Novinár Pavel Klusák: Gott nespieval len krásne dlhé á, ale aj pre stranu

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• prečo Karel Gott o sebe šíril množstvo nepravdivých historiek,
• že už 50 rokov pred Superstar náš rozhlas vysielal podobnú reality šou,
• či spevákovi v kariére pomohol aj otec – vysokopostavený komunista,
• ako sa režim vyrovnal s Gottom a bratmi Štaidlovcami v rámci ich cvičnej emigrácie na Západ,
• či a prečo možno nazývať Gotta normalizačným spevákom,
• ako Gott pomáhal umelcom, ktorých režim zakazoval,
• ako to naozaj bolo s mravnostnými deliktmi Gotta na verejnosti,
• či bolo vystupovanie v Las Vegas úspechom alebo prepadákom,
• o podpise Anticharty.

Kým je Karel Gott pre český národ?

V čase jeho pohrebu so štátnymi poctami sa jasne ukázalo, že ide o osobnosť, ktorú poznajú naozaj všetci. Pocty rôzneho druhu krásne ilustrovali, aký nesmierne silný vzťah si k nemu ľudia vytvorili. Tento fakt nemôže poprieť žiadna hudobná ani spoločensko-politická kritika.

Zaujíma ma hudba a som rád, že zažívam jej dnešnú éru. Pravdou však je, že dnešná hudba už nevytvára hviezdy, ktoré by ľudia poznali v takom masovom meradle a ktoré by boli spoločné pre zásadnú časť populácie. Gott takou hviezdou bol.

V Československu a neskôr v Česku sa stal obrovskou figúrou aj preto, že sa na ňom prakticky všetci zhodli. Nemyslím tým hodnotenie jeho produkcie, ale to, že o ňom nepochybne všetci vedeli. A platí aj to, že ak politici v Česku chceli zastrešiť jeho pohreb, tak najmä preto, že ani jeden z nich nikdy nedosahoval Gottovu popularitu.

Páčila sa vám Gottova produkcia?

Knihu o Gottovi som nepísal z hľadiska vlastného hudobného vkusu. Mám však rád jeho produkciu zo 60. rokov. Zrejme nie som sám, kto za jeho vrchol považuje obdobie okolo vzniku filmu Kdyby tisíc klarinetů v roku 1964.

Mladícka energia v čase, keď nakrúcal svoju prvú platňu, bola neuveriteľná. Gott vtedy cítil, že sa mu darí, ale titul víťaza ešte nemal vybojovaný, a tak sa oň veľmi snažil. Tento energetický mix sa mi nesmierne páčil.

Môj vkus sa už nechytá na Gotta po roku 1970. Iná vec je, že vtedy už bol tak veľmi prítomný v médiách, že jeho repertoár poznal aj ten, kto nebol jeho aktívnym poslucháčom či fanúšikom. Vyhnúť sa mu dalo len tým, že človek nezapínal alebo ani nemal televíziu či rádio a nečítal noviny.

Sám som dodnes schopný vymenovať desiatky Gottových piesní z rokov 1970 až 1990 len preto, že boli zásadnou súčasťou verejného priestoru.

Nebáli ste sa pri písaní knihy, že proti sebe poštvete množstvo fanúšikov Karla Gotta, ktorí budú mať pocit, že ste spochybnili legendu?

Kto si tú knihu otvorí, veľmi rýchlo pochopí, že nejde o fanúšikovský hlas do diskusie. V skutočnosti ide o pomerne štandardnú publicistickú a kultúrno-historickú prácu, ktorá sa chce opierať o fakty a analyzovať či interpretovať isté javy.

Mojou úlohou teda bolo čosi iné než účasť vo fanúšikovskom boji. Jasné, dalo by sa aj to, určite by som sa dokázal prepnúť do modu hudobného publicistu, ktorý by argumentoval, prečo bolo Gottovo diskotékové obdobie veľmi neautentické. Nepochybne by som vedel písať o tom, že Karel Svoboda mal pri Gottovi šťastnú ruku na hity, kým Ladislavovi Štaidlovi sa to darilo oveľa menej.

A pokojne by som sa s niekým pobavil aj o syntetizátoroch v 80. rokoch či o tom, prečo Štaidlova produkcia pre Gotta aj Darinku Rolincovú z toho obdobia má taký nešťastný sound. Nič z toho však nie je zásadnou témou pre knihu, o ktorej sa rozprávame.

Ďalší možný argument Gottových fanúšikov – kniha vyšla v čase, keď je po smrti, čiže sa nevie brániť, navyše ide o parazitovanie na známom mene.

