Denník N

Marek Roháček: Rodičom často hovorím, aby deťom nekomplikovali život. Nezahmlievajte a nestojte im na kábli

Marek Roháček. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marek Roháček. Foto N – Tomáš Benedikovič

Marek Roháček pracuje s rodinami, ktoré si prešli adopciou. Deti sa podľa neho cítia tak, ako sa cítia ich rodičia. „Dieťa nás má absolútne načítaných, dokonale pozná tisíc podôb našej mimiky. Keď do miestnosti vstúpi niekto cudzí, dieťa sa automaticky pozrie na tvár svojej materskej osoby. Ako sa zatvári? Z toho prečíta, či sa má báť alebo je všetko v poriadku,“ vysvetľuje v rozhovore.

Roháček je zakladateľom občianskeho združenia Návrat, ktoré už viac ako 25 rokov pomáha opusteným deťom nájsť domov. Za svoju prácu získalo tento rok ocenenie Roma Spirit.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • aké otázky svojej vnučky zbiera,
  • ako zvládnuť svoje prežívanie počas pandémie,
  • čo je základom dobrých vzťahov v rodine,
  • ako byť spokojným rodičom.

Kto je pre vás osobnosťou tohto roka?

Každý, kto sa nebál a udržal si nádej. A bol schopný rozdávať ju ďalej.

Máte na mysli nádej v súvislosti s pandémiou? 

Nielen to. Mám pocit, že sa zhoršuje kultúra spolunažívania a schopnosť navzájom sa počúvať. Zo strachu, ktorý v nás v uplynulých rokoch narastal, sa veci polarizujú. Ľudia sa uzatvárajú do svojich bublín, do svojich pseudokultúrnych a názorových get. To je ešte horšie ako pandémia.

Na čom pozorujete, že sa ľudia skupinkujú a uzatvárajú? 

Vidím to napríklad aj na pracovných tímoch a v rodinách. Sú témy, ktoré sa nemôžu otvárať, pretože skomplikujú nedeľný obed. Poznám pracovné tímy, kde majú niektoré témy vyhlásené za tabu, nemôžu o nich diskutovať, pretože prinášajú napätie. Zrazu je ťaživá nálada aj v kolektívoch, ktoré doteraz fungovali normálne, nie idylicky, ale tak obyčajne.

K čomu to môže viesť? 

Myslím si, že je to katastrofa. Úplne nás to rozbije. Strácame schopnosť na niečom sa dohodnúť, dôverovať autoritám, napísanému textu, vlastným susedom. Automaticky sa stávame zraniteľnými a akákoľvek komplikácia nás ľahšie paralyzuje.

Osobnosťami roka sú pre vás tí, ktorí si udržali nádej. Čo sú to za ľudia? Tí, ktorí chodia po horách a vytláčajú negatívne správy? 

Na mysli mám ľudí, ktorí neprepadajú vnútornému strachu. Ľudí, ktorí sú schopní ísť za niečím a nie proti niečomu. Majú svoju víziu, ktorej uverili, že je pre nich zmysluplná, a napĺňajú ju. Nerozhodujú sa podľa toho, čo sa oplatí, ale podľa toho, čo má zmysel.

Je takých ľudí veľa? Veríte ešte, že aj po dvoch rokoch pandémie sú ľudia dobrí?

Myslím si, že ich je dosť, len je ich asi menej počuť. Stačí vo svojej mysli pohľadať, kde v mojom okolí je niekto podobný. Je to ten typ človeka, od ktorého keď odchádzam, mám pocit, že som sa stal o niečo lepším. Stretnutie s ním posilní tie dobré veci vo mne, umocní pocit, že svet je pekný a zmysluplný.

Skoro vždy sú to pre mňa deti. Ony majú prirodzenú schopnosť žasnúť až dovtedy, kým im ju my nepristrihneme. Žasnú aj nad vecami, ktoré sa nám dospelým zdajú banálne, ale vôbec nie sú banálne, pretože z nich sa skladá život. V poslednom čase napríklad zachytávam výroky detí, ktoré považujem za existenciálne a múdre.

Aké napríklad? 

