Václav Havel v slovenských zrkadlách (čriepky z výskumov)
Havel je etalón, na ktorý by sme nemali rezignovať. Ako človek osobnej integrity, ktorý je ochotný zaplatiť za život v pravde aj stratou osobnej slobody.
Autorka je sociologička
Stalo sa 18. júla
Osemnásteho júla 2008, v čase, keď kormidlo nášho štátu držal Fico so Slotom a Mečiarom, debatoval na trenčianskom letisku v jednom zo stanov festivalu Pohoda Štefan Hríb so vzácnym hosťom, Václavom Havlom. Väčšinu poslucháčov tvorili mladí ľudia narodení po nežnej revolúcii alebo tesne pred ňou. Sedeli sme spolu so stovkami ďalších na tráve pred prepchatým stanom a sledovali sme diskusiu na veľkoplošnej obrazovke. Václav Havel bol ako vždy premýšľavý, neuhýbal pred otázkami, namiesto nacvičených fráz a diplomatických kľučiek priznával pochybnosti i omyly, občas zajakavo hľadal slová: netváril sa ako majiteľ pravdy, neservíroval čierne ani ružové predpovede, skôr nabádal nezakrývať si oči pred problémami, povzbudzoval k neľahostajnosti, k starostlivosti o verejný priestor. Slová bývalého prezidenta, kryté jeho disidentskou minulosťou i občianskym aktivizmom po skončení prezidentského mandátu, doslova elektrizovali: tisícky mladých očí mu viseli na perách, na veľkom priestranstve panovalo úplné ticho. A keď potom všetci postojačky dlho mlčky tlieskali, bolo jasné, že na Slovensku, kde bol v kurze sociálny populizmus, hrubozrnný nacionalizmus a stranícky klientelizmus, v krajine zaťaženej nepotrestanými zločinmi, napriek všetkému pulzuje pozitívna energia.
V tom horúcom letnom ovzduší sa nádej doslova dala krájať. Nádej v tom zmysle, v akom ju Havel zadefinoval ešte počas normalizácie, keď bezútešnosť pomerov mnohých ľudí paralyzovala: „Nádej nie je prognostika, je rozmerom našej duše. Je to orientácia srdca. Nádej nie je optimizmus, ale istota, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ Rozchádzali sme sa posilnení.