O hudbe píšem od roku 1989. Opakovane som písal aj o Gottovi. V roku 1994 sme s Markom Najbrtom urobili takzvaný mockument, teda falzifikát dokumentu s názvom Vynález krásy, ktorý hovorí o tom, že Gott je v skutočnosti robot. Vtedy som si myslel, že touto anekdotou som sa navždy vyrovnal s témou Karel Gott a že už budem písať len o nezávislej hudbe.

Lenže roky plynuli a ja som pochopil, že niekto musí dopovedať celý normalizačný príbeh našej popkultúry. Mohol to urobiť ktokoľvek. Český rozhlas nakoniec produkoval môj seriál Podivný šoubiznis: Propaganda, agitácia a absurdita v českej pop-music 70. a 80. rokov. Chýbala však tomu koncovka.

Treba si uvedomiť, že jediným a výhradným producentom hudby a popovej zábavy tu bol vtedy štát. Ak v tých časoch vznikli aj nahrávky Pražského výběru či Deža Ursinyho, môžeme to považovať priam za zázrak. Hovoríme pritom o období, keď bol Gott doslova kráľom našej scény. Ak sa teda mal normalizačný príbeh našej popkultúry nejako dorozprávať, ideálne to bolo spraviť práve cez toto meno.

Karel Gott nikdy nedovolil, aby o ňom vznikol nezávislý portrét. Všetko, čo sa o ňom natočilo, si prísne strážil, výsledok chcel mať vo svojich rukách. Ak niekto prekročil túto hranicu, zastavil to. Nie je však toto správanie pre legendy logické? Ani my, a to nie sme žiadne legendy, predsa o sebe nepúšťame na sociálne siete veci, ktoré by krivili nami budovaný obraz o nás samotných. Kto z nás túži verejne sa vyznávať zo svojich zlyhaní?

Možno máte pravdu a naozaj ide o prirodzenú súčasť správania sa ľudí. Lenže dospelí ľudia by do svojich celkových obrazov mali integrovať aj svoje životné slabiny a tiene. Navyše, žijeme v postfaktickej dobe – téma pravdy, o ktorú sa možno oprieť, je pre spoločnosť podstatná. Elity, ktoré sú na očiach, by v tomto naozaj mohli ísť príkladom a nešíriť o sebe mýty. A Gott ich šíril strašne veľa.

Sám seba považoval za výnimočný zjav na scéne. Nikdy o sebe nehovoril ako o jednom z mnohých. A len málokto pracoval na svojom imidži s takou chuťou prakticky od začiatku kariéry. V polovici 60. rokov to u nás na takej úrovni ovládal asi fakt len on.

Gott a jeho textár, manažér a kamarát Jiří Štaidl, sa v tomto inšpirovali na Západe. Táto hra ich tešila. Zrejme aj pre adrenalín, ktorý s tým je spojený. Ako jedni z mála správne pochopili, že dobrý imidž upevňuje postavenie, slávu aj úspešnosť ako takú. Problém je, ak sa imidž vytvára nepravdivými historkami.

Nebáli sa, že to môže prasknúť? Veď žilo množstvo pamätníkov aj svedkov, ktorí mohli prehovoriť, že veci sa diali inak, navyše existovali archívy.

Nezabúdajte, že vtedy nebol internet a overovanie faktov bolo oveľa komplikovanejšie. Nebyť dnešnej digitálnej éry, ani ja by som zrejme nedokázal zrekonštruovať napríklad informácie o pobyte československých umelcov vrátane Gotta v Las Vegas. Získal som však archívy fanúšikov či historikov, ktorí sa zaoberali tamojšími estrádami, a aj vďaka nim sa ukázalo, že reči o dobytí Las Vegas boli takpovediac absurdné.

Ľudia ako Gott, Štaidlovci a ďalší sa teda mohli dlho spoliehať na to, že vypátrať, ako sa niektoré veci stali naozaj, by stálo priveľa úsilia, takže sa na to vlastne nik neodhodlá. Zároveň treba povedať, že isté čriepky príbehu, teda trhliny v legende, občas niekto predsa len publikoval.

Gott podľa vašej knihy vytváral dymovú clonu už o začiatku svojej kariéry. Len o tom, ako koncom 50. rokov po pesničkovej súťaži amatérov začal vystupovať v známej kaviarni Vltava, vyslovil tri rôzne verzie. A existuje aj štvrtá.

Poctivo som si lámal hlavu, či som tam neprehliadol niečo, čo by všetky tie verzie nejako vysvetľovali. Na nič som neprišiel, jednoducho o tom vznikli štyri rôzne historky, pričom na ich začiatku stálo Gottovo rozprávanie.

Odborníci na orálnu históriu by zrejme potvrdili, že také čosi sa stáva. Ľudia jednoducho isté momenty zo svojich životov zrazu začnú opisovať inak než dovtedy, pričom im ani nenapadne, že posunuli celú interpretáciu.

