Aj toxický autor môže vytvoriť hodnotné diela
Dielo nie je len akýmsi predĺžením tela a mysle autora, v ktorom autor prežíva ako zombie a hovorí aj po svojej smrti.
Autor je filozof a advokát
Rozhovor s Martinom C. Putnom v širšej verejnosti rozprúdil diskusiu o nedotknuteľnosti „veľkých umelcov“ a „veľkých diel“. Takáto kritická diskusia je potrebná, no spôsob, akým sa v rozhovore otvára, je problematický, a to do tej miery, že následná debata je od počiatku pokrivená.
Problémy sa začínajú vyjadrením, že len štrukturalisti dôsledne rozlišujú medzi autorom a dielom, pričom štrukturalizmus je vraj navyše čosi ako náboženstvo a učí sa dnes na školách už len asi tak, ako sa v minulosti učil marxizmus-leninizmus.
Toto tvrdenie totiž slúži ako odrazový mostík ku kritike Dostojevského diela cez kritiku Dostojevského ako osoby, čo je neudržateľné. Dostojevského dielo si pritom kritiku zaslúži a o to viac je škoda, že rozhovor je v tomto smere premárnenou príležitosťou.
Popularizačné rozhovory si vyžadujú istú mieru zjednodušenia, ale nemali by prekročiť hranicu k vyslovenému zavádzaniu. V umenovede je štrukturalizmus živá filozofia s pozoruhodnými výsledkami, nie ideologická skamenelina, akou je marxizmus-leninizmus. Pripodobnenie k náboženstvu je nezmyselné už i len ako hyperbola.
To sú však akademické poťahovačky. Podstatné je, že jednoducho nie je pravda, že autora a dielo netreba či nebodaj nemožno odlišovať. V dvadsiatom storočí je v skutočnosti náročné nájsť filozofiu umenia, ktorá ich dôsledne neodlišuje; okrem štrukturalistov tak postupuje napríklad fenomenológia, postštrukturalizmus, formalizmus či recepčná estetika. Kritika hľadania významu v mysli autora, známa ako „intentional fallacy“, vychádza dokonca z analytickej filozofie.
Dielo naozaj nie je len akýmsi predĺžením tela a mysle autora, v ktorom autor prežíva ako zombie a hovorí aj po svojej smrti. Naopak, dielo je svojbytné a má vlastný život, v ktorom sa môže aj priečiť autorovým zámerom. Ak ho chceme pochopiť, musíme sa aspoň na chvíľu pokúsiť stretnúť sa s dielom ako takým a zistiť, čo hovorí bez ohľadu na to, čo hovoril reálny autor.
Nie je až také náročné rozbiť auru „veľkých umelcov“, pretože reálni ľudia z definície nezodpovedajú neskorším idealizovaným predstavám o nich. Je však oveľa náročnejšie spochybniť hodnotu „veľkých diel“. Čím dlhšie totiž pretrvávajú, čím viac sa k nim generácie čitateliek a čitateľov znova a zas vracajú, tým je pravdepodobnejšie, že sú skutočne umelecky hodnotné.
