Denník N

Boris Farkaš: Aj vďaka humoru sa môžeme aspoň trochu oslobodiť od doby, ktorá nás trápi

Boris Farkaš. Foto N –Tomáš Benedikovič
Boris Farkaš. Foto N –Tomáš Benedikovič

Keď počas pandémie nemohol hrať v divadle, začal sa venovať kreslenému humoru. Predsavzal si vytvoriť dva obrázky týždenne, ktoré pravidelne uverejňuje na sociálnych sieťach. Je rád, že sa pre to musí učiť nové veci. „Uvedomil som si, že keď človek prestane vo vyššom veku myslieť, môže sa mu to vypomstiť,“ hovorí Boris Farkaš.

V rozhovore sa dočítate aj o tom,

  • prečo občas pomýšľa na odchod z divadla,
  • čím si počas pandémie precvičuje mozog,
  • čo mu dnes pomáha nestratiť zmysel pre humor,
  • či mu prekáža, keď ho volajú feministom,
  • ako vníma dnešnú výchovu.

Pamätám si, ako ste mi pri minulých rozhovoroch ukazovali zápisník plný kresieb a karikatúr vašich kamarátov. Vždy ste mali blízko ku kresleniu?

Kreslil som od malička, ale pretože som dostal na výtvarnej za kresbu vedra dvojku, tak som sa urazil a na dlhší čas som kresliť prestal. Potom ma to však znova chytilo na strednej škole, hlavne cez vyučovanie predmetov, s ktorými som sa nekamarátil – matematika a fyzika. Aby to nevyzeralo, že nič nerobím, len pozerám „do blba“, začal som kresliť spolužiakov. A tak som sa postupne dostal ku kreslenému humoru, ktorý sa mi vždy veľmi páčil.

Neskôr ste sa podieľali aj na kreslenom filme. Ako to vzniklo? 

Oslovila ma Jarka Havettová, vynikajúca výtvarníčka a animátorka, ktorá je krstnou mamou našej dcéry Kristíny. Pracovala v štúdiách na Kolibe, ale potom ušla pred Mečiarom späť domov do Čiech. Poznala moje kresby, a tak mi navrhla, aby sme spolu urobili kreslený film. Napísala scenár, film mala režírovať a mňa si vybrala ako výtvarníka.

Náš film sa volal Restaurant, robil sa v pražskom štúdiu Bratři v triku. Chodieval som tam s Jarkou na kontroly a veľmi som sa hanbil, keď som mal upozorňovať na veci, ktoré sa mi nepozdávali. Jarka ma vždy povzbudzovala: „Veď oni sú tu na to. Musíš im to povedať.“

Nerobili sme to digitálne, ale ručne. Z každého pohybu som musel nakresliť tri fázy, robil som to po nociach, bola to morda. Keď sa to celé skončilo, asi dva roky som nezobral do ruky ceruzku. Lebo vtedy som kresliť musel a ja nerád robím veci, ktoré musím.

Kedy ste sa ku kresleniu vrátili?

Neskôr som kreslil skôr sporadicky, najmä do scenárov. Raz mi divadlo ponúklo, že mi urobí vo foyeri výstavu. Opýtali sa ma, či mám obrázky. Nemal som. „No tak kresli, máš na to tri mesiace.“ Po troch mesiacoch mi vraveli, že už majú aj sklá, aj panely. „Máš obrázky?“ pýtali sa. A ja som nemal. Tak som povytrhával náčrty, ktoré som mal v starých scenároch. Výstavu som nazval Vytrhnuté zo scenára. A mala úspech.

Vtedy som sa rozhodol, že si obrázky začnem archivovať, no aj tak som vždy všetky rozdal kamarátom, keď mali nejaký sviatok. Preto som nakoniec začal dávať obrázky na Facebook. Pred rokom som sa tak zaviazal, že budem robiť dva obrázky týždenne.

Výhodou je, že sa mi obrázky ukladajú, ale nevýhodou je to, že keď chcem obrázok niekomu darovať, musím ho dať vytlačiť – a už to nie je originál. Riešim to tak, že keď obrázok vytlačím, tušom ešte niečo prikreslím.

Komu ste sa zaviazali robiť dva obrázky týždenne? Sám sebe? 

Áno. Keď v prvej vlne pandémie všetko zavreli, odišiel som bývať na chalupu. Po polroku sledovania filmov a seriálov na Netflixe som však zistil, že sedím pri nich do štvrtej ráno, ale nič po mne nezostáva. Vtedy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra v karanténe

Rodičovstvo

Rozhovory

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie