Ako som bol vyniesť fľaše

Sedím doma, ale ak niekam idem, tak pešo. Občas sa po večeroch, tesne pred ôsmou, chodím prejsť, aby som nachodil aspoň niečo. Je to užitočné: keď je málo áut, všimnete si, koľko je sanitiek.

Bývam tak, že väčšina sanitiek smerujúcich do ružinovskej nemocnice prejde okolo mojej bytovky. Ak by to tak aj nebolo, húkačky počujete. Aj pri tých svojich prechádzkach chodím práve po tom dlhom a rovnom chodníku, ktorý vedie popri tej dlhej a rovnej ceste okolo nemocnice.

Viete, aká rovná je tá cesta? Zhruba 45 minút. To je dosť veľa sanitiek; zatiaľ najviac sedem. A teraz chvíľu o inom.

Patrím k tým hrozným ľuďom, ktorí prázdne fľaše od alkoholu nevynesú hneď na druhý deň po konzumácii. Ukladám ich do drezu. Nie je to problém, ale ak to robíte trištvrte roka, tak to problém je. Za trištvrte roka by sa nazbierali aj v kláštore.

Po tom trištvrte roku ich už chcete vyniesť, lebo – aby to zase neznelo tak katastrofálne – až tak veľa ich síce nie je, ale začínate sa trochu zaoberať otázkou, čo presne to o vás vypovedá. Lenže takáto operácia si vyžaduje starostlivé plánovanie.

Krok prvý: ako? (Ikea taška, stačí tá menšia.) Krok druhý: kedy? Rozumiete, aby nevedeli. Bývam vo vnútrobloku, všade ticho, fľaše budú búchať, okná sa zaľudnia a uvidia ma. Jedine potme. Aj potme bude totiž všade rovnaké ticho, fľaše budú rovnako búchať, okná sa rovnako zaľudnia a rovnako ma aj uvidia, ale aspoň neuvidia mňa konkrétne.

No a tak som tú tašku (menšiu! a plnú možno do polovice!) naložil a okolo trištvrte na šesť sa vybral na tajnú misiu.

Vynorenie sa na chodbu prebehlo zdarne; nikde nikto. Ani počas cesty výťahom som nezaznamenal žiadny pohyb. Vyšiel som pred vchod a v duchu som už myslel na to, aby som sa nepošmykol na schodoch (poľadovica). To by bol ešte len škandál, to by bol nielen rachot, ale potom by som to musel ešte aj upratovať a to už by všetkým bolo jasné, že ide o mňa konkrétne.

Vyšiel som von a tam, na parkovisku vo vnútrobloku, sanitka. Ak by ste si kládli otázku, ako to vyzeralo, tak to vyzeralo presne tak, ako si myslíte: všade ticho a tma, len na parkovisku stojí sanitka a zapnuté majáky blikajú do prázdna. Otvorené dvere, pred nimi dvaja ľudia v skafandroch. Verte mi; bolo to strašidelné.

No a akoby to už aj tak nebolo dosť zlé, tak do toho ja, v kraťasoch a tričku a s taškou plnou prázdnych fliaš. Vyhodnotil som to tak, že majú predsa len iné problémy, a baletným krokom som po ľade prebalansoval ku košom. Nahádzal som tam fľaše. Ozývali sa do prázdna. So sanitkou v pozadí. Esencia posledného roka a pol: sanitka s majákmi a o tri metre ďalej rozbíjanie fliaš.

Potom som sa otočil na spiatočnú cestu. Samozrejme, do sanitky som nenazeral, ale otvorené dvere boli teraz na mojej strane. Videl som cez ne na lôžku muža. Vyzeral vyčerpane a bol tak v mojom veku, možno o niečo mladší.

S výrazom človeka, ktorý bol práve vyhodiť obaly od sójového mäsa, tofu a iných uvedomelých produktov, som sa vracal po chodníku. A rozmýšľal som: čo sa v takýchto situáciách robí? Čo im mám povedať? A mám im vôbec niečo povedať? Čo mám urobiť preto, aby vedeli? Veď ja predsa nie som taký človek, ktorý by nič nepovedal, a teraz mám šancu.

No a tak, cestou okolo sanitky, som sa zastavil a tomu mužovi v skafandri, ktorý pred ňou stál, som asi z dvoch metrov povedal toto: „Držte sa.“

Nevidel som mu do tváre, vlastne som mu nevidel ani tvár. Bola to len postava v bielom skafandri vo svetle blikajúcich majákov. Zodvihol ruku a hlasom priduseným ochranou tváre povedal: „Ďakujeme.“ Potom som šiel domov.

Rok 2021.