Biskup Bezák: Niektorí nemajú covid v tele, ale v rozume (+ video)
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Smrť už prišla veľmi blízko a nie je to o náhodných prípadoch, lekári sú vyčerpaní a je pre mňa nepochopiteľné, že strach z vakcíny je väčší ako strach zo smrti, hovorí emeritný arcibiskup Robert Bezák.
Aké máte tento rok Vianoce?
Trochu smutnejšie. Starali sme sa so sestrou o našich rodičov, ktorí už mali vysoký vek po osemdesiatke. Minulý rok sme mali ešte pekné Vianoce, mohol prísť aj brat s rodinou, ale po Vianociach otec ťažko ochorel, dostal rakovinu žalúdka a 6. marca sme ho pochovali. O jedného človeka, ktorý patril do našej rodiny, tak bude menej a ešte to stále prežívame. Mama je veľmi vážne chorá, má Alzheimera. Človek vtedy stratí schopnosť sa hýbať, rozprávať a základné návyky musíme robiť miesto nej, ale budeme sa snažiť, aby Vianoce zasvietili aj cez tieto problémy, ktoré priniesol život.
Video: Biskup Bezák: Niektorí nemajú covid v tele, ale v hlave (Autorky: Monika Tódová, Martina Koník)
Tento rok sa stretlo so smrťou veľa ľudí, už druhý rok tu máme pandémiu. Médiá informujú o tom, aké sú plné nemocnice aj plné márnice. Čo robí takéto zvýšené informovanie o smrti so spoločnosťou?
Nechcem byť odborník na smrť, asi ani nikto ním nie je. Sú to len skúsenosti, ktoré máme. Ako kňaz som bol blízko zomierajúcich a pohreby sú našou profesijnou povinnosťou. Mám pocit, že filozofia dnešného života je úspešnosť. Ako sa nám darí, kam sme to dopracovali, čo sa podarilo dosiahnuť. A smrť do toho nejako nepatrí. Nežijeme preto, aby sme zomreli, ako keby to bola chyba v systéme. Na druhej strane, keď sa narodíme, sme k smrti stále bližšie. Smrť nespôsobuje len covid, ľudia zomierajú na rakovinu, na infarkt, aj mladí, a možno nám to pripomína, že nie sme nesmrteľní a mali by sme život prežívať skromnejšie. Ten konzum, užívanie si, dovolenky, to nemusí byť tým, čo ten život tvorí. Otca sme sprevádzali až úplne do konca, vydýchol pri nás, a hoci som bol pri smrti mnohých ľudí, bolo to veľmi osobné a silno to na mňa zapôsobilo. Nechcem povedať, že teraz pravidelne rozmýšľam o smrti, lebo chcem rozmýšľať o živote, ale pri mnohých veciach, ktoré dnes žijem, ako keby mi otcova smrť pripomínala tú krehkosť. „A potrebuješ to vôbec? Je naozaj potrebné, aby si to chcel?“
