Filozof Tvrdý: V niektorých prípadoch je útok na osobu prijateľná argumentačná stratégia

Povedať „neviem“ je cnosť, vraví v rozhovore filozof Filip Tvrdý, ktorý sa už desať rokov zaoberá teóriou argumentácie.

Denník N sa s ním zhováral o kritickom myslení, o argumentačných fauloch a o argumentačnom mapovaní.

Testovanie PISA ukazuje, že slovenskí žiaci zaostávajú v čitateľskej gramotnosti – nevedia rozlišovať medzi faktmi a názormi, nevedia pochopiť prečítaný text a s obsahom ďalej pracovať. Filozof to vysvetľuje aj tým, že iba zlomok žiakov chápe, „ako funguje veda“.

Výsledkom je aj to, že „málokto chápe, aký je rozdiel medzi tým, keď na verejnosti vystúpi zubár a povie svoj názor na pandémiu, alebo keď vystúpi skutočný expert, ktorý publikuje v prestížnych recenzovaných žurnáloch. To, že má niekto titul pred menom, ešte neznamená, že je v danej oblasti expert.“

Ľuďom s bizarnými presvedčeniami (plochozemci a iní) sociálne siete umožnili, že už nie sú na okraji, lebo si na nich našli spojencov s rovnakými názormi. Hoci sa na sociálnych sieťach šíri mnoho neoverených a nepravdivých správ, Tvrdý je „opatrným optimistom“ a myslí si, že sa s nimi časom naučíme pracovať, lebo sa rozdelia na dôveryhodné a nedôveryhodné.

„Informačnú explóziu sme v minulosti zažili už niekoľkokrát. Podľa mňa je najlepším príkladom informačná explózia, ku ktorej došlo v západnej Európe po vynáleze kníhtlače v 15. storočí. Knižný trh zaplavili pamflety a rôzne na cti utŕhačské texty alebo texty, ktoré by sme dnes označili za konšpiračné a pseudovedecké. Šírili sa nepodložené a nevedecké recepty, ako zaobchádzať s nákazou moru. Ale ľudstvo sa s tou informačnou explóziou dokázalo vyrovnať.“

V rozhovore sa dočítate aj:

• prečo má Tvrdý z výučby teórie kritického myslenia rozpačité pocity;
• prečo si filozof myslí, že z kritického myslenia sa stalo zaklínadlo a z argumentačných faulov mantra, „ktorú používajú oba tábory na vzájomné osočovanie“;
• ako odlíšiť dôveryhodné zdroje od nespoľahlivých.

S akými chybnými argumentmi o pandémii ste sa stretli a aké fauly ste si v nich všimli?

S argumentačnými faulmi mám problém. Nie som si istý tým, či fauly možno ľahko klasifikovať do typov a či znalosti o nich uľahčujú orientáciu v diskusii.

Navyše s ostatnými kolegami si myslím, že nie každá argumentačná stratégia, ktorá sa označuje ako faul, musí byť faulom v každom kontexte. Nemôžeme povedať, že ad hominem (útok na osobu – pozn. red.) je za každých okolností úplne zlý. V niektorých kontextoch je to naozaj argumentačný faul, ale v iných ho považujem za prijateľnú argumentačnú stratégiu.

Kedy je to prijateľné?

Veľa sa píše o tom, že je prijateľné používať argumentum ad hominem v morálnom diskurze, ak upozorňujeme na pokrytectvo nejakého človeka. Ide o situáciu, keď osoba kritizuje pozíciu, ktorú sama zastáva. V tom prípade je asi korektné použiť ad hominem: „Ty robíš to, čo sám kritizuješ.“

Neposudzuje sa to, či ide alebo nejde o faul čisto intuitívne, takže tam panuje svojvôľa?

Preto vôbec nechcem používať náuku o argumentačných fauloch. Termín argumentačné fauly zaviedol do českého prostredia pred mnohými rokmi Marek Picha (filozof z Masarykovej univerzity v Brne – pozn. red.). V angličtine sa používa výraz „informal fallacy“, ale termín fallacy sa do češtiny zle prekladá, tak sa použil faul. Dobre pracuje so športovou terminológiou, že ide o úmyselné alebo neúmyselné porušenie pravidiel, ktoré vedie k zisku nezaslúženej výhody pre toho, kto fauluje.

Ak len ukazujeme prstom, že „ty fauluješ“ a „ty fauluješ“, vedie to k tomu, že sa iba obviňujeme z argumentačných faulov a nezamýšľame sa nad tým, čo oponent hovorí. Mám podozrenie, že vždy všetci trochu faulujeme. My všetci trochu útočíme ad hominem a pracujeme pri našom publiku s emóciami, čo sa označuje ako faul ad passiones.

