Denník N

Mať ambície nie je nič zlé, ale magnet na mužov to rozhodne nie je, vraví režisérka Sláva Daubnerová

Sláva Daubnerová. Foto - Dorota Holubová
Sláva Daubnerová. Foto – Dorota Holubová

Narodila sa v Prievidzi a začínala v amatérskom divadle. Hoci réžiu Sláva Daubnerová nikdy neštudovala, dnes patrí k oceňovaným režisérkam a performerkám na domácej aj zahraničnej scéne.

Inscenáciu opery Lolita, ktorú pripravila pre pražské Národní divadlo, uviedol prestížny svetový operný dom – Mariinské divadlo v Petrohrade, čo sa dosiaľ nepodarilo žiadnemu slovenskému režisérovi či režisérke. Činohru už režírovala v nemeckom Karslruhe, operu v Kasseli a ďalšie pripravuje.

Režisérka, performerka a herečka Sláva Daubnerová v rozhovore hovorí,

  • že opera nemusí byť skostnatená nuda ani romantické wellness,
  • prečo pociťovala enormný tlak, aby nezlyhala,
  • kedy budeme ženy v divadle vidieť aj optikou 21. storočia,
  • ako v puberte zažila sexuálne obťažovanie
  • a prečo dúfa, že svet po #metoo bude raz a navždy iný.

Rozhovor je súčasťou projektu persONA, ktorý pripravujeme v spolupráci s fotografkou Dorotou Holubovou. Súčasťou projektu sú rozhovory s inšpirujúcimi ženskými osobnosťami.

Opery sa zvyknú chystať s veľkým časovým predstihom. V akej sezóne sa práve nachádzate?

V sezóne 2023/24. Vo Švédskej kráľovskej opere v Štokholme pripravujeme so scénografom Borisom Kudličkom opernú adaptáciu podľa filmu Melancholia Larsa von Triera. Libreto napísal Royce Vavrek, ktorý má už za sebou adaptáciu Breaking the Waves, hudbu skladá švédsky skladateľ Mikael Karlsson, obaja žijú v New Yorku. Ak sa to podarí, bude to absolútne splnený sen, lebo vždy som túžila robiť súčasné tituly.

Aktuálna sezóna je už rozbehnutá – v Karlsruhe pripravujeme operu Salome, pre činohru v Karlsruhe chystám aj inscenáciu Gabriel od George Sandovej.

Neoplatilo by sa vám už vymeniť Bratislavu za iné trvalé bydlisko?

Ťažko povedať, vediem pomerne kočovný život. Niekedy sa síce vraciam do rovnakého divadla, ale zväčša som s každým novým projektom niekde inde. Z Bratislavy zvyknem odbiehať na nevyhnutné porady a potom som na mieste niekoľko mesiacov počas skúšobného procesu. V Bratislave mám však ideálne podmienky na prípravu. Bývam v Lamači, okolo seba mám les a pokoj a toto zázemie mi vyhovuje.

Sláva Daubnerová. Foto – Dorota Holubová

Vyrastali ste v Prievidzi, ktorá ani dnes, ani v minulosti nepatrila medzi kultúrne silné mestá. Ako si spätne vysvetľujete, že ste jej „nepodľahli“?

Moja skúsenosť je opačná. V časoch, keď som ešte bývala v Prievidzi, som nemala pocit, že by mesto kultúrne nežilo. Je pravda, že sme napríklad nikdy nemali mestské divadlo, zato tam bola a dodnes je veľmi silná tradícia ochotníckeho divadla. Divadlo A alebo Divadlo Shanti, v ktorom som sama hrávala, sú ochotnícke súbory, ktorými prešlo množstvo ľudí. Okrem nich tam boli Divadlo Doubleface, Bábkové divadlo dvoch Katky Súkeníkovej a Jany Dudášovej a ďalšie.

V Prievidzi existovalo silné alternatívne podhubie a úžasná komunita divadelníkov, výtvarníkov, hudobníkov. To, čo ľuďom chýbalo, si vytvárali sami. Mário Smashing organizoval festival Smashiangy, my divadelníci zas festival Halúzky. A mali sme aj vlastné ochotnícke divadlo.

Ako ste sa k nemu dostali?

Recitovala som prakticky celú základnú a aj strednú školu. Absolvovala som všetky možné súťaže, Hviezdoslavov Kubín, Ponitrie Valentína Beniaka, a tam sa zväčša vyskytovali aj ľudia, ktorí robili amatérske divadlo. Po jednej z okresných prehliadok ma oslovila Katka Súkeníková, ktorá viedla Dielňu mladého divadla v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi, či nechcem v piatok popoludní prísť.

Mala som šestnásť rokov a zrazu sa všetka tá prázdnota, ktorú som cítila, zaplnila. Dovtedy som tápala. Cítila som, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Projekt PersONA

Rozhovory

Vizuálne umenie

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie