Toxickí alebo chorí spisovatelia?

Autor je historik, Filozofická fakulta UK

Debata, ktorá sa rozprúdila po uverejnení rozhovoru s českým literárnym historikom Martinom C. Putnom, je prekvapujúca. V čase, ktorý klasickej literatúre praje oveľa menej než rozličným digitálnym formátom, sa odrazu ozývajú hlasy rozhorčených čitateľov a čitateliek F. M. Dostojevského. Bránia velikána svetovej literatúry pred Putnom, ktorý v emotívnom rozhovore skĺzol k výzvam, aby sme s Dostojevským nestrácali čas, lebo je „toxický“, teda reakcionár oslavujúci autokraciu a nenávidiaci myšlienky osvietenstva a pokroku.

Kritici a kritičky sa do Putnu pustili na dvoch frontoch: jednak ako do predstaviteľa nenávidených „progresívcov“, ktorí nám v zhubnom ošiali cancel culture chcú vziať aj to posledné, tentoraz duchovné potešenie, pričom z Putnu otvorene alebo skryte robia boľševika; druhí sa do českého intelektuála opreli pre diletantizmus, ktorý nerozlišuje medzi autorom a dielom, v skratke: aj zlí ľudia a stroskotanci píšu nesmrteľné diela, ktoré za svojich duchovných otcov (a matky) predsa nemôžu.

Prvý tábor je jasne ideologický a akákoľvek polemika s ním znamená klesnúť na úroveň bojovníkov v kultúrnej vojne. Druhá skupina kritikov a kritičiek má na prvý pohľad argumenty na svojej strane. No čo ak prvý dojem klame? Je literárne dielo naozaj nadčasová záležitosť v nedotknuteľných výšinách umenia? Nedáva doň tvorca kus – pozitívneho či negatívneho – seba, hoci v zašifrovanej a fiktívnej podobe?

Nejde pritom o to, že v Putinovom Rusku Dostojevského štylizujú do úlohy proroka úpadku západného liberalizmu, údajného duchovného otca boľševizmu, akým bol pre mnohých, nielen ruských antikomunistov už pred viac než sto rokmi. Rozhodujúce nie je ani to, či sa v spisovateľovom diele priamo odrážali jeho spiatočnícke politické predstavy o monarchii ako jedinej forme politického usporiadania, ktorá je v súlade s pravoslávnym kresťanstvom či údajnej spätosti ruskej duše s pôdou alebo stotožňovanie osvietenstva, liberalizmu a kapitalizmu so židovstvom.

Problém je rafinovanejší, pretože je často zaobalený do všeľudských symbolov a podobenstiev. Jedným z takýchto symbolov je napríklad choroba, ktorú málokto vníma ako politickú metaforu. O Dostojevskom sa popísali tisíce kníh a ešte viac štúdií, a mnoho z nich sa venuje aj Dostojevského epilepsii. Ruský spisovateľ ju pritom nevnímal ako organický, ale duchovný problém: mal z nej, pochopiteľne, strach, ale zároveň ju pociťoval ako médium styku s posvätným.

Podstatné je, že Dostojevskij s motívom epilepsie pracoval aj vo svojich románoch a svoje rozporuplné vnímanie choroby projektoval aj na literárne postavy.