Bol by som nerád, ak by sa celá diskusia v teórii argumentácie redukovala iba na to, že ten sa dopúšťa faulov a ten nie. Všetci k tomu máme sklon. Mali by sme si na to dávať pozor. Ale to, že niekto trochu zafauluje, neznamená, že by sme mali odvrhnúť celý argument ako defektný.

Zneužívajú sa obvinenia z argumentačných faulov, aby sa zámerne znevážil argument oponenta?

Áno, je o tom veľa literatúry. Z obviňovania z argumentačných faulov sa stáva strieborná guľka, ktorou sa snažíme instantne usmrtiť oponenta. Povieme: „Tu je faul, už sa s tebou nebudeme baviť.“ To nie je šťastný postup.

Mali by sme sa zbaviť argumentačných faulov ako kritéria na posudzovanie argumentov?

Nie. Ale nemali by sme skončiť pri nálepke „toto je faul“. Vždy by sme mali vysvetliť, v čom faul spočíva a prečo je v danom kontexte škodlivý. Teóriu argumentačných faulov vymysleli neformálni logici a filozofi, aby uľahčili detekciu nekorektných argumentačných postupov. Mám pocit, že to využila protistrana, ktorá fauluje veľa a často.

Hovoríte o dezinformačnej scéne?

Áno, je to vidieť pri čítaní dezinformačných webov. Autori článkov a prispievatelia do diskusií na nich sa argumentačnými faulmi často zaštiťujú. Myslím si, že to používajú ako nový a sofistikovaný typ urážky. Povedia, že „toto je argumentum ad hominem alebo argumentum ad consequentiam“, aj keď nerozumejú tomu, čo to znamená. Ale seriózny účastník diskusie musí vysvetliť, prečo danú nálepku použil a čo sa za ňou skrýva.

Argumentačné fauly by projektnsk on Scribd

Neocitáme sa v nevýhodnej pozícii, ak oponent bude faulovať, zatiaľ čo vy budete argumentovať korektne? Môže toto fungovať na sociálnych sieťach?

Je to asymetrický boj, ale nielen proti používaniu argumentačných faulov, ale aj proti dezinformáciám, lebo korektná argumentácia a spoľahlivé zdroje nikoho príliš nezaujímajú. Šťavnatejšie a zaujímavejšie sú dezinformácie a nekorektné argumentačné postupy.

Neviem, čo v tejto situácii asymetrického konfliktu robiť. Máme dve možnosti: buď budeme dodržiavať princípy korektnej argumentácie, takže budeme v oslabenej pozícii, alebo budeme používať nekorektné prostriedky, ktoré zahŕňajú argumentačné fauly, propagandu alebo emocionálnu manipuláciu. Obávam sa, druhá možnosť je cesta do pekiel. Verejný priestor tým úplne zaburiníme. Nakoniec budeme nekorektné prostriedky používať na oboch stranách, čo nemôže viesť k ničomu produktívnemu a užitočnému.

Ako v tejto súvislosti hodnotíte satirické príspevky, ktoré predstaviteľom alternatívnej scény vkladajú do úst, že podporujú očkovanie?

Najskôr s tým začala stránka Paralelní listy, po nich to začali robiť ďalšie stránky ako Nevím alebo Ústav pro studium internetových idiotů. Dosť ma to pobavilo. Prostriedky, ktoré používa dezinformačná scéna, sa použili proti nim. Niektorých priaznivcov dezinformačnej scény to môže po prvý raz viesť k tomu, aby si začali overovať informácie, ktoré by inak prijímali bez premýšľania.

Parodický text vkladá Danielovi Landovi do úst slová o očkovaní, ktoré nepovedal. Zdroj – Nevím/Facebook

https://www.facebook.com/hnuti.nevim/posts/4511389288979048

Ale povedali ste, že by sme sa k tomu nemali znížiť.

Predtým som hovoril o akademickej úrovni. Hovoril som o tom, či profesor Jan Konvalinka alebo profesor Jaroslav Flegr majú siahnuť po týchto nekorektných postupoch. Trvám na tom, že nie. Každý, kto sa zúčastňuje na verejnej diskusii seriózne, by nemal siahnuť k týmto postupom.

To, čo sa deje na Paralelných listoch a ďalších spomenutých stránkach, nie je vedecký diskurz, sú to satirické stránky. Rozlišoval by som medzi tým, či je cieľom nejakej stránky pravdivo informovať alebo baviť. Paralelní listy aktuálne robia anketu Makak roku, čo je anketa, kde sa hlasuje, kto je v českom prostredí najväčším dezinformátorom alebo trollom. Asi chápeme, že cieľom ankety nie je objektívne zistiť, kto je najškodlivejší. Cieľom je pobaviť publikum. Ale cieľom Protiprodu alebo Aeronetu nie je pobaviť, oni chcú medzi svojimi priaznivcami šíriť dezinformácie a misinformácie.

Ale mnohí ľudia ten rozdiel nevidia, lebo ani nevedia rozlišovať medzi faktmi a názormi. Nehrozí, že si z toho priaznivci dezinformačných stránok odnesú iba to, že aj druhá strana šíri lži?

Áno, je to problém. Ale to znamená, že by sme mali lepšie informovať, aký je rozdiel medzi faktom a názorom, aký je rozdiel medzi zdôvodneným a nezdôvodneným presvedčením, medzi vedeckou teóriou a pseudovedeckou teóriou, medzi zdôvodnenou konšpiráciou o udalostiach, ktoré sa skutočne stali, a nezdôvodnenou konšpiračnou teóriou o tom, čo sa nestalo.

Žiaci na Slovensku nevedia rozlišovať fakty od názorov. Zdroj – Alexander Botev/Facebook

Ak nebudeme do úvahy brať fauly, podľa akých kritérií teda posudzovať argumenty?

Prvou podmienkou je logicky konzekventné dokazovanie – to, či je argument naozaj vystavený správne. Zjednodušene povedané, či záver vyplýva z premís. Druhou podmienkou je spoľahlivá evidencia. Tieto dve podmienky tvoria presvedčivý argument.

Malo by sa s výučbou takýchto zručností začať už na základných školách?

Som o tom presvedčený. S výučbou kritického alebo analytického myslenia sa začína neskoro a robí sa len parciálne. Väčšinou sa to vyučuje na vysokých školách a nie som si istý, či spôsob, ako sa to robí, je celkom vhodný. Niekedy sa hovorí o výučbe na stredných školách, ale ja si myslím, že by sa malo začínať ešte skôr. Na mysli nemám len neformálnu logiku alebo symbolickú logiku a náuku o argumentačných fauloch, ale elementárne zásady, že ľudia majú zvažovať, čo uznávajú za pravdu, a mali by si overovať fakty.

Mali by chápať rozdiel medzi skutočným expertom a tým, ktorý sa na experta iba hrá. Mali by sme ich viesť k tomu, aby vedeli zápasiť s vlastnou nevedomosťou. Mali by sme ich viesť k intelektuálnej skromnosti a ochote revidovať vlastné názory. Mali by bojovať proti vlastnému konfirmačnému skresleniu (vyhľadávanie takých informácií, s ktorými človek vopred súhlasí – pozn. red.). Toto je dôležité. Výučbu kritického myslenia by som zjednodušil. To, že ľudí naspamäť naučím klasifikáciu argumentačných faulov, je nanič. Viete, z čoho som úplne najzdesenejší?

Z čoho?

Že nikto nechápe, čo je veda. Nielenže to nechápu ľudia mimo akademického prostredia, nechápu to ani ľudia, ktorí sú jeho súčasťou. Som zdesený z toho, že tomu nerozumejú filozofi ani ďalší predstavitelia humanitných disciplín. Som zdesený, že tomu často nerozumejú ani samotní vedci.

Samozrejme, veda je súborom organizácií, ktoré vedu robia, ale predovšetkým, veda je metóda. Je to metóda, ako dospievame k zdôvodnenému a pravdivému poznaniu. Je založená na deľbe epistemickej (týkajúcej sa poznávania alebo vedenia – pozn. red.) práce, keď viacero ľudí pracuje na jednom probléme. Je to metóda, ktorá je založená na intersubjektivite, to znamená, že ľudia si medzi sebou môžu overovať, či sú ich závery zdôvodnené alebo nie. To je oveľa dôležitejšie ako to, že vedci chodia do práce, kde používajú nejaké prístroje. Dôležitý je étos vedy, myšlienka, ktorá za ňou stojí, že jednotlivci sa môžu mýliť, ale veda je nástroj, ako omyly minimalizovať deľbou práce.

Čo by ste povedali na námietku, že vedu vidíte príliš optimisticky, lebo veda nie je o dokonalých ľuďoch, dokonalom vedeckom procese a dokonalých výsledkoch. Aj vedu robia len omylní ľudia.

Áno, veda je omylná. Skoro všetko, o čom vedci v dejinách hovorili, sa napokon ukázalo, že bolo zle. Chápem, že vedu robia reálni ľudia, ktorí sú motivovaní svojimi morálnymi presvedčeniami, ekonomickými záujmami, snažia sa dosiahnuť slávu a ušetriť si čas. Rozdiel spočíva v niečom inom.

V čom je ten rozdiel?

Veda má najlepší kontrolný mechanizmus. Vedec vstupuje do prostredia, kde sa predpokladá, že bude musieť svoje tvrdenia doložiť. Musí byť ochotný a schopný čeliť kritike ostatných. Samozrejme, že veda často nefunguje, lebo recenzné konanie sa môže zmanipulovať. Ale mám pocit, že chyby sa napokon odstránia, lebo veda má určitý cieľ, ktorým je dosiahnuť pravdivé a zdôvodnené poznanie. O tom to je. Vedu nemožno s ničím porovnávať. Veda sa z definície snaží zlepšovať produkované informácie, neseriózne médiá a dezinformačné weby nemajú vôbec žiadne kontrolné mechanizmy.

Ako sa v tejto pandémii vyznať, čo je nedôveryhodný a overený zdroj, kto je expert a kto sa naň iba hrá?

Dôveryhodný zdroj možno poznať podľa toho, či pred jeho publikovaním došlo k deľbe epistemickej práce. Či naozaj došlo k overovaniu viac ako jedným človekom. Modelom pre overovanie informácií je peer-review, čiže recenzné konanie vedeckých publikácií. Človek nemôže publikovať to, čo mu len tak napadne bez akejkoľvek kontroly. Vedecké časopisy recenzujú články dvomi, niekedy aj tromi nezávislými recenzentmi v rámci anonymného recenzného konania.

Autorovi sa navrhnú zmeny, ak text vyžaduje opravy. To znamená, že text sa preveruje predtým, než sa vydá. Aj po publikovaní existuje možnosť stiahnutia, ak sa dodatočne zistí, že publikovaný text obsahuje nepravdivé informácie, manipulácie či falšovanie dát. Toto je model pre najdôveryhodnejšie zdroje. Takto fungujú vedecké časopisy alebo vedecké vydavateľstvá.

Ale ľudia nečítajú vedecké časopisy…

Seriózne noviny obsahujú niečo podobné ako recenzné konanie, aj v nich je deľba epistemickej práce. Od začiatku 20. storočia imitujú model, ktorý vo vede vznikol v 17. storočí. Ak máte seriózne médium, napríklad Denník N, viete, že nemôžete publikovať nič bez toho, aby do toho hovorilo viac ľudí. Článok prečíta editor či editori, potom prejde jazykovou korektúrou. V serióznom médiu pracuje na jednom článku viac ľudí. Odbúrava sa tým konfirmačné skreslenie alebo cherry-picking.

Ale laik nevie, či text v novinách kontroloval editor.

Malo by sa viac hovoriť o tom, ako funguje veda a seriózna publicistika. Ak niekto na Protiprodu alebo Aeronetu, ktorý je navyše anonymný, napíše článok, ktorý nikto iný nekontroluje, a môže si uviesť, čo mu slina na jazyk prinesie, je to diametrálne odlišný typ informácie ako v serióznom vedeckom časopise alebo serióznych novinách. Tie najlepšie noviny, ako The Economist alebo The Washington Post, The Wall Street Journal alebo The New York Times, majú starostlivo premyslenú editorskú stratégiu.

Ako sociálne siete zamiešali s pandémiou?

Podobne ako zamiešali úplne so všetkým. Nielenže sa informovanie zrýchlilo, ale došlo aj k vzniku skupín ľudí, ktorí by sa k sebe inak nedostali, čo viedlo k tvorbe názorových bublín. Ak bol niekto v 19. storočím antisemita a uznával Protokoly sionských mudrcov, alebo bol v prvej polovici 20. storočia plochozemcom, dosť často sa mu stalo, že si o svojom bizarnom presvedčení nemal s kým pohovoriť.

Sociálne siete umožnili, že každý – nech zastáva akokoľvek bizarné presvedčenie – si skôr či neskôr nájde partnerov do diskusie, ktorí si myslia to isté. V bublinách sa ľudia navzájom utvrdzujú v presvedčeniach, za ktoré by ich väčšinová spoločnosť inak kritizovala.

