Vášáryová, Kiska, Schwarzenberg, Klaus a ďalšie osobnosti spomínajú na deň, keď zomrel Havel
Keď 18. decembra 2011 obletela svet správa, že Václav Havel zomrel, pre mnohých jeho priaznivcov i kritikov sa zastavil čas. Na pár okamihov nastalo ticho.
Rovnako ako si veľa ľudí presne vybavuje, čo robili 11. septembra 2001, v Česku a na Slovensku majú mnohí z nás pod kožou chvíľu, keď sa dozvedeli o smrti prvého českého prezidenta. Akoby nás tá správa izolovala od všetkého, čo sme do toho momentu robili a prežívali. Akoby sme sa ocitli v akomsi vákuu.
Aj mne tá chvíľa zostala v hlave mimo priestoru a času. Krátka čierna diera. Hneď potom nastalo rozdelenie môjho vnímania sveta na predtým a potom. Na obdobie s Havlom a po Havlovi.
Objatie od dalajlámu
Pred desiatimi rokmi odišiel intelektuál, ktorého ako jeden z posledných objímal dalajláma.
Politik, ktorého bývalý americký prezident George Bush označil za svojho priateľa, a jeho otec, ďalší niekdajší prezident USA, povedal, že Havlova odvaha symbolizuje odhodlanie východnej Európy odmietnuť komunizmus.
Pre britskú expremiérku Margaret Thatcherovú to bol muž, ktorý nás inšpiroval počas najtemnejších rokov útlaku. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová vyhlásila, že to bol ten najlepší prezident, akého sme po revolúcii mohli mať.
Mal aj svojich odporcov, napriek tomu napríklad Václav Klaus v roku 2009 pri výročí 17. novembra povedal: „Pre mňa je jedna vec istá. Udalosti, ktoré sa stali pred dvadsiatimi rokmi, sú späté s jednou osobou a tou je môj predchodca v prezidentskom úrade Václav Havel.“
Stála som pred desiatimi rokmi vo svojej napoly zrekonštruovanej kuchyni a išla sa v rámci prekrastinácie prehrabať novými pracovnými e-mailami. Ako prvé na mňa vyskočilo vyjadrenie predsedu strany Věci verejné Víta Bártu k úmrtiu Václava Havla.
Presne si vybavujem ten prvý pocit. Veľké rozhorčenie nad tým, čo sa má práve Bárta čo vyjadrovať k Havlovi. Až potom sa mi podlomia kolená a dôjde mi to. On umrel. Je zlatá nedeľa. Na Hrádečku, na úpätí Krkonôš, kde Václav Havel vydýchol naposledy, vraj práve snežilo.
Iba pokoj a pokoj
Cinkne mi prvá SMS. Výtvarník a sochár David Černý píše: „Strašný rok.“ O pár sekúnd sa opravuje: „Pekelný rok.“ V tej chvíli mi začínajú tiecť slzy. Pozorujem svoje stopy v jemnom stavebnom prachu v kuchyni, na ktorého likvidáciu v ten deň už neostane čas, a viem, že teraz ma čaká niekoľko hodín pri počítači. Musím napísať nekrológ.
Vlastne len zaznamenávam smútok ľudí, s ktorými hovorím. Prvýkrát v živote počujem plakať sociologičku Jiřinu Šiklovú. Hovorí mi, že ho ešte pred pár dňami držala za ruku. Volá herečka Eva Holubová. Je zlomená. Len ticho počúvam jej plač. A práve ona je medzi prvými, ktorým volám teraz po desiatich rokoch, aby som sa opýtala, v akej situácii ich Havlova smrť zastihla.
Nechce o tom hovoriť. Nie je toho vraj ešte schopná, dodnes správu o jeho smrti nebola schopná prijať. „Napíš tam jednoducho, čo som ti povedala pred tými desiatimi rokmi.“
Holubová vtedy sedela v divadelnej šatni medzi dvoma predstaveniami. „S priateľmi sa tu cítime ako siroty. Vôbec nevieme, čo bude. Niečo sa končí. Bude to znieť hlúpo, ale zlomila sa zástava. Teraz bude na nás, či budeme schopní ju zdvihnúť a niesť ďalej. Hra sa končí slovami: ‚Teraz už má dušička iba pokoj a pokoj.‘ To Václavovi prajem. Nech je mu už dobre a nič ho nebolí.“
18. december každého z nás
Vtedy plakalo množstvo ľudí. Karel Schwarzenberg, ktorý pre Havla pracoval ako hradný kancelár, na svojom zámku na Dřevíči spomína, ako sa smutnú správu dozvedel po omši pred kostolom. Petr Pithart bol práve doma, Miroslav Kalousek sedel v poslaneckej kancelárii.
Niektorí museli zastaviť pri šoférovaní auto, aby tú novinu predýchali. Smútok lomcoval aj Havlovými vtedajšími spolupracovníkmi, hoci každý deň na vlastné oči videli, ako mu ubúdajú sily. Ako celú vec prežívali, českému Deníku N opísala aj vtedajšia hlava štátu Václav Klaus či neskorší slovenský prezident Andrej Kiska.
Havel až na výnimky, ako je komunista Vojtech Filip, chýba všetkým, s ktorými som hovorila. To niekoľkosekundové zastavenie chodu sveta, to náhle ticho, si dodnes vybavujú takmer všetci. Máme taký svoj 18. december.
Karel Schwarzenberg, bývalý predseda TOP 09 a exminister zahraničia
Práve som vyšiel z Kostola sv. Egídia, kde sa skončila nedeľná svätá omša. Vyjdem z kostola a v tej chvíli mi zazvonila správa, že Havel zomrel. Začal som na ulici plakať ako hlúpy. Naozaj som ho mal rád. Naposledy som ho videl v kancelárii na Voršilskej. Bol už strašne slabý. Už len ležal, pozdravil ma…
Marta Kubišová, disidentka a speváčka
Vtedy sa to všetko odohralo nesmierne rýchlo. Jazdila som na koncerty, bolo to hektické obdobie. Keď som videla, ako dalajláma hladí Václavovi Havlovi ruku, bol to najdojemnejší moment, aký som za posledné roky videla.
Konkrétnu chvíľu, keď som sa o Havlovej smrti dozvedela, si už nevybavujem, ale bolo to pre mňa veľmi smutné obdobie. Keď vám umrie niekto blízky, človek, ktorého ste dobre poznali alebo sa vám aspoň zdá, že ste ho dobre poznali, premýšľate, či odchádzal dobre.
Keď o tom, ako bol taký človek ošetrovaný, veľa neviete a zrazu smrť príde, znášate to lepšie. Ale ja som vedela, akú dobrú starostlivosť mal, a nechápala som, prečo to všetko s ním postupuje tak rýchlo ku koncu. Len som sa sama seba pýtala, ako je možné, že zomrel. Nemohla som pochopiť, že tu nie je.
Magda Vášáryová, slovenská herečka a bývalá diplomatka
Pre mňa bolo dôležité sadnúť do auta a ísť tristo šesťdesiat kilometrov do Prahy do Doxu v deň Václavových narodenín a naposledy ho objať. Vždy som sa vedľa neho cítila ako valkýra so svojimi širokými
