Denník N

Z eufórie po roku 1989 sme rýchlo vytriezveli

Ladislav Ruman. Foto – Post Bellum
Ladislav Ruman. Foto – Post Bellum

Nikdy nevstúpil do komunistickej strany. Bol jedným z tých, ktorí si v roku 1989 povedali: Nemôžeme v tom študentov nechať samých.

Ladislav Ruman sa narodil 17. septembra 1950 v Bratislave. Otec vstúpil po vojne do komunistickej strany, v presvedčení, že buduje nový a spravodlivejší svet. Matka, naopak, pochádzala z tradične katolíckeho prostredia, z oblasti Pienin.

Na dieťa tak už od útleho veku vplýval kontrast medzi kresťanským učením a komunistickou ideológiou. Nakoniec matkin vplyv prevážil a Ladislav spolu s bratom absolvovali aj náboženskú výchovu.

Z povojnovej Bratislavy bolo cítiť starý Prešporok. Ešte aj počas vojny tu žilo početné zastúpenie obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti a mladý človek tak mohol vyrastať v skutočne internacionálnom prostredí. Otec, ktorý – rovnako ako starý otec – plynule rozprával nemecky aj po maďarsky, na cudzie jazyky orientoval oboch synov.

Zrejme preto Ladislav študoval v triede s rozšíreným vyučovaním anglického jazyka.

Uvoľnenie prostredníctvom kultúry

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Mladá generácia vnímala spoločenské uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch najmä prostredníctvom kultúrnej sféry: oslovoval ju rokenrol, sledovala vzostup československej novej vlny v kinematografii a dokonca mala možnosť čítať západnú literatúru. V tomto období už definitívne padli ilúzie o súdobom spoločenskom systéme, ktorý sa perom dobovej propagandy hrdil tými najskvelejšími prívlastkami.

Tínedžer Ladislav Ruman to vnímal svojimi očami: „Mal som zhruba dvanásť či trinásť rokov, keď mi prvýkrát začalo dochádzať, že niečo nie je v poriadku. Jeden októbrový alebo novembrový deň na konci týždňa sa mama začala obliekať do obchodu. Preto som si myslel, že sa o chvíľu vráti. No nakoniec vysvitlo, že sa išla postaviť do radu, a na druhý deň ráno víťazoslávne prišla a doniesla kura. Vtedy som si prvýkrát položil otázku: Prečo, preboha, musela stáť celú noc na to, aby dostala obyčajné mäso?“

V súvislosti s rehabilitáciou obetí politických procesov v roku 1963 odstránili z funkcií skompromitované politické osobnosti, ktoré sa síce označovali titulmi ako „skutoční zástupcovia ľudu“, no reálneho kontaktu s verejnosťou sa obávali. Ladislav Ruman si spomína na čelného predstaviteľa KSS, ktorý vládol na Slovensku bezmála celé desaťročie (1953 – 1963).

„Karol Bacílek býval relatívne blízko nás a často som videl pred jeho vilou minimálne dvoch ochrankárov. My sme nemohli ani prejsť popred jeho dom, ale museli sme ísť na opačnú stranu.“

Z verejného života na Slovensku boli donútení odstúpiť okrem Karola Bacílka aj ďalší funkcionári: obávaný dogmatik Pavol David či predseda vlády ČSSR Viliam Široký. Ich miesto nahradili nové osobnosti, ktoré sa nepodieľali na stalinskom terore. Vo funkcii 1. tajomníka KSS  nahradil zdiskreditovaného Karola Bacílka nádejný funkcionár Alexander Dubček, budúca vedúca osobnosť tzv. Pražskej jari.

Napätie v rodine pre Ladislavove aktivity

Ladislav Ruman začal od roku 1966 študovať na strednej všeobecno-vzdelávacej škole na Metodovej ulici. Prevratné zmeny, ktoré sa vtedy v spoločnosti udiali, sa odrazili aj v pomeroch na škole. V pamätnom roku 1968 si stredoškolskí študenti založili študentský parlament, vydávali vlastný časopis a po vpáde vojsk sa stredoškoláci (ako prví na Slovensku) pripojili k štrajku vysokoškolských študentov.