Nemohlo sa to stať aj Gottovi? Teda že tam nebol zlý úmysel?

Treba si všimnúť jeden podstatný detail – Gott v kaviarni začal vystupovať s orchestrom Karla Krautgartnera. Tento človek však neskôr emigroval. Len čo sa jeho meno stalo nepohodlné, v Gottovom rozprávaní sa začalo objavovať meno iného kapelníka. Keď sa po revolúcii zase dalo ku Krautgartnerovi hrdo prihlásiť, verzia sa opäť zmenila. Pokojne preto môžeme hovoriť o účelovosti.

Spomínal som pesničkovú súťaž amatérov Hľadáme nové talenty, ktorá sa v rádiách vysielala v druhej polovici 50. rokov. So zveličením sa dá povedať, že Karel Gott vlastne začínal a uspel v relácii podobnej Superstar, teda v reality šou, len o 50 rokov skôr, než sme tento termín spoznali.

Je to tak, rozhlasové prenosy vtedy sledovalo množstvo poslucháčov. Na tú šou cestovali aj speváci a speváčky zo Slovenska, dokonca mali vyhradený zvláštny čas na skúšky, aby to po dlhej ceste stíhali. Spevákov sprevádzali profesionálni hudobníci, pričom sa vystupovalo naživo pred obecenstvom, jedno finále sa konalo pred jedenásťtisícovým davom.

Kde ste sa dostali k takým detailom?

Atmosféru tých šou mi krásne sprostredkovali staré texty Jiřího Černého. Miesto toho, aby sa vyžíval vo vlastných a subjektívnych názoroch na vystupujúcich, priam kronikársky zaznamenal, ako to prebiehalo, kto sa zúčastnil, kto vyhral, s akou pesničkou súťažil a podobne. Neskutočne cenný materiál. Aj preto je moja kniha venovaná práve jemu.

Ďalší rozpor v Gottových historkách sa týka jeho nástupu do divadla Semafor v roku 1963. Gott to opisoval tak, že Jiří Suchý a Jiří Šlitr za ním osobne prišli do kaviarne Vltava, aby ho zlanárili k sebe po tom, čo od nich odišiel Waldemar Matuška a Eva Pilarová. Karel Mareš, ktorý v skutočnosti Gotta zavolal do čínskej reštaurácie, kde mu dal ponuku, sa na tom smial – predstava, ako vtedajšie najväčšie hviezdy idú hľadať nového speváka po krčmách, je vraj absurdná.

Je to pomerne charakteristická historka, ani neviem, čo k nej dodať. Mareš opakovane tvrdil, že Gottova historka je vymyslená. Inak, Gott ju prvýkrát uviedol v knihe Hovorím to piesňou, ktorú za neho z veľkej časti napísal Jiří Štaidl, hoci v tiráži bol vždy napísaný výhradne Gott.

Už táto kniha z roku 1968 je vlastne absurditou, veď Gott bol na scéne ešte len päť či šesť rokov a už vydával svoje pamäti, kde opisoval svoju cestu k sláve. Z tejto knihy sa potom odvinulo množstvo mýtov o Gottovi, lebo novinári ich už len bez preverovania mechanicky opisovali.

Snahu mať svoj príbeh pod palcom krásne ilustruje aj vernisáž Gottovej životopisnej výstavy z roku 2017, ktorá sa konala na lodi. Okrem vybraných českých novinárov tam bol aj akreditovaný nemecký televízny štáb, ktorý mal o Gottovi robiť nemecko-český verejnoprávny dokument. Keď začal nakrúcať, zrazu k štábu pristúpili dve osoby a žiadali, aby nenakrúcali Gotta z daného uhla, potom z daného profilu, potom zozadu… Jednoducho cenzúra za banálne drobnosti. Keď sa to viackrát opakovalo, nemecký štáb to vzdal a odišiel, lebo si nemienil nechať hovoriť do svojej práce.

Ja som s tým štábom hovoril. Do knihy som to napísal zámerne tak, aby som sa vyhol bližšej identifikácii ľudí, ktorí dávali tieto pokyny, napríklad či šlo aj o niekoho z jeho blízkych. Podstatné je iné – Gott s týmito nezmyselnými požiadavkami nepochybne súhlasil. Vždy si strážil svoj príbeh aj to, ako v ňom bude vyzerať.

Doteraz sa málo vedelo o otcovi Karla Gotta. Kariérne začal rásť po komunistickom Víťaznom februári v roku 1948 a dotiahol to až na námestníka ministra.