Som opatrný optimista, lebo pri sociálnych sieťach nejde o úplne novú situáciu. Informačnú explóziu sme v minulosti zažili už niekoľkokrát. Podľa mňa je najlepším príkladom informačná explózia, ku ktorej došlo v Európe po vynáleze kníhtlače v 15. storočí. Knižný trh zaplavili pamflety a rôzne na cti utŕhačské texty alebo texty, ktoré by sme dnes označili za konšpiračné a pseudovedecké. Šírili sa nepodložené a nevedecké recepty, ako zaobchádzať s nákazou moru. Ale ľudstvo sa s tou informačnou explóziou dokázalo vyrovnať.

Ako sa s ňou vyrovnalo?

Tým, že sme v 17. storočí vynašli recenzné konanie. Tento model neskôr prevzali aj seriózne médiá. Začalo sa rozlišovať, či informácia vyšla v dôveryhodnom vydavateľstve a dôveryhodnom médiu alebo v novinách, ktoré vytlačia hocijaké táraniny.

Som optimistom, že časom sa aj sociálne siete roztriedia na dôveryhodné a nedôveryhodné. Twitter aj Facebook začínajú koketovať s fact-checkingom najpopulárnejších šíriteľov obsahu. Je to krok správnym smerom.

Facebook na Slovensku nesťahuje ani zjavné nepravdy o pandémii. Nevidíte situáciu až príliš optimisticky, ak vieme, že sme na okraji záujmu tejto sociálnej siete?

Ekonomické záujmy možno nebudú preferovať overovanie informácií. Ale príklad informačnej explózie z 15. storočia mi dáva určitú mieru optimizmu. Dezinformácie sa síce nevykorenili, ale tí, ktorí chcú seriózne, zdôvodnené, pravdivé a logicky konzekventne vytvorené informácie, majú možnosť siahnuť po nich. Facebook a Twitter investujú do fact-checkingu v prípade veľkých jazykov a u nás potierajú maximálne také prejavy, ktoré hraničia s kriminálnym správaním, ako je vyhrážanie násilím a smrťou. Tieto príspevky sa podľa mojich znalostí z Facebooku odstraňujú. Pri Twitteri si nie som istý.

Bývalý poslanec za SPD Lubomír Volný sa presunul z Facebooku, kde mu zrušili účet, na Twitter. Tam šíri oveľa horší obsah. Píše, že mRNA vakcíny vraždia vakcinovaných a že ide o nástroj na vyhladenie miliárd ľudí na Zemi. Hoci ide o kriminálny obsah, Twitter s tým nič nerobí.

Facebook, Twitter či iné sociálne siete by mali viac spolupracovať s miestnymi organizáciami, ktoré vyvracajú dezinformácie. Obrovský kus práce odvádza v Česku stránka manipulátoři.cz, demagog.cz alebo ďalší. Podľa mňa je to dobrý model, aby spolupracovali tieto neziskové organizácie s komerčnými firmami, možno aj so štátnymi inštitúciami.

Súhlasíte s tým, čo hovorí psychológ David Rand z MIT, že ľuďom stále záleží na pravde, ale algoritmy sociálnych sietí len odvádzajú ich pozornosť?

Áno, myslím si to. Na druhej strane nepopieram, že sú ľudia, ktorým o pravdu nejde. To je fenomén, ktorý sa v ostatných desaťročiach popísal vo filozofii dosť detailne. Už Frankfurtova kniha On Bullshit (vyšlo v preklade ako Sračka – pozn. red.) je o tom, že niektorým vôbec nejde o zdôvodnené a pravdivé presvedčenia. Je im to jedno, lebo sú ľahkomyseľní, alebo nemajú vysoké štandardy, ako argumentovať.

Okrem toho je veľké množstvo ľudí, ktorí sú motivovaní inými dôvodmi – niektorých politikov upodozrievam, že sú skutočne obeťami dezinformácií. Pre iných je to racionálna stratégia, ako získať popularitu medzi voličmi. Vedia, že ich voliči podliehajú dezinformáciám, tak ich šíria tiež.

Tomio Okamura je prípadom politika, ktorý robí to, po čom je v spoločnosti akurát dopyt. Sám je imigrantom, napriek tomu bojuje s migráciou. Myslí si, že mu to prinesie politické body. Pre niektorých politikov je racionálne, ak sa zaoberajú dezinformáciami. Dalo by sa povedať, že racionálnou stratégiou politika je populizmus – ak sa chcete dostať k moci, je rozumné byť populistom. Populisti ponúkajú voličom to, čo chcú. Takí politici nie sú obeťami dezinformácií, sú len amorálni.

V nedávnej prednáške ste hovorili, že z výučby teórie kritického myslenia máte rozpačité pocity. Prečo?

Mám rozpačité pocity, ale som opatrným optimistom. Z argumentačných faulov sa stala mantra, ktorú používajú oba tábory na vzájomné osočovanie, kto sa dopúšťa väčšieho množstva argumentačných faulov. Aj z termínu kritického myslenia sa stalo zaklínadlo.

Prednáška filozofa Filipa Tvrdého o kritickom myslení a argumentačnom mapovaní. Zdroj – katedra logiky a metodológie vied/YouTube

Ako by mala vyzerať výučba kritického myslenia?

Úplne to neviem. U nás na fakulte učím kurzy kritického myslenia desať rokov. Začal som s veľkým optimizmom, hovoril som si, že študenti získajú kompetencie, ktoré predtým nemali, a budú lepšie kriticky myslieť. Postupom rokov som si začal uvedomovať, že je to možno ilúzia. Myslím si, že jej podlieha veľa ľudí, ktorí sa zaoberajú výučbou kritického myslenia.

Nie som si istý, či existuje zázračný recept, ako do našich študentov naliať schopnosť kriticky myslieť. Ten proces je oveľa komplikovanejší a nemôže spočívať v tom, že v prváku na vysokej škole študenti absolvujú 13-týždenný kurz kritického myslenia, z ktorého vyjdú ako geniálni argumentátori. Obávam sa, že niektorí absolventi kurzov kritického myslenia majú lepšie kompetencie, aby zneužívali argumenty a potvrdzovali sa v nezdôvodnených a nepravdivých presvedčeniach, ktoré mali už predtým. Môže to viesť k backfire effectu (efekt opačného účinku – pozn. red.), že to zlepší argumentačné schopnosti ľudí, ktorí argumentujú zle.

V medzinárodnom testovaní PISA je na tom Slovensko zle, ale iné krajiny, napríklad Fínsko alebo Južná Kórea, okupujú prvé priečky, čiže výučba kritického myslenia má pozitívny efekt.

Túto koreláciu vôbec nepopieram. Iba tvrdím, že občas mám pocit, že ľudia, ktorí sa zaoberajú výučbou kritického myslenia, podliehajú magickému mysleniu, že stačí so študentmi o téme hovoriť a situácia sa hneď zlepší. Škandinávske krajiny alebo Južná Kórea sa tomuto pedagogickému cieľu zdokonalenia argumentačných stratégií a schopnosti kritického myslenia venujú desaťročia.

Veľmi sa mi páči, že PISA a ďalšie organizácie sa ten efekt snažia kvantifikovať. Aj my by sme mali merať, aké kompetencie majú naši študenti na začiatku kurzu a na jeho konci. Nemali by sme sa uspokojiť s hrejivým pocitom, že sme študentov 13 týždňov učili kriticky myslieť, takže sme dobrí ľudia, lebo sa stali lepšími argumentátormi. To je málo. Existujú tu tri ilúzie – expertízy, vzdelávania a užitočnosti.

Čo tie ilúzie hovoria?

Ilúzia expertízy sa týka študentov. Po 13 týždňoch výučby niektorí z nich odchádzajú z kurzu s hrejivým pocitom, že sa stali expertmi v teórii argumentácie a v neformálnej logike. Nie je to pravda. Teórii argumentácie sa venujem desať rokov a stále sa považujem za začiatočníka. Dávať si pozor sám na seba, či sa človek nedopúšťa argumentačných pochybení, je veľmi ťažká úloha.

Druhá ilúzia je ilúzia vzdelávania. Ak sa pozriem na to, čo sa učí na filozofii či v iných humanitných disciplínach, pre ľudí zvonku to môže byť dosť málo. Učím napríklad dejiny novovekej filozofie, od Descarta po Kanta. Je to z veľkej časti o histórii. Mám pocit, že mnohí ľudia sa na to pozerajú skepticky, lebo si hovoria: načo sa učiť to, čo si ľudia mysleli v 17. storočí? Vyzerá to, že filozofia je dosť neužitočná, a my sme na to zareagovali tým, že sme povedali, že učíme „soft skills“; že učíme kriticky myslieť. Ako vyučujúci sa utešujeme pocitom, že svojich študentov sme aspoň niečo naučili.

Čo hovorí ilúzia užitočnosti?

Niektorí predstavitelia humanitných disciplín trpia mindrákom, že ich disciplíny si ľudia dosť nevážia. Ale keď začnem hovoriť, že učím neformálnu logiku a teóriu argumentácie, každý tomu začne tlieskať, lebo je to veľmi módna vec. Vytvárame tak zdanie, že humanitné disciplíny sú veľmi užitočné.

A nie sú?

Nehovorím, že nie sú, ja sám som na katedre filozofie. Ale nerád by som podľahol ilúzii, že sme rovnako užitoční ako evolučná biológia alebo experimentálna fyzika iba preto, že vyučujeme kritické myslenie. Je to útok do vlastných radov, ale nemyslím to zle. Naša fakulta má už mnoho rokov motto „učíme myslieť“. Vždy, keď je kampaň pre uchádzačov o štúdium u nás, tematiku kritického myslenia do nej vždy zatiahneme.

Študentom ukazujem celostránkovú reklamu, ktorú si naša fakulta dala vytlačiť v týždenníku Respekt. Heslo „učíme myslieť“ je skvelé, ale pýtam sa, naozaj to robíme? Pýtam sa to aj sám seba. Pýtam sa, či sme v tom naozaj úspešní. Chcel by som, aby sme tie kompetencie posilňovali, ale také jednoduché to nie je.

Nevidíte to čierno-bielo v tom zmysle, že svoj kurz budete považovať za úspešný iba vtedy, ak po ňom budú všetci dokonalí argumentátori? Nestačí, ak sa aspoň na časť študentov nalepí niečo?

Stačilo by mi to. Pravdupovediac, mám ešte minimalistickejší cieľ. Študentov sa snažím viesť k tomu, aby premýšľali o tom, ako premýšľajú a argumentujú. Väčšinu cvičení v teórii argumentácie som založil na identifikácii nekorektných argumentačných postupov v argumentoch iných osôb. Väčšinu príkladov vyberám z českého politického diskurzu, ktorý je nevyčerpateľnou studnicou argumentačných pochybení a faulov.

Študentov sa snažím priviesť k tomu, že tie chyby nerobia nejakí anonymní ľudia alebo politici, ktorých poznajú z televízie. Argumentačných chýb sa dopúšťame všetci, máme k tomu sklony. Zjednodušuje nám to prácu v argumentácii.

Čo teda robíme zle, ak v škandinávskych krajinách sú v meraniach PISA ďaleko pred nami?

Podľa mňa to, že študentom nevysvetľujeme, v čom spočíva vedecká práca. Málokto chápe, ako funguje veda, málokto chápe, aká drina sa skrýva za publikovaním vedeckých výsledkov, nielen v prírodných vedách, ale aj tých spoločenských. Málokto chápe, aký je rozdiel medzi tým, ak na verejnosti vystúpi zubár a povie svoj názor na pandémiu, alebo keď vystúpi skutočný expert, ktorý publikuje v prestížnych recenzovaných žurnáloch. To, že má niekto titul pred menom, ešte neznamená, že je v danej oblasti expert.

Nikdy by mi nenapadlo vyjadrovať sa k otázkam epidemiológie alebo imunológie. Viem, kam patrím. Toto je dôležité, aby si študenti odnášali z procesu vzdelávania. Poznatkov je tak veľa, že nikto nemôže byť odborníkom na všetko. Každý z nás sa môže sústrediť len na miniatúrny výsek. Keďže to robíme zle, majú ľudia sklon veriť hercom, ktorých považujú za guru, alebo lekárom, ktorí nie sú expertmi v danej oblasti.

Nedávno sme robili rozhovor s Janom Konvalinkom o pandémii, bolo v poriadku pýtať sa ho na témy mimo jeho expertízy, ktorou je biochémia?

Situácia s týmito expertmi je iná. Nehovoria z autority svojich znalostí, ale z autority textov, ktoré vyšli v recenzovaných časopisoch. Skutočný expert nikdy nevystúpi a nepovie: „Ja si myslím, že…“ On povie, že jeho názor a názory jeho kolegov sú založené na názoroch expertov, ktoré boli filtrované recenzným konaním.

Jedna z najdôveryhodnejších českých autorít o pandémii v ostatných niekoľkých mesiacoch je Jan Kulveit, dátový expert z Oxfordskej univerzity. Nie je imunológ, ale mám k nemu dôveru, lebo sa opiera len o to, čo vyšlo po recenznom konaní. Ak píše o niečom mimo recenzného konania, vždy na to explicitne upozorní. Snaží sa odfiltrovať svoje závery, ktoré vyvodil zo znalostí relevantnej literatúry, od toho, čo je v tej literatúre. Musíme sa opierať o spoľahlivé zdroje a nemali by sme hovoriť viac, ako obsahujú. Ak to spravíme, mali by sme na to upozorniť.

