Neporiadok je večný a jediná útecha je, že my nie

Tento stĺpček píšem v čase vianočného upratovania a Boh vie, ako ho neznášam. Jasné, dalo by sa povedať, že nemám rád akúkoľvek manuálnu prácu, ale upratovanie je na vrchole všetkých mojich nenávistí.

Vždy, keď vraciam veci na miesto, vždy, keď čistím zaschnuté kvapôčky odniekiaľ, kam nepatria, vždy, keď niečo ukladám, prekladám (a manželka by povedala, že to zas tak často nerobím) – vždy sa dostaví ten nihilistický pocit.

A zrazu všetko nadobúda filozofické rozmery. Ó, márnosť všetkého ľudského snaženia!

Ja viem, že mnohí upratujete radi, upokojuje vás to, vyšlo aj pár kníh o robení poriadku, ktoré sa potom dokonca stali aj bestsellermi. Ale nemáte to v hĺbke duše rovnako?

Najviac ma na upratovaní štve tá jeho pominuteľnosť. To, že v súboji s bordelom nemáš nijakú šancu vyhrať, maximálne tak remizovať a aj to na pár minút.

S handrou v ruke pretrieš povrch a už vieš, že ho takto budeš pretierať ešte tisíckrát. O týždeň, o mesiac, o rok. Už o pár minút sa zas čosi rozleje, niekto niečo niekam nedá správne a ty to budeš musieť zase niekedy urobiť znova. Aj nabudúce budeš vysávať. Neprejde deň, aby si nezavadil o myšlienku, že treba vyniesť smeti.

A nie, keď upratuješ, nevytváraš žiadne hodnoty, iba veci dostávaš na nulu. Z bordelu do normálnej izby. Ó, aké bezútešné!