Je to tak. Gott však mal so svojím otcom zložitý vzťah. Keď mal 14 či 15 rokov, otec sa stal riaditeľom novej továrne na vzduchotechniku v Milevsku v južných Čechách. Odsťahoval sa tam, kým manželka so synom ostali v Prahe. Mám aj viaceré ďalšie zaujímavé informácie o tom období, nie sú však overené, preto ich nebudem spomínať.

Otec vtedy syna zapísal na štúdium v podniku ČKD v Chebe, kde sa mal stať elektromontérom. Rozhodne si nepredstavoval, že bude mať zo syna umelca, respektíve študovaného človeka, videl ho na poste robotníka. Pre Karla to bolo nešťastné obdobie, nakoniec ho rodičia museli z Chebu cez Plzeň stiahnuť do ČKD v Prahe.

Kdesi tam sa začalo hromadiť aj napätie medzi otcom a synom. V polovici 50. rokov Karlov otec nastúpil na ministerstvo ťažkého priemyslu, kde sa časom prepracoval na námestníka. Bol teda v kontakte so špičkami štátu. Faktom je, že Karel Gott toto obdobie svojho otca zo zásady nikdy nespomínal. Myslím si, že dáva zmysel, ak nechcel hovoriť o tom, že jeho otec patril k elitným komunistom v krajine.

Z dôvodu hanby?

Nie. Domnievam sa, že nechcel, aby si niekto myslel, že za jeho impozantnou speváckou kariérou je protekcia v štátnych kruhoch. On totiž naozaj žiadnu protekciu nemal. Gott svoju kariéru jednoznačne vystaval nezávisle od svojho otca. Minimálne neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by mu otec v kariére nejako pomáhal. Ak mu v niečom pomohol, tak len tým, že ho vytiahol z nejakých „prúserov“, o tom však ešte budeme hovoriť.

V knihe Moja cesta za šťastím, ktorú Gott napísal tesne pred smrťou, sa svojej minulosti venuje asi najviac. O otcovi je tam však stále veľmi málo, dokonca sú tam aj nesprávne časové údaje. Buď ich nepísal priamo Karel, alebo na to obdobie jednoducho nespomínal rád.

Ktoré Gottovo obdobie vás pri práci na knihe najviac prekvapilo?

Asi rekonštrukcia Gottovej emigrácie do Nemecka. Bola to akási cvičná emigrácia, ktorej sa s Gottom v roku 1971 zúčastnili aj obaja bratia Štaidlovci. Primárne to bol pokus o dlhodobý a slobodný pobyt na Západe. Problém bol, že u nás sa vtedy rozbiehala normalizácia. Tento príbeh má mnoho vrstiev vrátane korešpondencie medzi hudobníkmi a Gustávom Husákom.

Gott aj Štaidlovci boli ochotní vrátiť sa, len ak im režim bude garantovať, že aj naďalej budú môcť vystupovať na Západe.

Režim ich však nechal tak dlho bez odpovede, až im vypršali víza, čiže sa vonku ocitli ilegálne. Spustilo sa trestné stíhanie. S Gottom sa v problematickej situácii ocitla aj jeho rodina, ktorej sa začal konfiškovať majetok.

Gottovi teda nepomohlo ani to, že svoj podiel na dome ešte pred cestou prepísal na rodičov.

Presne tak. Nastala situácia, keď sa Gott a Štaidlovci báli vrátiť do Československa. Bolo im jasné, že len čo prekročia hranice, „zbalí“ ich polícia a skončia vo väzbe. Všetko vtedy zachránil Gottov otec cez svoje intervencie u ministrov zahraničných vecí a vnútra.

Inak to už nešlo, lebo komunistická moc odmietala dať muzikantom akékoľvek záruky. V podstate sa ukázalo, že v krízovej situácii práve Gottov otec dokáže moderovať diskusiu medzi muzikantmi uviaznutými v západnom Nemecku a komunistickým režimom.

Treba dodať, že k vyriešeniu situácie prispel aj otec bratov Štaidlovcov. Jeho krycie meno v ŠtB bolo Karlík, čo je v kontexte toho všetkého priam bizarné. Isté je, že návrat muzikantov domov „poistil“ aj zo strany ŠtB.

Keď to zhrnieme, v podstate sa museli spojiť otcovia Karla Gotta a bratov Štaidlovcov, aby nejako vyžehlili „prúser“ svojich detí, čím v konečnom dôsledku rozhodli aj o budúcnosti československej popmusic.

Je zaujímavé, ako ostro sa komunisti stavali k celej situácii. Štátny Pragokoncert predsa zarábal veľké peniaze na tom, že naši umelci vystupovali na Západe, navyše emigrácia Gotta ako obrovskej hviezdy mohla režimu výrazne uškodiť. Nakoniec sa antedatovali papiere tak, aby to vyzeralo tak, že Gott aj Štaidlovci sa vrátili domov v povolenom termíne. 

Vidíme tam dva paralelné príbehy. Na jednej strane tu panovala vtedy ešte silná komunistická moc, dokonca Pragokoncert bol cez isté figúry napojený na KGB, na druhej strane tu fungoval aj chaos, ktorý umožnil vykorčuľovať z celej situácie pomocou komického antedatovania papierov. Dosť mi to pripomína svet Franza Kafku.

Bol práve tento bod v živote Karla Gotta tým, ktorý ho navždy poznačil nálepkou normalizačného speváka?

Rád by som na to odpovedal nejako rafinovane, ale nejde to. Čiže jednoducho – áno, toto bol zásadný moment v jeho živote, keď prijal imidž nielen spievajúceho milovníka žien, ale taktiež zodpovedného občana, ktorý prichádza s úsmevom spievať na najväčšie sviatky komunistického režimu. Neustále akoby v sne plnom belcanta a krááásnych dlhých ááá.

Gott si totiž neprial riešiť v živote konflikty, viac mu vyhovovalo mať klapky na očiach. Bratia Štaidlovci zase boli klasickí pragmatici, ktorí si chceli udržať funkčnú firmu, čiže zarábať, byť bohémami na domácej scéne, udržať sa na vrchole mainstreamu. Bez ohľadu na to, ako sa režim správal k občanom.

Gottova ochota prispôsobiť sa a pragmatickosť členov jeho kapely v mene toho, aby sa za každú cenu udržali na scéne, nakoniec viedli aj k tomu, že Gott mal na československej scéne výsadné možnosti.  V 70. rokoch spieval predovšetkým lyrické milostné piesne, dokonca sa stal pre mnohé ženy sexsymbolom.

Lyrické milostné piesne však nikoho nekvalifikujú na pojem normalizačný spevák.

To nie. Tam ho kvalifikovalo vystupovanie na všetkých možných štátom organizovaných akciách, kde sa ospevoval režim. Že na nich vystupoval, je kvalitne zdokumentované jednak televíznymi záznamami, jednak článkami v dobových novinách.

Išlo o všetky tie bizarné akcie ako predvolebné koncerty, koncerty k mesiacu československo-sovietskeho priateľstva, k zjazdom JRD, výročným oslavám vlády, MDŽ, oslavám prvého mája a podobne. Prosto čo prorežimný sviatok, to Gottovo vystúpenie.

Už na jar 1969 alebo 1970 dokonca Gott vystupoval na hromadnom koncerte našich umelcov v Moskve spolu s Pilarovou, Hálom, Neckářom a ďalšími. Inokedy by to asi nebol taký problém, ale toto bola oficiálna demonštratívna akcia utvrdenia lojality tesne po okupácii našej krajiny.

Dnes, v 21. storočí, plní popmusic aj funkciu zábavy a odreagovania sa, ale predsa len má už trochu viac spoločenskej zodpovednosti. Snáď aj vďaka príbehom Gottovej generácie, ktorá bola tlačená do tvrdých dilem, pričom v nich často volila kariéru.

Prichádzame teda k tomu, že Gott sa nestal normalizačným spevákom pre svoju hudobnú produkciu, ale preto, že bol ochotný vystupovať na každej akcii, ktorá oslavovala komunistov. Obvykle sa však umelci podkladali režimu cez primitívne texty a podenkovú hudbu. To Gott nerobil.

Gott mal naozaj málo prorežimných piesní. Ale mal ich. Napríklad k 30. výročiu oslobodenia naspieval skladbu Já viděl kvést Prahu v máji. Najväčším prorežimným aktom uňho bol „antiemigračný“ filmový muzikál Hvězda padá vzhůru. Podobných momentov však nemal veľa. Problém uňho teda nebola produkcia, ale to, s kým a s čím bol ochotný spojiť svoju popularitu. Lebo hviezda formátu Gotta mala pre režim najväčšiu cenu práve cez svoju popularitu.

Inak, podobne sa režimu podarilo na svoju stranu dostať aj skupinu Olympic. Do roku 1975 alebo 1976 mala takú politizovanú kariéru vrátane textov aj hudby, až aj Petr Janda pochopil, že to je cesta do pekiel. Následne túto najtrápnejšiu etapu svojej existencie Olympic opustil. Janda sa pritom ešte aj v knihe svojich pamätí s názvom Dávno tvári, že nič také sa vlastne nestalo. A ľudsky mu rozumiem, lebo sa mu o tom musí hovoriť veľmi ťažko.

Dá sa inak umelcom vyčítať, že v tom čase jednoducho chceli robiť to, čo ich bavilo, teda spievať, vystupovať? Keby nerobili kompromisy so svedomím, o všetko by prišli. Nie každý môže byť hrdina ako Marta Kubišová. Ak nikoho neudávali, nie je to v poriadku? Navyše, nevieme, či niektorí neboli vydieraní. Teoreticky mohli vydierať aj Gotta za mravnostné delikty z mladosti.

O tom nemáme žiadne dôkazy, osobne si nemyslím, že by ho vydierali. Gottova jediná obava bola, aby neprišiel o svoju kariéru. Nie pre peniaze, ale preto, že úspech a vystupovanie pred ľuďmi sú drogou. Niektorí umelci jednoducho nechceli o túto drogu, teda o intenzívny pocit z úspechu, prísť.

Gott navyše vedel, že keby ostal na Západe, nikdy by nemal také oddané publikum a taký pevný a dlhodobý úspech ako doma.

Lenže dnes odvaha akoby zlacnela. Každý si o sebe myslí, že v rovnakej dileme by sa zachoval správne, to je však naivné. Netušíme, či by sme nepodpísali spoluprácu s ŠtB, keby sa nám niekto vyhrážal cez deti, nevieme, či by sme nevystupovali na oslavách MDŽ, keby sme mali prísť o prácu, ktorá nám dáva zmysel, a podobne.

Napriek tomu nie je možné rezignovať na hodnoty. Táto kniha je písaná pre ľudí 21. storočia, ktorým je jasné, že privilegované osoby od Beyoncé až po Katarziu sa už správajú inak, neberú ohľad len na seba. I keď chcú robiť pop, spájajú ho s pozorne volenými posolstvami.

Vezmime si Johna Lennona, Boba Dylana, Boba Marleyho či Arethu Franklin – to všetko boli ľudia, ktorí vždy vystupovali aj v mene hodnôt. Nikdy im nešlo len o to, aby boli populárni, aby ľudia ich vystúpenia brali len ako zábavnú párty. Som rád, že dnešná popkultúra je oveľa zodpovednejšia a že v nej možno hľadať aj odpoveď na otázku, ktorú kladiete.

Lenže Gott mal predsa aj inú stránku. Michael Kocáb mi spomínal, ako Gott opakovane loboval za Pražský výběr, aby mohol vystupovať. Nikdy sa tým nechválil, Kocáb sa to dozvedel z iného zdroja. Rovnako mal Gott finančne pomáhať aj Marte Kubišovej…

Snažil som sa objasniť aj túto jeho stránku. Je pravda, že Gott pred nomenklatúrnymi komunistami otvorene hovoril, s čím všetkým je nespokojný. Vždy to však bolo len v situácii zoči-voči, teda v súkromí. Nikdy svoju nespokojnosť alebo zastanie sa kolegov neprejavil verejne.

Aj Václavovi Havlovi osobne vysvetľoval, že mu nemôže a nechce vyjadriť akúkoľvek podporu verejne. Krásne je to zachytené v knihe novinárky Ireny Gerovej. Práve to, že Gott vždy za niekoho konal výhradne utajene, nám znemožňuje jasne povedať, čo z toho je legenda a čo pravda.

Rád by som tiež povedal, že niekomu pomáhal aj finančne, ale ak sa to dialo v utajenej podobe, nijako to neviem overiť. Nesmierne sa poteším, ak niekto bude ešte systematickejší ako ja a príde s konkrétnymi menami, ktorým Gott účinne pomohol. Mne sa to nepodarilo zistiť.

Že Gott loboval za komunistami zakazovaný Pražský výběr, Kocáb objavil v spise, ktorý naňho viedla ŠtB.

Tomu verím, pekne o tom napísal aj Jiří Černý – Gottovi, nech už bol akýkoľvek, robilo radosť drzo a otvorene komunikovať so zástupcami moci v 70. a 80. rokoch a konfrontovať ich s vecami, o ktorých nechceli debatovať – o Kubišovej, o cenzúre a podobne.

Vtedy totiž už aj Gottovi bolo jasné, že moc ho nechce zrušiť, že ho potrebuje mať aktívneho a populárneho. Zakázaný Gott by bol komunistom zbytočný, čo mu dodávalo odvahu hovoriť s nimi na rovinu.

Trochu som zaváhal, keď som sa vo vašej knihe dostal ku kapitole Tajný pacient. Píše sa v nej o mravnostných deliktoch mladého Gotta, o tom, ako sa obnažoval na verejnosti pred ženami, respektíve ako masturboval – raz na zastávke, raz v električke. Existujú o tom policajné zápisnice, napriek tomu – nemali ste dilemu, či publikovať takéto súkromné informácie? Napríklad aj tú, že v roku 1965 bol hospitalizovaný na psychiatrii v Bohniciach.

Protokoly o verejných deliktoch mladého Gotta z konca 50. a zo začiatku 60. rokov už pred rokmi a bez akéhokoľvek kontextu prvýkrát publikoval časopis Neon. Pochádzajú z pražského mestského archívu. Pôvodne som ich neplánoval použiť, lebo som si myslel, že nemajú nič spoločné s Gottovou speváckou dráhou. Lenže potom som narazil na výpovede Gottovho psychiatra Zdeňka Dytrycha a ukázal sa opak.

V akom zmysle?

Dytrych liečil Gotta od prvého deliktu na verejnosti. Jeho rodičom čoskoro vysvetlil, že ak nenechajú syna prejsť na verejnú umeleckú dráhu, bude v sebe musieť celý život potláčať silnú túžbu po exhibicionizme, čo preňho bude ťažké. V dôsledku toho môže byť nevyrovnaný a prípadne sa dopúšťať aj ďalších mravnostných deliktov.

Existujú ľudia, ktorí ako kamaráti poznali Gotta zo začiatku 60. rokov. O jeho labilite a ťažších momentoch nechcú verejne hovoriť, lebo si ctia práve to priateľstvo. Práve ich mlčanie však potvrdzuje, že Dytrych si vlastne nič nevymyslel. Bol Gottovým psychiatrom celé 60. roky a neskôr sa stal aj jeho priateľom.

Podľa mňa výpovede psychiatra Dytrycha spätne osvetľujú, že Gottovo vystupovanie nebolo len výsledkom jeho pracovitosti, usilovnosti a profesionality, ale aj nutkavej potreby predvádzať sa na verejnosti. Túto črtu jeho osobnosti nemožno podceňovať ani ignorovať.

Poďme na Las Vegas, kde Gott vystupoval v roku 1967 v rámci celkom bizarnej estrády. Kým Gott s kolegami to opisovali ako úspech, z vašej knihy to vyzerá tak, že šlo o prepadák. Pri návrate domov to pritom na letisku vyzeralo, akoby k nám prišli Beatles.

Tento príbeh mnoho vypovedá o snívaní Čechov a Slovákov v izolovanej krajine, akou vtedy bolo Československo. Nemohli sme slobodne cestovať, takže sny o skvelom Západe a tamojšom raji boli prirodzené.

Pointa príbehu Gottovej kapely v Las Vegas nespočíva ani tak v tom, že by šlo o obrovský neúspech, ale v tom, že miesto, kde vystupovala, nemalo prakticky žiadnu prestíž. Išlo o veľký hotelový bar, kde sa do programu zaradila československá šou v rámci seriálu iných exotických predstavení.

Na pódiu sa po večeroch striedali tanečnice z Japonska, kozáci so šabľami, naši a mnohí ďalší umelci. Naša šou mala názov Európa 68, pričom mala ťažiť z exotiky východnej Európy, ktorá sa režisérovi programu zdala zaujímavá. V podstate nás bral ako takých zanedbaných barbarov.

Konkrétne?

Účastníci toho programu spomínajú, že režisér už v prvý deň prerušil skúšku a poslal svojho asistenta, aby všetkým Čechoslovákom nakúpil deodoranty a naučil ich, ako s nimi zaobchádzať.

Gott a ďalší tam nepochybne šli predviesť rôzne variácie, ktoré tamojší diváci videli už od Franka Sinatru či Tonyho Bennetta, ale márna sláva. V skutočnosti prišli s disciplínou, v ktorej tam už dlho neľútostne a dlhodobo súperili samotní Američania. Logicky boli aj na vyššej úrovni. Inými slovami, naši viezli sovy do Atén.

Vo výsledku sa potom Američanom viac páčili Jánošíkovské tance či pesnička Macejko v podaní Československého štátneho súboru piesní a tancov, prípadne Gottova interpretácia rómskej pesničky Duj, duj ako zvyšok toho, čo tam naši umelci predvádzali.

U nás sa dlho hovorilo, že v Las Vegas ide najmä o Gotta, ktorý tam má úspešné koncerty, že vlastne to Las Vegas dobyl. V skutočnosti tam vraj spieval dokopy štyri či päť piesní za večer.

U nás o tom dlho kolovali len mýty, respektíve recenzie, ktoré priniesli a preložili samotní členovia Gottovej kapely. Dohodli sa, že o neúspechu budú mlčať. Rovnako sa verejne nehovorilo o tom, že šou bola predčasne zrušená, že z tisíc lístkov na šou sa bežne predala len polovica. A zamlčiavali sa aj články z tamojšej tlače, ktoré písali o prepadáku. Gott napríklad z Las Vegas písal, že oňho stojí americká nahrávacia spoločnosť, ale ani z toho nakoniec nič nebolo.

Posuňme sa k podpisu Anticharty. V knihe spomínate, že Gott sa dostal do paradoxnej situácie. Začiatkom 60. rokov spieval pár piesní s textami Pavla Kohouta, jedného z neskorších autorov Charty 77. Zároveň musel vedieť, že spolu s Havlom bol dva týždne pred podpisom Anticharty uväznený František Pavlíček, o ktorom sa vedelo, že je skutočným scenáristom filmu Tri oriešky pre Popolušku, ktorý Gottovi priniesol jeden z najväčších hitov kariéry. A aj tak podpísal.

Keď Gott na prelome 60. a 70. rokov začal robiť vo svojej kariére prvé kompromisy, určite nečakal, že o pár rokov bude musieť vystúpiť na tribúnu ako rečník obhajujúci režim. Kompromisy jednoducho museli byť čoraz väčšie.

Gott bol talentovaný, mal aj vlastné názory, ale droga úspechu prehlušila všetky ostatné hodnoty. Len v takom momente totiž niekto dokáže vyjsť na tribúnu a verejne sa postaviť proti svojim bývalým spolupracovníkom, z ktorých niektorí už sedia vo väzení.

Vždy mi inak prekážalo, keď sa v televíznych záberoch z Anticharty ukazujú len osobnosti, ktoré sedia v sále, teda tí, ktorí podpísali. Vôbec nik však neukazuje strojcov toho celého, teda organizátorov, ktorými boli umelecké zväzy – Zväz dramatických umelcov, Zväz výtvarníkov, spisovateľov a skladateľov a podobne.

Umelci od Gotta až po Lasicu a Satinského do tých zväzov nepatrili, túto konkrétnu akciu organizoval Pragokoncert. Z histórie vidíme, že to bola fakt temná organizácia, ktorá stála pri všetkom zlom – od zákazu Marty Kubišovej až po organizáciu Anticharty. Aj preto by sa nikdy nemalo zabúdať na meno jej šéfa Františka Hrabala a jeho spojenie s tajnými službami.

Nie je tiež náhoda, že neexistuje žiadny archív Pragokoncertu, v ktorom by sme sa mohli pozrieť na rôzne detaily z minulosti. Po privatizácii podniku sa všetky dokumenty kamsi prepadli a ja nepochybujem, že to bol zámer.

Kniha sa končí začiatkom 90. rokov, teda po revolúcii. Karel Gott však pokračoval v kariére ešte ďalších 30 rokov. 

Nadnesene poviem, že som si vypočul kompletnú produkciu Karla Gotta do roku 1991. Každý album aj singel. Priniesť obeť, že by som ju mal počúvať ďalej, mám na mysli najmä obdobie, keď patril do stajne Goja, teda agentúry Gott – Janeček, som sa už zdráhal.

A teraz vážne – knihu zámerne končím obdobím, ktoré je pre celú diskusiu okolo Gotta podstatné, teda časom prechodu od socializmu ku kapitalizmu. Tesne po revolúcii bol Gott obľúbený o niečo menej, potom si ho privlastnili aj rôzne nové inštitúcie krajiny, a tak bol na výslní vlastne až do konca.

Na tom krásne vidieť, že aj spoločnosť, ktorá si povie, že v istom momente začne odznovu, sa nedokáže úplne odrezať od toho, čo sa dialo dovtedy. Kontinuita s minulosťou je tu jednoducho väčšia, než sme ochotní si pripustiť. Nielen tým, že sme si donedávna volili Babiša, ale aj tým, čím pre krajinu bol a ostal Karel Gott.

Premýšľate už, na ktorú osobnosť by ste sa mohli kriticky pozrieť v ďalšej knihe?

Áno, hoci si myslím, že to nikdy nedokážem napísať. Ide o Jaroslava Dietla, najzásadnejšieho autora verejne zdieľaných príbehov, televíznych seriálov 60., 70. aj 80. rokov. Dietl je tiež človekom mýtov, človekom, ktorý odrážal a ovplyvňoval dobovú morálku, pričom jeho príbehy ľudí doslova spájali pred televíznymi obrazovkami. Uvidíme, či sa to podarí.

Moja ďalšia kniha je však už napísaná a vychádza začiatkom roka 2022. Volá sa Uvnitř banánu a prináša 60 príbehov hudobných outsiderov, zneuznaných géniov, mystifikátorov. Zväčša ľudí, ktorí sa nepreslávili. Ide o zdanlivé protipóly Karla Gotta, pritom s ním neraz mali veľa spoločného.