Mám vlastnú maximu (pravidlo správania – pozn. red.) pre konanie vo verejnom priestore, že sa zdržím úsudku vždy, keď neviem. Nebudem špekulovať, nebudem si vymýšľať, rovno poviem, že neviem. Je to pikantné, lebo filozofi raného novoveku, ktorých učím, radia presne toto. Možno to nájsť vo Francisovi Baconovi, René Descartovi či Davidovi Humeovi. Hovoria, že ak človek nemá dostatočné znalosti, nemá hovoriť nič. To by som chcel, aby sa učili aj študenti na hodinách kritického myslenia.

Čiže povedať „neviem“ je cnosť.

Áno, je to hlavná cnosť. Ale priznať si neznalosť je ťažké. Je ťažké pochopiť svoje miesto v spoločnosti, v ktorej žijem. Je ťažké priznať si, čomu rozumiem a čomu už nie. Malo by to byť tak, že ak niečomu nerozumiem, skonštatujem neznalosť a idem ďalej.

Čo je argumentačné mapovanie a ako sa líši od kritického myslenia? 

Argumentačné mapovanie je sľubná metóda, ktorá sa v teórii argumentácii šíri v ostatných 20 rokoch. Ale existuje už 200 rokov, ak nie dlhšie. Je to metóda, ako štruktúru argumentu zachytiť pomocou diagramov. Povedal by som, že väčšine študentov – a medzi týchto ľudí patrím aj ja – pomáha, ak si argument vizualizujeme do argumentačnej mapy. Mapy vo všeobecnosti zažívajú boom – existujú myšlienkové, konceptuálne a iné mapy. Argumentačné mapy sú niečo podobné.

Na vrchu mapy je stanovisko, ktoré aktér obhajuje alebo kritizuje. Premisy sú zelené, námietky červené. Premisy na seba môžu nadväzovať, môžu sa podporovať, môžu tam byť vetvy s námietkami alebo iným typom predpokladov. Pre študentov je to jednoduchší spôsob, ako si argument vizualizovať. Avšak aj pre argumentačné mapovanie platí, že to nie je všeliek. Nie je to žiadna zázračná metóda.

Argumentačná mapa k článku dezinfowebu Aeronet o tom, že rúška, respirátory a výterové tyčinky testov obsahujú parazity morgellóny (kliknutím sa obrázok zväčší). Autor – Filip Tvrdý

Možno argumentačné mapovanie využiť pri tvorbe vlastných argumentov?

Áno. Minulý rok sme študentov začali nesmelo viesť k tomu, aby pri akademickom písaní používali argumentačné mapy. V argumentácii je hlavnou cnosťou, ak je človek poriadkumilovný. Mal by sa vyjadrovať systematicky a publikum nezaťažovať odbočkami, čo môže viesť k argumentačným faulom a defektom. Argumentačné mapy s tým môžu pomôcť.

Študentom akademického písania s kolegyňou vylosujeme stanovisko z aplikovanej etiky, ktoré obhajujú. Je buď za, alebo proti niečomu: trestu smrti, potratom či vylepšovaniu človeka. Počas semestra musia študenti vytvoriť krátku argumentačnú esej, jej súčasťou je vytvorenie argumentačnej mapy. Pripadá nám to ako dobrá didaktická stratégia. Študenti si losujú aj témy, ku ktorým nemajú vzťah. Lepšie tak pochopia protistranu. Naša snaha, aby študenti obhajovali stanoviská, s ktorými nesúhlasia, by mohla viesť k väčšej názorovej otvorenosti a ochote diskutovať.

Mali by sme sa otvárať aj bublinám s inými názormi, aby sme lepšie pochopili protistranu?

Ja ju chcem pochopiť. Iným bublinám musíme byť otvorení, ale nie v tom zmysle, že sa necháme presvedčiť ich argumentmi, ktoré považujem za veľmi slabé. Ale aspoň by som mal vedieť, čo sa deje. Skoro každý deň začínam tým, že si otvorím dezinformačné weby a sledujem, čo je nové. V minulosti som to robil pre pobavenie, teraz to robím z akademického záujmu. Zaujíma ma, aké argumentačné stratégie sa na dezinformačných weboch používajú a aké typy evidencie považujú za spoľahlivé.

Každé ráno si čítam Twitter Lubomíra Volného, čo je v Česku čelný predstaviteľ dezinformačnej scény. Je to fascinujúce, som rád, že to robím, aj keď ma to občas napĺňa depresiou a som z toho dosť smutný a nešťastný. Ale vedieť, čo si myslia druhí ľudia, s ktorými nesúhlasíme, je strašne dôležité. Musíme ich pochopiť, ak ich chceme presvedčiť, že nemajú pravdu.