Moja dvojročná vnučka sa ma pri každej novej situácii – napríklad, keď uvidí nového chrobáka alebo pri čítaní napínavého príbehu – spýta: „Mám sa báť?“ Máme my dospelí schopnosť overiť si, kedy sa báť? Sú momenty, keď je to dôležité, pretože strach nás chráni. Ale sú chvíle, keď si strachom zbytočne komplikujeme život. Je dôležité mať blízku osobu, u ktorej si môžem overiť, či sa treba báť. To je vyjadrením dôvery, blízkosti, veď predsa cudzieho človeka na ulici by som sa to nespýtal. Sú deti, ktoré takú osobu nemajú.

Vo svojom blogu ste spomínali aj ďalšiu otázku, ktorú vám vnučka kladie pri každej činnosti: „Čo to robíme?“ Je aj toto existenciálna otázka? 

Od svojich životných učiteľov som pochopil, že je dobré pravidelne klásť túto otázku. Overovať si, aký má zmysel a kam smeruje to, čo robíme. Ľahko môžeme chytiť rutinu a robíme veci zbytočne, už ich nikto nepotrebuje. Ohrození sú tým najmä ľudia v pomáhajúcich profesiách – udržia si pocit, že pomáhajú, ale môžu v skutočnosti škodiť. Volá sa to potom páchanie dobra.

Keď niekto opravuje auto alebo topánky, dá sa to ľahšie rozpoznať. Napríklad tak, že k dobre opravenej topánke pridá aj milý rozhovor. Ja mám jednu pani obuvníčku, pri ktorej je oprava topánok vždy zážitok. Každú topánku chytí do ruky a pozrie sa na ňu komplexne, nielen na zips, ktorý mi nefunguje. Mám pocit, že moju smradľavú topánku má rada. Vždy sa tam teším a na každej topánke hľadám, či sa mi niečo nepokazilo.

Kde vo svojom okolí ste za uplynulý rok videli dobré, hrdinské skutky? 

Cením si kolegov v Návrate, ktorí aj v tejto komplikovanej situácii chodili do terénu aj do rómskych osád. Pomáhali ľuďom dostať sa k rúškam aj k lekárskej starostlivosti. Neprepadli strachu a dokonca som mal pocit, že ich to baví.

Niekoľkí psychológovia a vedci schopnosť zvládnuť krízu komentovali vždy s orientáciou do budúcna – teda čo sa môžeme naučiť do budúcnosti z toho, čo práve teraz prežívame. Vždy sa vraciam k psychiatrovi Viktorovi Franklovi. Bol zakladateľom psychológie, ktorá hovorí o orientácii na zmysel do budúcna. Hovorí, že našou úlohou nie je pýtať sa, čo mali pre nás spraviť iní, ale čo môžeme spraviť my. Bol to človek, ktorý zažil koncentračný tábor a aj pri rannom kráčaní na celodennú drinu dokázal vnímať svoju situáciu z odstupu, neprepadol zúfalstvu. Napadá mi ešte jedna skupina hrdinov.

Aká? 

V poslednom čase som sa dostal do bližšieho kontaktu s ľuďmi, ktorým sa narodilo dieťa s postihnutím. To je situácia na celý život. Niektoré ťažkosti sú dočasné – zdravotné, sociálne, ekonomické – a po nejakom čase sa vyriešia. Ale keď máme dieťa s celoživotnou fyzickou či mentálnou záťažou, je to na celý život dieťaťa aj rodiča. Tieto rodiny sú často uzatvorené vo svojom svete, pretože im okolie nerozumie. Na chvíľu ich možno poľutuje a v bezradnosti sa nakoniec odvráti, pretože má pocit, že im nevie pomôcť. Ale oni sú v tej ťažkej situácii bez možnosti z nej odísť. No a potom poznám pár ľudí, ktorí si také dieťa ešte aj vezmú k sebe.

Marek Roháček. Foto N – Tomáš Benedikovič

Akú pomoc by potrebovali? 

Potrebujú podporu, odbornú, ale aj ľudskú. Potrebovali by pravidelnejšiu odľahčovaciu pomoc od priateľov, okolia alebo rodiny. Ak majú rodiny možnosť si aspoň na chvíľu oddýchnuť od starostlivosti o dieťa, je to veľká pomoc. Alebo aj cudzí ľudia, ktorí majú energiu a priestor pomôcť. Združujeme aj dobrovoľníkov, ktorí môžu raz za čas prísť do takejto rodiny, na pár hodín alebo na víkend.

Určite každý pozná v bližšom alebo vzdialenejšom okolí takú rodinu. Ponúknuť im svoju pomoc je veľký krok k posilneniu vzťahov, komunity. Mám skúsenosť, že ľudia, ktorí sa k tomu odvážia, síce vystúpia zo svojej komfortnej zóny, ale nakoniec dostanú viac, ako dajú.

Čo? 

Posilnenie zmysluplnosti svojho života.

Vy ste si pred niekoľkými rokmi prešli vyhorením. Nevyvolávajú vo vás časy pandémie pocity, ktoré ste predtým zažívali?

Vôbec nie. Krízové situácie prinášajú možnosti. Otázkou je, či ich dokážeme vidieť. Ak mám dobré zázemie alebo zdravie, môžem ich skúšať hľadať. Celá naša psychika je postavená tak, že potrebuje sínusoidu. Potrebuje pravidelnú záťaž, ale, samozrejme, primeranú, nie devastačnú. Ak prijmem túto záťaž, skoro vždy sa krivka na sínusoide vyhupne znova nahor. Je to stimulujúce pre naše prežívanie, pocity, pre rozvoj vzťahov.

Pomohla vám skúsenosť s vyhorením s tým, aby ste teraz pandémiu zvládli psychicky lepšie?

Zdá sa mi, že dnes sa o vyhorení hovorí častejšie, ako je to nutné. Pred 20 rokmi bolo moderné hovoriť, že mám depku, keď som mal zlý deň. Depresia je však vážny stav. Dnes podobne používame slovo, že som vyhorený. Ale to je takisto diagnóza so svojimi parametrami a je to vážna vec, s ktorou musí človek pracovať.

Napadajú mi slová českého psychiatra Radkina Honzáka. Hovorí, že má kravu radosti, ktorú každý deň kŕmi a potom ju môže každý deň podojiť. Toto obdobie vyžaduje jednoduchú dennodennosť. Ak mám zaujímavé stretnutie alebo som sa dostal k zaujímavej téme, alebo ma nadchla aj úplná banalita – to je to kŕmenie kravy radosti. Z toho potom môžem čerpať energiu na veci, ktoré sú nutné, aby som urobil.

Vyvoláva pandémia nejaké konflikty aj v rodinách, s ktorými pracujete v Návrate?

Pandémia nás vrátila do rodiny. Zdá sa nám, že je to pre nás nová okolnosť. Ale ľudstvo tento stav zažívalo väčšinu svojej existencie. Celé storočia sa celý život odohrával v širšej rodine. Práca, vzťahy, konflikty, proces učenia či liečenia a zomierania sa dial v rodine. Iba posledných sto rokov sme svoje deti distribuovali do rúk iných expertov – učiteľov a športových trénerov.

Dá sa však na to pozrieť ako na peknú vec. Vrátili sme sa k niečom, čo veľmi dlho dobre fungovalo. Môžeme v tom skúsiť hľadať viac príležitostí byť spolu. Svojim deťom môžem ako rodič odovzdať niečo osobné, niečo, čo ma teší. Od turistiky po skladanie lietadielok. Ak do toho viem vtiahnuť svoje deti, vôbec nebude prekážať, že nebude trénovať Bacha na klavíri. Oveľa väčšou hodnotou je, že sme spolu. To sme sa snažili vštepovať rodinám, kde pandémia priniesla nové výzvy.

Boli to náročné časy najmä pre rodiny, ktoré si prešli adopciou alebo majú deti s postihnutím? 

Zjednodušene sa dá povedať, že pandémia vykryštalizovala to, čo sa v rodine dlhodobo skrývalo. Ak v nej neboli dobré vzťahy, pravdepodobne sa teraz skomplikovali. Ak mala, naopak, rodina zdravé korene, teraz dostali príležitosť posilniť ich a vykvitnúť.

Každodenne riešite vzťahy v rodinách, ktoré si prešli adopciou. Čo ste sa vďaka tomu naučili – čo je ten základ potrebný na to, aby vzťahy v rodine dobre fungovali?

Je to schopnosť navzájom sa počúvať a vnímať. Ale otázka je, či na to máme dosť energie. Niekedy sa mi zdá, že kľúče nie sú zložité. Znamená to, napríklad, nielen zakričať dieťaťu dobrú noc, ale sadnúť si k nemu na posteľ a počúvať, čo mi na záver dňa hovorí. Alebo sa spolu najesť a počúvať sa pritom. Spoločné stolovanie je fenomén. To nie je iba fyzické nasýtenie hladu, ale nasýtenie vzájomnými vzťahmi. Aj keď sme pri jedení iba ticho. Toto sú banality, ktoré nás však sýtia, kotvia v živote a približujú jeden k druhému. Ak dieťa porozumie, že je počúvané, je veľmi pravdepodobné, že sa dozvieme niečo veľmi zaujímavé. Pripomína mi to niektoré situácie v chudobných osadách.

Aké? 

Sú prostredia, v ktorých deti jedia raz za deň, je tam špina, nemajú si kde ani len sadnúť. Pre nás, ktorí žijeme v domoch a v panelákoch, to pôsobí desivo. Ale moji kolegovia v teréne vedia, čo sledovať na dieťati v takom prostredí. Hľadajú, či v jeho očiach zbadajú iskru. Dobre to vyjadruje moja kolegyňa Alena Molčanová, ktorá chodieva do problémových rodín. Hľadá, na koho sa dieťa díva, pretože to je jeho vzťahová osoba a hľadá u nej bezpečie. Ak takú osobu má, nie je dobrý nápad dieťa vyňať z rodiny, aj keď žije v ťažkom prostredí. Cieľom je budovať preň lepšie prostredie v rodine, snažiť sa, aby malo jedlo aspoň dvakrát za deň. A keď nemá nič na hranie, všetci máme poruke svoju ruku.

Ako to myslíte? 

S rukou sa dá zahrať hra Varila myšička kašičku. To je čarovná hra, ktorá je vždy poruke. Všetci ju poznáme, netreba na ňu ani základnú školu. Je v nej dotyk, radosť, slová, vzťah. Je to hra plná napätia a uvoľnenia a dieťa si ju pýta znova a znova.

Vo svojom blogu ste písali o rodičoch, ktorí sú pred deťmi nahí, pretože deti vidia, akí naozaj sú. „Nezáleží na tom, aké múdre rady, ponaučenia a moralizovania deťom porozprávame. Záleží na tom, ako sa vnútorne cítime, či sa tešíme zo života, zo vzťahov, z práce, či máme sny a vízie, či prijímame seba samých takých, akí sme.“ Takže na to, aby bol človek dobrým rodičom, nemusí čítať o výchovných metódach, ale skôr sa starať o svoje duševné zdravie? 

Psychológ Zdeněk Matejček hovorí, že spokojné dieťa je také, ktoré má spokojného rodiča. Netreba byť ani neviem aký prešťastný, stačí byť jednoducho v pohode. Dieťa nás má absolútne načítaných, dokonale pozná tisíc podôb našej mimiky. Keď do miestnosti vstúpi niekto cudzí, dieťa sa automaticky pozrie na tvár svojej materskej osoby. Ako sa zatvári? Z toho prečíta, či sa má báť alebo je všetko v poriadku. Jeho identita je odvodená od momentálneho prežívania jeho vzťahovej osoby. Tak ako sa cítime my, sa ihneď cítia aj deti. V ich očiach sme nahí, vidia nám do duše. Zaujímavým sa to stáva ešte v puberte.

Prečo? 

Tínedžeri sa zdajú byť protivní. Idú nielen na hranu, ale aj za hranu svojich rodičov. Ale je to v skutočnosti ich prejav dôvery. Predsa nebudem provokovať ľudí, ktorí sú mi cudzí. Ale tam, kde sa cítim bezpečne, tam budem skúšať hranice a hľadať svoju identitu. Tínedžeri majú naozaj dôkladne načítané slabé a silné stránky svojich rodičov a s tým pracujú. Pre nás dospelých je to jedna z posledných možností v živote, keď sa o sebe môžeme niečo naučiť, niečo so sebou urobiť. Je to pekná príležitosť.

V rozhovore pre Denník N z roku 2019 ste hovorili, že deti sa dajú rozmaznávať iba materiálnymi vecami, ale „vzťahom sa nedá rozmaznávať“. Ako ste to mysleli?

Pozornosťou a posilnením vzťahu nikdy nemôžeme deti rozmaznať. Ale ak vzťah nahrádzame materiálnymi vecami, vtedy sa dieťa rozmaznáva. No je takisto dôležité pracovať s hranicami. Rodičovské umenie spočíva v dvoch mantineloch – prijatie a hranice. Aj hranice sú veľmi dôležité. Dnes radi počujeme, že môžeme všetko a kedykoľvek, potom postupne zisťujeme, že to tak celkom neplatí. Hranice znamenajú bezpečie, pre deti špeciálne. Čím väčšie nebezpečenstvo, tým potrebnejšie je zužovať hranice.

Zábradlie na balkóne je hranica, vďaka ktorej sa môžeme po balkóne slobodne pohybovať. Tak to platí aj v rodine. Ak sa rodič ráno spýta dieťaťa, čo si dá na raňajky, dvojročné dieťa nevie, ako s tým naložiť. Samozrejme, niečo povie, ale možno si vypýta niečo, čo v chladničke nie je a zbytočne si zarobíme na problém. Dieťa sme tým vystavili pocitu nebezpečia, postavili sme ho na balkón bez zábradlia. Ale môžeme sa spolu postaviť pred chladničku a pozrieť sa, že je tam jogurt a syr, a ponúkneme mu na výber z týchto možností.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Získali ste ocenenie Roma Spirit za prácu s deťmi v náhradných rodinách či s rodinami, ktoré sa ocitli v ohrození. Ako ste za 30 rokov svojho fungovania pomohli rómskym deťom?

Keď som sa dozvedel, že sme nominovaní na Roma Spirit, chvíľu som rozmýšľal, prečo je to tak. Veď my s rómskymi témami nepracujeme. Samozrejme, v skutočnosti s Rómami pracujeme dennodenne, naši sociálni pracovníci za nimi chodievajú pravidelne. Ale ja to vidím skôr naopak – my pracujeme s väčšinovou spoločnosťou na prijatí ľudí inej farby pleti. Keď sa prijatie dieťaťa do náhradnej starostlivosti týka dieťaťa s rómskym pôvodom, je to jedna z mnohých otázok, o ktorej sa s potenciálnymi žiadateľmi rozprávame. Súčasťou toho je aj rómska identita. Život dieťaťa sa nezačína adopciou, prichádza už s príbehom, s ktorým sa musíme naučiť pracovať.

Aký podiel opustených detí s rómskym pôvodom si našiel novú rodinu? Stúpa počet týchto rodín?

Nemáme to zmerané, neviem odpovedať na túto otázku. Sú lokality, kde je otvorenosť ľudí väčšia, ide zrejme skôr o väčšie mestá a smerom na západ Slovenska. Musím konštatovať, že je to stále problém, nie sme dosť otvorení k rómskym deťom. Pre niekoho je ľahšie prijať dieťa z Afriky či Indie než to rómske. Nie je to celkom racionálne. Ale my sa tomu snažíme rozumieť a ľudí pri tom sprevádzať.

Niektorí už dospejú k tomu, že si vedia predstaviť prijať rómske dieťa. Ale musia byť pripravení na to, že to zvládnu nielen oni, ale že to pomôžu zvládnuť aj svojej širšej rodine, učiteľke svojho dieťaťa alebo spolužiakom dieťaťa. Chce to slušnú výbavu.

Stretávate sa aj s tým, že sa ľudia obávajú prijať rómske dieťa pre jeho pôvod? Teda majú predstavu, že to dieťa je iné a bude problémové? 

Áno, stretávame sa so všelijakými mýtickými predstavami. Myslím si, že sú to zbytočné obavy. To, čo deťom komplikuje vývoj, nie je ich pôvod, ale nespracovaná trauma z toho, že boli opustené. Tomu sa treba viac venovať a na to pripravujeme aj rodičov. Dieťa prijme za rodiča toho, kto sa oň s láskou stará. A prijme ho so všetkým. Aj dieťa z Afriky, ktoré vyrastie v slovenskej rodine, prijme celú jej identitu. Dokonca prebiehajú diskusie o tom, či je dobré zobrať im identitu až v takej miere, teda či je dobré dávať dieťa do rodiny s inou etnicitou.

Čo si o tom myslíte? 

Sú to zaujímavé diskusie. Ale zásadné je, že dieťa potrebuje mať v prvých troch rokoch života vzťahovú osobu. Bez nej sa vážne skomplikuje jeho vývoj. Mozog sa mu nevyvinie dostatočne, teda už nehovoríme o psychológii, ale o fyziologických zmenách. Toto poškodenie veľmi poškodzuje jeho ďalšie fungovanie. Najprioritnejšie je teda dať dieťaťu odmalička vzťahovú osobu.

Ako zachovať a podporiť rómsku identitu u dieťaťa v náhradnej rodine? Spievať si s ním rómske pesničky? 

Áno, všetko podobné treba spraviť, využiť, čo je dostupné. Ale netreba to siliť. Deti sú schopné vyrovnať sa s problémami niekedy oveľa ľahšie ako my dospelí. Pokiaľ im to my neskomplikujeme alebo im nestojíme na kábli. Hovoríme preto rodičom, aby prijali veci také, aké sú. A nekomplikovať deťom život, nezahmlievať. Nestáť im na kábli.

Návrat sa čoraz viac zameriava na to, aby dieťa nemuselo odísť z rodiny, teda na sanáciu rodín. V detských domovoch je viac ako 4-tisíc detí. Je toto riešenie, ako dosiahnuť, aby ani jedno dieťa nežilo v inštitucionálnej starostlivosti? Vidíte riešenie práve v prevencii, teda v pomoci rodine, aby z nej dieťa vôbec nemuselo byť vyňaté?

To je jedno z veľmi dôležitých riešení. Zostáva výzvou, aby sa do toho zapojili samosprávy, ktoré sú k ľuďom bližšie než štát. Škola je blízko k rodine, takisto lekár, ale aj predavačka v obchode. Problémy sa dajú zachytiť skôr, keď sa dá nájsť aj ľahšie riešenie. Veľkým problémom je bývanie, pričom zákon hovorí, že dieťa nemá byť z rodiny vyňaté z materiálnych dôvodov či z dôvodu absencie bývania, ale deje sa to. Systémovo by sme nutne potrebovali dostupnejšie bývanie.

Predavačka si môže všimnúť, že v rodine je problém. Ale na koho sa má obrátiť? Ako vlastne vyzerá sanácia rodiny? 

Ak nám hocijaká samospráva zavolá s prosbou o pomoc, radi zareagujeme, pretože v skutočnosti je takých obcí veľmi málo. Pomoc sa dá lepšie zorganizovať na lokálnej úrovni. Je to efektívnejšie, lacnejšie riešenie, ktoré je oveľa lepšie najmä pre samotné deti. Napríklad, keď ostane rodič sám so štyrmi deťmi. Ak sa rodičovi poškodí zdravie a stratí schopnosť postarať sa o deti, ako prvá to zachytí škola, potom lekár. Ak v prvých mesiacoch požiadajú o pomoc, rodine sa dá efektívne pomôcť. Dá sa, napríklad, spýtať v triede detí, či by si rodičia ich spolužiakov neboli ochotní zobrať dve a dve deti k sebe. Iba na pár mesiacov, kým sa rodič dá dokopy.

Naozaj by sa to stalo? 

Je naozaj reálne, že ľudia ponúknu pomoc, ak majú veľký dom, o dve deti sa nakrátko postarajú. Zažili sme dokonca učiteľov, ktorí prijali deti na pár mesiacov. Ale ak nebudeme konať, všetko sa zosype. Keď deti rodičovi vezmeme, proces ich vrátenia je veľmi ťažko reverzibilný. Nájsť pestúnsku rodinu pre štyri deti je veľmi ťažké. Na pozadí toho celého je vzťah detí s rodičom, ktorého prerušením vzniká deťom trauma.

Stačí sa len zaujímať, hľadať pomoc a pýtať sa. Veľa ľuďom prebleskne hlavou, že tejto rodine by bolo treba pomôcť, ale ani nevedia, ako začať, tak to radšej nechajú tak.

Marek Roháček

Zakladateľ a predseda Návrat, o. z. Vyštudoval stavebnú priemyslovku, špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte UK. Absolvoval sociálno-psychologický výcvik, supervízny výcvik a výcvik mediácie. V Návrate, ktorý založil v roku 1993, sa venuje rodinným formám starostlivosti o opustené deti, pomoci rodinám v kríze, systémovým zmenám sociálnoprávnej ochrany detí, manažovaniu organizácie a personálnemu rozvoju odborných pracovníkov. Osem rokov externe učil na Katedre sociálnej práce PdF UK, rozbiehal systém supervízie vo viacerých organizáciách. Bol poradcom ministerky Ivety Radičovej na MPSVaR. V rámci združenia D3 sa venuje koučingu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie