoje ambície osamostatniť sa, teda vystúpiť zo Zväzu sovietskych socialistických republík. Boli to predovšetkým Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré po násilnom pripojení k „prvému štátu robotníkov a roľníkov“ pocítili tvrdú ruku stalinských represálií a tvrdej rusifikácie. Myšlienky na suverenitu a teda samostatnosť neskrývali ani národy pod Kaukazom, predovšetkým Gruzínci.

Druhým klincom do rakvy bol augustový puč 1991. Začiatkom jesene sa plánovalo podpísanie novej zväzovej zmluvy, ktorá predpokladala zmeniť krajinu s tvrdým centrálnym riadením na akúsi voľnú federáciu jednotlivých republík. Jednoducho, Moskva by už toľko nediktovala, ale spolupracovala by s Ukrajinou, Arménskom, Lotyšskom, Kazachstanom a so všetkými ostatnými zväzovými republikami už s patričnými autonómnymi právami.

Samozrejme, to všetko sa nepáčilo zástancom tvrdej línie, ktorí pozostávali nielen z politikov, ale aj veliteľských kádrov z prostredia armády, milície a KGB. Tí v auguste 1991 zorganizovali skutočný puč s tankami v uliciach Moskvy. Využili pri ňom to, že generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov bol na dovolenke v Soči. Na nemilé prekvapenie tých, ktorí chceli zastaviť celý proces demokratizácie v krajine, sa ich puč skončil fiaskom. Ľud síce vyšiel do ulíc, ale podporiť progresívne sily, ktorých predstaviteľom sa stal Boris Jeľcin, už od 21. júna prvý prezident v dejinách Ruska.

Jeho fotografie, ako reční na tanku, sa objavili na celej planéte. Z puču nebolo nič, Gorbačov sa vrátil živý do Moskvy, ale už to nebol ten Sovietsky zväz, teda tá veľmoc, ktorá vzbudzovala obavu a zároveň prirodzenú autoritu. Kolos už mal citeľné praskliny. Tak napríklad v Ukrajine sa po nevydarenom pokuse o prevrat už 24. augusta zišiel na mimoriadnom zasadnutí najvyšší soviet republiky a odhlasoval jej samostatnosť.

Mali riešiť iba energetiku

Pôvodne nikto z organizátorov historického stretnutia v Bielorusku, ktoré sa uskutočnilo 8. decembra 1991, nerátal s tým, že sa na ňom vystaví definitívna bodka za rozpadom krajiny, ktorá bola ich domovom, v ktorej sa narodili, prežili približne polstoročie (niektorí aj viac) a boli na ňu patrične hrdí. Po podpísaní smrteľného rozsudku nad existenciou tejto veľmoci celkom právom tvrdili, že tá prestala existovať už niekoľko mesiacov predtým, teda už v čase nevydareného augustového puču. Nemožno namietať, v podstate mali pravdu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie