Denník N

Blaho Uhlár: Optimizmus je stav, ktorý som tuším vždy oľutoval

Foto - archív Blaha Uhlára
Foto – archív Blaha Uhlára

Nebyť ochotníkov, neboli by profesionáli, tvrdí principál Stoky a autor „štvrtej slovenskej divadelnej reformy“.

V končiacom sa roku má minimálne dva dôvody na oslavu – dovŕšil sedemdesiatku a vlajková loď jeho divadelnej tvorby Stoka si pripomenula tridsať rokov od svojho vzniku. Pravda, jubileá nemusia nutne znamenať len bujarú radosť, tobôž u umelca typu Blaha Uhlára.

Mnohí jubilanti radi hovoria, že ich aktuálne okrúhle výročie je len obyčajným, nič neznamenajúcim číslom. Je to tak aj u vás, alebo tú sedemdesiatku vnímate ako nejaký ďalší míľnik?

Číslo asi ani nie, pretože zdravie a psychika sa číslami neriadia. Ale mnohé indície ma presviedčajú to tom, že to asi teda míľnik je. A ešte som sa dozvedel, že by som mal mať mestskú hromadnú dopravu zadarmo, lenže u nás nestačí mať sedemdesiat rokov, ešte vám to musí aj niekto schváliť, takže neviem, či to administratívne zvládnem.

To je minimálna administratíva, zvládli ste oveľa zložitejšie. Ale asi sa zhodneme, že tým zásadným míľnikom bol rok 1988, keď ste spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom vyrukovali s dvoma divadelnými manifestami. Veľmi stručne povedané, prihlásili ste sa v nich k metóde dekompozície ako popretia tradičnej divadelnej štruktúry a k snahe o autorské divadlo s úplnou slobodou všetkých tvorcov ústiacou do metódy kolektívnej tvorby. Chcete k tomu ešte niečo dodať, upresniť, zdôrazniť?

Ono sa to začalo trochu skôr. S mojimi nesmelými pokusmi o inscenáciu bez scenára som začal na tvorivých dielňach, ktoré (ako inak, s ochotníkmi) organizoval Osvetový ústav pod vedením Jaroslavy Čajkovej od roku 1985. V roku 1987 som ešte bez Miloša urobil inscenáciu s názvom Ochotníci a podtitulom Jedna sezóna ochotníckeho súboru s ochotníckym súborom DISK v Trnave. Bola to moja prvá „celovečerná“ inscenácia, ktorú sme urobili bez vopred napísaného scenára. Áno, a potom, keď som už mal v sebe istotu, sme sa stretli s Milošom Karáskom a tvorivá energia dostala katalyzátor, aby mohla suverénne vybuchnúť.

Týmto sa de facto skončilo vaše pôsobenie v štátnych, kamenných divadlách, predovšetkým v Divadle pre deti a mládež v Trnave a v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove. Bola to pre vás naozaj taká zlá skúsenosť? Veď aj tam vzniklo niekoľko pozoruhodných inscenácií. Pamätám si, ako sa vtedy z Bratislavy chodilo na trnavské premiéry.

Divadlo pre deti a mládež v Trnave mi umožnilo rozvíjať mojím žargónom nazývanú tretiu slovenskú divadelnú reformu (Divadlo na Korze – civilné herectvo). Navyše tam som postupne zistil, že divadlo robí hlavne herec, a to oslobodený herec, čo bolo paradoxne pre mňa dosť výrazné poznanie. Takže zlou skúsenosťou to určite nazývať nemôžem. Pravdou je, že v rozvíjaní tohto poznania – mojím žargónom nazývaným štvrtou slovenskou divadelnou reformou – už som tomu trnavskému súboru príliš neimponoval. To však

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie