Denník N

Naše zlyhania sa nám darí heroizovať

Aj v našich dejinách nájdeme množstvo príkladov, keď sme z prehier robili hrdinské skutky.

Platnosť často citovanej a účelovo používanej antickej poučky o histórii ako učiteľke života je pochybná. Dejiny síce poučenia azda aj ponúkajú, ale ľudia nikdy neboli a ani dnes nie sú schopní alebo ochotní ich akceptovať. Dejiny prinášajú skutočne iba jedno poučenie: Nevieme sa z nich poučiť.

Prispôsobujeme ich našim želaniam a cieľom. Niekedy až tak, že pri ich účelovej interpretácii vysvetľujeme vlastné prehry, zbabelosť, pokrytectvo, celospoločenské alebo individuálne zlyhania ako hrdinské a záslužné činy v mene údajnej ochrany národa, štátu, pracujúcich vrstiev, životných hodnôt a tradícií.

Príkladov heroizácie prehier a zlyhaní je v našich (a nielen v našich!) moderných dejinách veľa. Nestačí ich však v historickej retrospektíve iba konštatovať, ale treba sa s nimi aj triezvo vyrovnávať a nevytvárať na ich základoch nové hrdinské či bolestínske legendy.

Vyhlásenie Slovenského štátu pod surovým nátlakom nacistického Nemecka v marci 1939 a nastolenie totalitného režimu sa vzápätí začalo vydávať za vyvrcholenie štátoprávnych a emancipačných snáh národa. Možno, že v danej situácii to bolo pochopiteľné, ale prečo tento skreslený výklad zlomovej dejinnej udalosti pretrváva vo veľkých skupinách spoločnosti podnes?

O desať rokov neskôr komunistický prevrat pod sovietskou hrozbou s opätovným nastolením totality sa zas prezentoval ako historické víťazstvo pracujúceho ľudu. O ďalších dvadsať rokov sa dokonca aj vojenská okupácia a poníženie Československa oficiálne vysvetľovali ako internacionálna pomoc bratských krajín, ktoré nás vraj zachránili pred občianskou vojnou a inými celospoločenskými katastrofami. „Orwellovské“ premeny väčšina verejnosti zo strachu, oportunizmu, pohodlnosti alebo aj z presvedčenia, nakoniec vždy dobrovoľne či nedobrovoľne akceptovala.

Domnievam sa, že takýto model funguje aj dnes, keď slovenské politické elity bez ohľadu na ich ideovú orientáciu sa v podstate odmietajú solidarizovať s postupom Európskej únie pri riešení terajšej utečeneckej krízy. Napínajú svaly v mene údajnej suverenity štátu, v mene ochrany národných a náboženských tradícií, v mene bezpečnosti ľudí a zaistenia ich materiálnych potrieb.

A väčšina verejnosti aplauduje, veď dobre sa to počúva zvlášť pred blížiacimi sa voľbami. Akosi sa však zabúda, že podobná demagógia sa vždy skončila politickým a predovšetkým morálnym fiaskom.

Teraz najčítanejšie