Všetkých spomenutých akcií sa Ladislav aktívne zúčastňoval, čo spôsobovalo napätie v rodine. Otec síce už neprežíval povojnový budovateľský ošiaľ, s akým vstupoval do KSČ, no napriek tomu „nepatril k tým, ktorí sa zúčastňovali odporu voči komunistickej strane, alebo spochybňovali jej pozície a vedúcu úlohu v spoločnosti“.

Syn sa, naopak, zúčastnil v marci 1969 slávnostných osláv víťazstva československých hokejistov nad reprezentáciou Sovietskeho zväzu, ktoré v Bratislave, rovnako ako na iných miestach republiky, kruto potlačila Verejná bezpečnosť.

Predsa len ho prijali na vysokú školu

Účasť na demonštráciách mohla skončiť neprijatím na vysokú školu. Riaditeľ strednej školy totiž nahlásil hlavných organizátorov štrajku pracovníkom Štátnej bezpečnosti, medzi ktorými svietilo aj meno Ladislava Rumana.

„Ešte som nebol vysokoškolským študentom, ale poznal som vtedajšieho dekana fakulty telesnej výchovy a športu. Keď som dostal oznámenie, že chce so mnou hovoriť, vôbec som netušil, o čo ide. Napokon som zistil, že ten človek je omnoho férovejší, ako som tušil, pretože mi hovoril: Dostali sme informáciu, že si sa angažoval v predošlom období. Nechcem ti síce hovoriť, čo máš alebo nemáš robiť, len ťa upozorňujem, že doba sa zmenila. Ja som vôbec netušil, že on už mal odvolací dekrét na stole a že (moje prijatie na fakultu – pozn. red.) bolo jednou z posledných služieb, ktoré urobil vo svojej funkcii.“

Po neblahej skúsenosti z verejného angažovania sa v rokoch 1968 – 1969 Ladislav odmietol vstúpiť do novovznikajúceho SZM, stránil sa aktivít vo verejnom živote a chcel zostať len politickým pozorovateľom.

Ladislav Ruman. Foto - Post Bellum
Ladislav Ruman. Foto – Post Bellum

Z telesnej výchovy na dejepis

V roku 1969 Ladislav nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v odbore anglický jazyk a telesná výchova, no po vážnom zranení kolena prestúpil počas druhého ročníka z telesnej výchovy na dejepis.

Rozhodnutie, prečo ho zaujala práve história, vzbudzuje úsmev: „Na základnej škole som počul, že partizánov bolo 80 000, na strednej škole sme sa učili, že ich bolo 150 000, a ja som sa domnieval, že oni vymierajú a nie sa rodia. A tak som si hovoril, ktovie, koľko ich bude na vysokej škole.“

Vysokoškolské štúdium Ruman ukončil v roku 1976, medzitým sa oženil, a začali sa pre neho závažné problémy pri hľadaní primeraného zamestnania. Nakoniec po absolvovaní základnej vojenskej služby, vďaka odporúčaniu známeho, si našiel miesto na pedagogickej fakulte v Nitre, kam sa už predtým aj s manželkou presťahovali. Na katedre dejepisu pôsobil ako pedagóg od roku 1979 do roku 1985. Po celý čas žil v neistote a obavách zo straty zamestnania.

Zamestnávateľ s ním totiž uzatvoril zmluvu len na dočasný pracovný pomer, ktorý sa mu obnovoval pravidelne po niekoľkých mesiacoch, a keďže bol nestraník, nebola vôľa zmeniť jeho pracovno-právne postavenie. Navyše v roku 1985 zrušili katedru dejepisu. Iba znalosť anglického jazyka ho zachránila pred prepustením a umožnila presun na katedru rusistiky a západnej filológie, kde zostal až do roku 1989.

V osemdesiatych rokoch sa Ruman okrem výučby venoval aj vedeckej práci. V roku 1980 obhájil doktorandskú prácu (titul PhDr. mu bol udelený až tri roky po obhajobe) a o osem rokov neskôr bol odmenený titulom kandidáta vied – CSc. (dnešné PhD.), čo mu výrazne pomohlo v rámci udržania si neistého postavenia na katedre. Zrejme z dôvodu prilepšenia mu v tom čase dvakrát ponúkli členstvo v KSČ, ktoré však odmietol.

Požičiavanie kníh na heslo

Najbližší vzťah na škole si vytvoril Ladislav (napriek veľkému vekovému odstupu) s vedúcim katedry dejepisu, dr. Kočišom, s ktorým si vymieňali nielen názory, ale aj v tom čase nepovolenú literatúru. Ruman si na jednu epizódu spomína takto:

„Keď mi môj kolega, pán Kočiš, nenápadne naznačil, že mi môže požičať literatúru vo vtedajšom Československu zakázanú, tak som s tým, samozrejme, súhlasil. Potom ma upozornil, že by som to mal držať v tajnosti. Ja som však už vedel a naozaj som o tom nikomu nehovoril. Spomeniem len poslednú knihu, ktorú som mal požičanú od tohto pána, a čítal som ju celú noc. Bolo to nemecké vydanie knižky od Viktora Suvorova Der Eisbrecher, v slovenčine Ľadoborec. Po prečítaní som mu ju nevrátil späť, pretože som dostal echo, bohužiaľ, neviem od koho, že ju mám doručiť osobe, ktorá bude sedieť na vopred dohodnutej lavičke v parku a ktorá sa mi má prihovoriť dohovoreným heslom: Dnes nám nesvieti slnko. Zhodou okolností však svietilo ako bláznivé. Ja som teda knihu odovzdal človeku, ktorého som nikdy predtým, ani potom nevidel. Pravdepodobne kanál, prostredníctvom ktorého to fungovalo, išiel z Maďarska, keďže knihu mi požičiaval práve pán Kočiš.“

Prepustený a znovu prijatý

Počiatkom roku 1988 zavial „gorbačovský duch“ aj do Československa, čo sa prejavilo i na nitrianskej pedagogickej fakulte. V auguste 1988 z funkcie dekana odvolali Michala Sotáka a nahradil ho Ondrej Šedivý.

Jedna z posledných záležitostí, ktorú stihol odchádzajúci dekan vykonať, bolo prepustenie Ladislava Rumana z fakulty. Avšak po odvolaní a následnej kontrole z ministerstva školstva rozviazanie pomeru s Rumanom zamietli.

Aj takúto podobu mali signály budúcich zmien, ktoré sa o rok neskôr, napriek mnohým pochybnostiam, dotkli aj Československa.

1989: Ja som prišiel iba na volejbal

„Napriek všetkým symptómom som sa obával, že sa nedožijem inej doby a komunistický režim prežije“ – to bola jedna z prvých pamätníkových viet pri spomienke na rok 1989. Informáciu o študentskej demonštrácii 17. novembra v Prahe mal z rakúskej televízie, no domnieval sa, že bude čoskoro zabudnutá, rovnako ako iné protestné akcie.

Preto v pondelok 20. novembra, nič netušiac, zamieril do školskej telocvične pod Zoborom na plánovaný volejbalový zápas medzi študentmi a pedagógmi. „Keď som prišiel na internát, vo vestibule som sa zhodou okolností stretol s dvoma študentkami, ktoré som učil angličtinu. Opýtali sa ma, čo tu robím. Ja vravím: Prišiel som na volejbal. A ony sa tak záhadne pousmiali a povedali: No nevieme, či niečo z toho bude. Bolo mi divné, že nikto z mojich kolegov, okrem dvoch, v ten deň neprišiel. Po krátkej chvíli mi tieto dievčatá povedali, aby som šiel s nimi do telocvične, ak sa chcem na niečo pozrieť.“

A ďalej sa rozpamätáva: „V telocvični bolo okolo 150 študentov, neviem to presne odhadnúť, pretože sa sedelo na zemi a stálo sa aj po bokoch. V popredí stáli tí, ktorí to organizovali. Niektorých som poznal z hodín anglického jazyka – Igor Kišš, Andrea Meszárošová a Vlado Barbieri.“

Študenti, samozrejme, debatovali o udalostiach v Prahe a formulovali požiadavky, ktoré sa zhodovali so žiadosťami pražských študentov. V popredí stojaci študenti vytvorili vedenie Štrajkového výboru. Po úvodnej debate si študenti všimli, že sedí medzi nimi aj vyučujúci. Preto sa jeden zo študentov spýtal rokovacieho pléna: „Je medzi nami pedagóg. Nebolo by potrebné odhlasovať, či tu môže byť? Nato som sa zdvihol, že chcem odísť, ale práve študenti, ktorí ma poznali, ma stiahli späť. Nebolo to však pre mňa veľmi príjemné.“ Spomína si pamätník.

Pred skončením stretnutia sa študenti dohodli na ďalšom mítingu, ktorý mal byť na druhý deň v aule fakulty. Po rokovaní študentov sa v tej istej budove zišiel aj Výbor SZM. Ruman poznal ich predsedníčku, preto sa zúčastnil aj zasadnutia mladých komunistov, ktorým však poradil, aby sa spojili so študentmi v telocvični.

Zrejme práve z predstaviteľov SZM sa neskôr na fakulte vytvorilo Fórum mladých komunistov, ako protiváha voči Fóru nestraníkov a Štrajkovému výboru. Mladí komunisti sa však rovnako dištancovali od  skompromitovaného vedenia fakulty a ako „mladí členovia strany, ktorí nie sú poznačení krízou strany v rokoch 1968 – 1971“, mali záujem angažovať sa „pri presadzovaní demokratického riešenia otázok života fakulty“.

Vedenie robilo všetko pre  to, aby študentov zastavili

Udalosti plynuli rýchlo, no Ruman ich má stále v živej pamäti.

„V utorok bolo zvolané stretnutie do auly. V ten deň bolo natrieskané. Som presvedčený, že väčšina študentov a pedagógov sa toho zúčastnila. Na jednej strane stálo oficiálne vedenie fakulty reprezentované vtedajším dekanom Šedivým a na druhej strane boli študenti z vytvoreného Štrajkového výboru, ktorí predložili požiadavky korešpondujúce s pražskou študentskou iniciatívou.“

Vedenie fakulty robilo všetko pre to, aby zastavilo študentský pohyb, no čoskoro pochopilo, že je potrebné akceptovať časť študentských požiadaviek. Pripojilo sa ku generálnemu štrajku dúfajúc, že sa im podarí rozbiť jednotu študentov a časti pedagógov, ktorí sa im snažili pomáhať.

Nestranícki zamestnanci fakulty to pochopili, a práve preto „sa v mojej kancelárii objavilo niekoľko pedagógov, ktorí sa snažili pridať k študentom, a ktorí sme si hovorili: Preboha, musíme aj my niečo robiť. Nemôžeme v tom študentov nechať samých“, spomína Ruman.

Medzi pedagógov, ktorí sa zapojili do revolučného pohybu, patrili najmä: PhDr. Ivan Mačura, Ing. Mitterpach, Lacko Tatár, či doc. Votech László.

Nie VPN, ale Fórum nestraníkov

Už počas prvých týždňov Nežnej revolúcie sa hlavní predstavitelia revolučného pohybu na fakulte dozvedali neoverené informácie o sledovaní členov štrajkového výboru a o odpočúvaní študentských rokovaní.

Tieto závažné informácie viedli pamätníka k tomu, aby „sme nezakladali hnutie Verejnosť proti násiliu, lebo som si uvedomil, že doň vstúpia aj ľudia, ktorí nie sú naklonení demokratizačnému procesu“.

„Na jednom stretnutí v škole, ktoré sa odohralo v miestnosti P-2, sa o jeho založení hovorilo a začali tam byť navrhované osoby z komunistickej strany. Na to som vstal, povedal som, že odmietam spolupracovať s ľuďmi, ktorých tam navrhujú, a odišiel som. Zrejme vďaka tomu som presvedčil svojich budúcich spolupracovníkov – ako dr. Mačura, Ing. Mitterpach, Lacko Tatár a možno ďalší, na ktorých som zabudol – a spolu sme založili Fórum nestraníkov a nie VPN, ako to bolo v prípade iných vysokých škôl a organizácií. Na našej škole bolo totiž až 40 percent straníkov. To bol naozaj vysoký počet na školskú organizáciu a bolo mi jasné, že vo vedení pripravovanej VPN budú mať prevahu. Preto som presadil založenie Fóra nestraníkov a domnievam sa, že v tomto sme boli jedineční.“

Demokracia na pôde katedry

Fórum nestraníkov 28. novembra 1989 vyslovilo nedôveru vedeniu pedagogickej fakulty a podujalo sa na prípravu nových volieb. Nového dekana a prodekanov, vôbec prvýkrát, mali možnosť voliť všetci študenti a zamestnanci, pričom ich hlasy boli rovnocenné. V tajných voľbách zvíťazil nestranícky kandidát Jozef Pastier nad  vtedajším dekanom Ondrejom Šedivým.

Volieb sa zúčastnilo 1 039 študentov (66,09 percenta z celkového počtu) a 387 zamestnancov (91,05). Za prodekanov boli zvolení: Štefan Knotek, Daniel Kluvanec, Emil Dragúň a Vojtech László.

Treba ešte poznamenať, že pred voľbami nového vedenia došlo medzi študentmi a pedagógmi Štrajkového výboru k jednotnej dohode, charakteristickej pre revolucionárov z roku 1989. Hlavní predstavitelia revolúcie na fakulte v Nitre odmietli prevziať uvoľnené funkcie.

Podľa Rumanových spomienok: „Už keď bolo rozhodnuté o rozklade starých štruktúr a víťazstve demokratizačného procesu, tak sme so študentmi často diskutovali o tom, či nebudeme obviňovaní zo snahy získať funkcie. Preto sme sa jednotne dohodli, že nikto z nás neprijme nijakú funkciu. Pre mňa to bolo celkom logické, pretože som bol skôr pozorovateľom politického diania ako jeho aktívnym účastníkom.“

Dané slovo musel napokon pamätník porušiť. Prvé štyri mesiace roku 1990 vykonával, na žiadosť dekana, funkciu tajomníka fakulty a neskôr zastával aj úrad prodekana pre študijné záležitosti. Naďalej stále pôsobil ako pedagóg a začiatkom roku 1990 založil katedru histórie, ktorá fungovala už od letného semestra.

V lete 1990 potom na Rumanov návrh zastavuje svoju činnosť Fórum nestraníkov.

Nenaplnené očakávania

Ponovembrový politický vývoj na Slovensku je pre Rumana trpkým sklamaním. Pokúša sa pomenovať  aj príčiny, pre ktoré neboli splnené očakávania z prvých týždňov revolúcie.

„Rozhodnutie o tom, že nebudeme kandidovať do žiadnych funkcií, hoci ja sám som to nie celkom splnil, nebolo príliš šťastné. Navyše sa veľmi rýchlo ukázalo, že akceptovanie komunistov bolo síce na jednej strane nevyhnutné, ale na druhej strane to prinieslo obrovskú škodu v tom, že onedlho sa začali tí istí ľudia znovu dostávať do funkcií.“

Obdobie vlády Vladimíra Mečiara bolo bolestným vytriezvením z novembrovej eufórie. Ladislav Ruman aj s rodinu vážne uvažoval o emigrácii, napokon neodišli. Na katedre histórie tak pôsobí od roku 1990 až dodnes. Vo vedeckej práci sa venuje medzinárodným vzťahom prvej polovice 20. storočia.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre svoje deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie