Viktor Vincze: Ak sa niekto po mojich slovách odhodlá ísť na prehliadku k urológovi, som spokojný. A deje sa to

Keď ste mali sedem rokov, v krajine vrcholil mečiarizmus. V akej rodine ste vyrastali?

Aj s mladším bratom sme od základnej školy evidovali porevolučné spoločenské zmeny, hoci sme im nemohli rozumieť. Len sme vedeli, že sa niečo zásadné mení, lebo náš otec aj mnohí jeho rovesníci začali podnikať. Zrazu sme my aj naši spolužiaci vyrastali v rodinách podnikateľov.

Raz sme boli na otvorení prístavu na Váhu v Šali. Pásku tam prestrihával práve Vladimír Mečiar. Prvýkrát som tam naživo videl kamery, konkrétne STV. Z toho mi ako dieťaťu vyplynulo, že ak niekam prišli aj televízne kamery, ten človek musí byť veľmi dôležitý. Samozrejme, kontext mi vtedy unikal.

Čo mama?

S otcom sa zoznámila na Ekonomickej univerzite. On sám o sebe vraví, že nebyť revolúcie, ani by ju neskončil, lebo nebol poctivý typ študenta. Mama bola, naopak, veľmi poctivá, ale zároveň východniarka zapálená pre párty. Humorne povedané – vydržala viac ako statní chlapi zo západu.

Ja som sa rodičom narodil, keď mala mama 20 rokov, brat o rok a pol neskôr, takže od konca štúdia sa venovala najmä deťom. Keďže otec rozbiehal firmu, mamina bola na nás mnohokrát sama. Mala s nami čo robiť, lebo obaja sme jej vyrábali strašné peklo už pred pubertou – bili sme sa, provokovali. Ak aj mala nejaké pokrokové výchovné zámery, časom pochopila, že jediné, čo na nás ako-tak zaberá, je zvýšený hlas. Mať doma v dvadsiatke takých diablov nebola žiadna zábava.

Prešli ste aj alkoholom a drogami?

Drogami nie. Jasné, že mám za sebou perfektné žúry zo študentských čias, kde sa neraz veľa pilo, neraz sme to aj „prepískli“. Bolo to extrémne divoké, ale už je to za nami. Dnes som skôr na opačnej ceste – mladícke potešenie z alkoholu sa vytratilo, nezvládam večer pomaly ani dve pivá. Každé prípadné pričuchnutie k alkoholu ma stále viac demotivuje, nazval by som to až utrpením.

V časoch prvej Ficovej vlády ste boli ako stredoškolák rok na študijnom pobyte v Kalifornii. To už bolo obdobie, keď viacerí mladí uvažovali o trvalom odchode z krajiny.

Najskôr som mal chuť ostať v USA, lebo tá krajina ma doslova fascinovala. Neboli za tým politické dôvody, hoci doma v rodine sme o politike debatovali neustále. A nielen doma, politiku sme riešili aj s kamarátmi. Vrátil som sa však, lebo domov je tam, kde sú ľudia, ktorí ho tvoria. A tí boli na Slovensku.

Myslím si, že moja generácia je výrazne definovaná občianskym rozvojom. Boli sme medzi prvými, ktorí sa narodili do demokracie, ktorí dosiahli dospelosť v čase, keď už Slovensko bolo v EÚ a NATO. Boli sme zapálení pre politiku, donekonečna sme ju rozoberali, každý večer sme už od jedenástich či dvanástich rokov sledovali Televízne noviny, rovnako politické debaty ako Sito či Na telo. Nebyť toho, zrejme by som neskôr ani nemohol robiť spravodajstvo v televízii.

Ako moderátor ste začínali v nitrianskom regionálnom rádiu, v roku 2013 ste šli na konkurz do Markízy. Vybrali si vás spomedzi 800 uchádzačov. Zrejme vám pomohol najmä ten spoločenský a politický rozhľad, nie?

Určite. Na prvom kastingu sa ma pýtali, čo chcem v televízii robiť. Vychádzajúc zo skúseností z prúdového vysielania v rádiu som, samozrejme, chcel niečo moderovať, ideálne Teleráno. Keď ma však vyskúšali zo všeobecného prehľadu, spýtali sa, či by som nechcel skúsiť rovno spravodajstvo. Pôvodne som nechcel, dokonca som bol z toho chvíľu smutný, vôbec som sa necítil ako novinár. Napokon to bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života.

Prečo ste si neskôr spravili titul doktora práv, teda JUDr.?

Pretože právo som začal študovať ešte pred nástupom do televízie, malý doktorát som bral už len ako logický doplnok. Od útleho detstva som chcel byť právnikom. Lenže začali sa objavovať kadejaké polená pod nohami, takže v praxi som sa právu nikdy poriadne nevenoval.

Konkrétne?

Keď sme sa so spolužiakom hlásili na právo na Univerzitu Komenského, fakulta zmenila pravidlá a nebrala na základe prijímacích pohovorov, ale na základe vysvedčení. A ja som mal tuším niekoľko dvojok. Počas štúdia zase minister spravodlivosti predĺžil koncipientsku prax na päť rokov. Vtedy som pochopil, že mi to celé nejako nevychádza.

Vravíte, že od jedenástich či dvanástich rokov ste sledovali správy aj politické debaty. Museli ste teda vnímať mená ako Zlatica Puškárová, Daniel Krajcer, neskôr Michal Kovačič. Po nástupe do televízie ste začali stretávať niektoré svoje idoly naživo.

Presne tak. Jeden taký moment nastal, keď sme sa počas vysokej školy boli pozrieť na rokovanie parlamentu. Na schodoch, dodnes viem na ktorých, som stretol