Až pri druhom pôrode som si uvedomila, o čo všetko som bola pri tom prvom ukrátená, hovorí stylistka Barbora Yurkovic
Keď Barbora Yurkovic opísala na Instagrame svoj traumatizujúci pôrod spred štyroch rokov, prišlo jej takmer 500 ohlasov od žien, ktoré zažili niečo podobné. „Venujem sa celkom inej oblasti, nikdy som neplánovala, že by som mohla byť akousi ambasádorkou lepších pôrodov. Aj preto ma ten ohlas veľmi prekvapil,“ priznáva.
Ako hovorí, neopísala žiaden extrém, len niečo, čo je úplne bežné – neosobný prístup, chýbajúcu komunikáciu a nemiestne poznámky, ktoré môžu byť veľmi traumatizujúce. „Môj príbeh nie je nejaký strašný, nikto predsa nezomrel, nestalo sa nič vyslovene hrozné. Ale možno zafungovalo práve to, že to bolo úplne bežné a určitú časť z toho zažila každá žena. Proste to bola realita,“ hovorí v rozhovore.
Napísali ste, že ste si pred štyrmi rokmi pripadali silná. Hovorili ste si, že všetko zvládnete, preto ste sa rozhodli rodiť v štátnej nemocnici na Kramároch. Nemali ste žiadne pochybnosti?
Práveže mala. Asi ako každá budúca mama som si pozrela, ako kde pôrody prebiehajú a čo by mohlo byť pre mňa vhodné. Ja som si vtedy myslela, že som dostatočne silná, ale ako sa neskôr ukázalo, nebolo to tak. Keby som bola dostatočne silná a sebavedomá, možno by to celé dopadlo inak.
Vedela som, že problém s prístupom k ženám počas pôrodu tu bol vždy, len posledné roky sa to začalo viac riešiť. Asi to súvisí aj s tým, že sa už dalo chodiť rodiť inde, napríklad do Hainburgu alebo aj do Kocha, ktorý už začal byť prístupnejší aj pre bežné ženy.
Približne v tom období vyšla aj kniha Ešte netlačte. Ani neviem, ako som sa k nej vtedy dostala, ale nakoniec som ju ani nedočítala.
Prečo?
Keď som si čítala tie hrozné svedectvá žien, vtedy mi to pripadalo tak, ako keby tam vybrali len akési hysterické reakcie. Hovorila som si – OK, možno sa dejú aj také veci, ale stále som pochybovala, že by to mohlo byť bežné.
Napokon u mňa pri rozhodovaní zavážilo aj to, keď mi viac ľudí povedalo, že keď budem na nich milá, tak sa mi nič také zlé nestane. Vraj sú negatívne nastavení len voči ženám, ktoré „potrebujú upratať“. Ja to na jednej strane aj chápem, lebo som v pôrodnici sama zažila situácie, keď ženy neboli schopné počúvať základné pokyny. V takej chvíli sa vám totiž v hlave deje množstvo vecí, pre mnohé ženy je to vôbec prvý stret s ozajstnou bolesťou, na ktorú nie sú pripravené. Keby tam napríklad bola žena, ktorá by ich od samého začiatku sprevádzala celým procesom, vysvetľovala im, že „teraz môžeš cítiť toto a je to úplne v poriadku“, možno by potom neboli dotlačené do tých hysterických stavov.
Čiže ste si hovorili, že keď budete milá a nebudete „robiť problémy“, budú milí aj oni na vás. Mali ste pred pôrodom aj pozitívne referencie od žien, ktoré rodili na Kramároch a u ktorých to bolo v poriadku?
Mala som dve známe, ktoré mi povedali, že to bolo OK. No viac som sa na to nevypytovala.
Jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa tam nakoniec rozhodla rodiť, bol ten, že môj gynekológ je zároveň pôrodníkom na Kramároch. Je to jeden z najlepších lekárov, ktorí pracujú v tomto odbore na Slovensku. A hoci už veľmi nechodieva k pôrodom, dohodli sme sa, že ak by tam v tom čase bol, tak by mi ho zavolali k pôrodu. Vlastne som tam išla pre neho – aj za cenu rizika, že vtedy možno práve nebude k dispozícii.
A nakoniec nebol?
Nebol.
Ako teda prebiehal váš pôrod?
