Ema Müllerová: Myslela som si, že stačí byť pekná, aby sa ku mne ostatní milo správali

V puberte mala pocit, že celý svet je proti nej, a rozhodla sa preto, že bude proti nemu. „Postupne sa tak zo mňa stala namyslená príšera. Bola to však len moja sebaobrana,“ hovorí o dospievaní Ema Müllerová, ktorá desať rokov žije v Paríži. Francúzske veľkomesto jej poskytlo anonymitu, ktorú na Slovensku nemala. „V Paríži ma nikto nesleduje, nikoho nezaujímam. Navyše v práci so mnou zaobchádzajú veľmi tvrdo. Hovoria, že Slovenka sa nemôže vyznať na francúzskom trhu, veď ani nevie poriadne po francúzsky.“

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• prečo jej počas dospievania záležalo na kráse;
• ako sa zo stresu prejedala;
• prečo sa bojí návratu do Bratislavy;
• či pociťuje zodpovednosť voči 50-tisíc sledovateľom na Instagrame;
• o svojom koncepte Som bohyňa a hejteroch.

Keď som vás pred vyše troma rokmi našla na Instagrame, mali ste necelých tisíc sledovateľov a asi jeden príspevok. Dnes pravidelne zverejňujte príbehy, posty a máte vyše 50-tisíc sledovateľov. Ako sa to stalo?

Áno, máte pravdu. Žila som si v Paríži, pracovala som pre módnu agentúru a na Instagrame som mala pár kamarátov. Zmenilo sa to vydaním prvého čísla československého Vogue.

Aj práve vďaka nemu som vás zaregistrovala. V prvom čísle ste napísali veľmi osobný text o tom, ako vás obmedzoval a ničil bývalý partner. Prečo ste písali práve o tom?

Nikdy som nepísala o ničom inom ako o svojich pocitoch a nikdy mi nenapadlo, že by to mohlo niekoho zaujímať. Po svojich prvých textoch zverejnených vo Vogue som začala dostávať správy od dievčat a žien, ktoré sa mi zverovali, že to majú v živote veľmi podobne. Mnohé mi ďakovali, že som o tom napísala. Pomohlo im to uvedomiť si, že nie sú jediné, ktoré prežívajú také trápenie ako ja. Zároveň to pomohlo mne. Zrazu som na to všetko nebola sama.

Prečo ste však písali o vzťahu, ktorý sa rozpadol?

Prvou témou československého Vogue bola sloboda. Z redakcie ma pritom oslovili v čase, keď som sa rozchádzala so svojím vtedajším partnerom, ktorý mi tú moju slobodu vzal. Musela som nosiť podprsenku, nemohla som sa usmievať na druhých. Preto som napísala o svojej slobode – o tom, ako som o ňu prišla a znova ju hľadala. Ten text mi veľmi pomohol. Počas vzťahu som vôbec nepísala, nemala som na to čas, ale postupne som sa k písaniu, ktoré mám veľmi rada, opäť vrátila.

Vaše texty sú dosť osobné. Neobávali ste sa, že ich slovenské bulvárne médiá použijú a budú opäť riešiť, čo „stvára“ Ema Müllerová?

Predtým som sa veľmi bála a všetko, čo o mne napísali,