Denník N

Slovensko 2021: prízrak nudnej apokalypsy

Slovenská spoločnosť si musela proti svojej vôli klásť filozofické a morálne otázky, o ktorých nebola vôbec naučená premýšľať.

Bol to prvý rok, v ktorom sme prežívali to, čo vedci zaoberajúci sa hrozbami budúcnosti nazývajú „nudnou apokalypsou“. Hovoria, že väčším rizikom než náhla katastrofa je tá plazivá, ktorej sa prestaneme báť, lebo sme si na ňu zvykli. A preto nás dostane.

Pandémia koronavírusu, ktorá majstrovsky balansuje medzi „banalitou a tragédiou“, je dokonalou ilustráciou takejto nudnej apokalypsy. Na Slovensku zomrelo na covid toľko ľudí, že o takmer celý jeden rok klesla priemerná dĺžka života. Lenže umierali postupne, takže sme si na to zvykli a výzva na ich záchranu očkovaním sa minula účinku.

Súčasne s tým, ako začal byť strach z vírusu nudný, nastúpil strach z injekcie. S úžasom sme zistili, že jedna časť spoločnosti žije v úplne inom mentálnom svete než druhá.

Pred rokom by som nebol veril, že takmer polovica obyvateľstva sa doma potajme venuje ezoterike. Nebolo to vidieť, lebo rovnako ako my ostatní aj oni jazdia autom, používajú počítač a iste do seba pchajú tony liekov, keď ochorejú.

Nevideli to ani mnohí ich najbližší, keď sa rodiny rozčesli v postoji k očkovaniu a uvideli jeden druhého v novom svetle. Žijete s niekým v jednej domácnosti celé roky a odrazu zistíte, že jeho či jej postoj k životu či skôr k samotnému bytiu na tomto svete je radikálne iný než váš. Rozhodne to nebol nudný rok.

Injekcia s vakcínou postavila spoločnosť aj jednotlivca pred filozofické a morálne otázky, ktoré sme si nikdy predtým takto verejne nekládli. Debata to je vášnivá a často ani trochu vznešená, ale v jadre sa týka takých dôležitých hodnôt ako sloboda, kolektívna zodpovednosť a cena života.

Zrejme ustane až v okamihu, keď pandémia opadne, už teraz je však zjavné, že v jednej hodnote – a tou je cena života – zaostávame ako celok za západnou Európou. Ochota dať sa zaočkovať totiž vyjadruje mieru vážnosti, ktorú prikladám životu nielen vlastnému, ale aj iných.

Ocitli sme sa v spore, aký od vojny žiadna generácia nezažila. Všetky predošlé štiepenia mali vždy skôr morálnu, názorovú alebo politickú deliacu líniu. Tak to bolo medzi komunistami a nekomunistami, luteránmi a katolíkmi či mečiarovcami a ich odporcami. V tomto spore však ide o život a za umieranie sa vinia obe strany navzájom.

Pandémia sa jedného dňa skončí, ale rana, ktorá po nej v spoločnosti zostane, sa tak rýchlo nezacelí. Ostane trpké poznanie, že sa nemôžeme jeden na druhého spoľahnúť ani v čase všeobecného ohrozenia. Musíme v budúcnosti počítať s tým, že keď príde iná nudná apokalypsa, napríklad postupné otepľovanie nášho územia, nebudeme sa vedieť zhodnúť na spoločnej obrane.

Od jazyka k činom

Od roku 1990, keď ulicami Bratislavy začali tiahnuť prvé zástupy nacionalistov, bolo zrejmé, že naša spoločnosť sa štiepi na rôznych prekvapujúcich líniách. S nástupom sociálnych sietí sa štiepenie prehlbovalo a slovenčina, tento tradičný národný tmel, sa menila na vynaliezavú beštiu chrliacu nevídané salvy jedu.

Ale napriek tomu zostávala spoločnosť v bežnom živote dlho zmierlivá a navonok pokojná. Všetci sme spolu cestovali tými istými vlakmi, nakupovali v tých istých obchodoch a liečili sme sa v tých istých nemocniciach. Tento rok však po prvý raz vystúpila tá beštia z virtuálnej klietky a razantne vstúpila do fyzického života.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rok 2021

Komentáre

Teraz najčítanejšie