Vianoce posledného slovenského biskupa

Autor je historik

Dvadsiateho štvrtého decembra 1881 evanjelický farár z Békešskej Čaby Gustáv Seberíni napísal dlhý list svojmu blízkemu priateľovi, slovenskému duchovnému z Budapešti Danielovi Bachátovi. Hoci sa v ňom zmieňoval aj o sviatkoch, v jeho riadkoch nebolo ani stopy po mieri či zbožnosti. Seberíni, ktorý v tom čase pôsobil zároveň ako biskup najväčšieho evanjelického dištriktu – Banského –, žiadal o pomoc duchovného z Pešti, disponujúceho rozvetvenou sieťou kontaktov, v istej citlivej cirkevnej záležitosti. Krátko pred Vianocami totiž vyšiel politický pamflet s názvom Protestantizmus a panslavizmus. Jeho autor, ukrývajúci sa za pseudonymom Felvidéky, vzniesol proti Seberínimu a celému jeho dištriktu v tej dobe to najvážnejšie obvinenie: že koná protištátne a že veľkú väčšinu jeho dištriktu predstavujú prívrženci panslavizmu, čiže – v maďarskej interpretácii – slovenského národného hnutia, ktoré ohrozuje integritu Uhorska.

V tých časoch šlo o závažné obvinenie, ktoré mohlo zlomiť väz dokonca aj hlavným županom. Seberíniho rozčúlenie bolo teda pochopiteľné. Prosil Bacháta, aby pomocou svojich kontaktov vypátral, kto leták napísal: „Toho zlodušného chlapíka treba vyduriť zo skrýše.“ A Seberíni sa v Bachátovi veru nesklamal: hneď po sviatkoch mal v rukách jeho odpoveď. Podľa Bacháta bol autorom hanopisu jeden z duchovných Seberíniho dištriktu, János Thébusz.

Seberíni plánoval iniciovať proti farárovi, ktorý tak vážne obvinil vlastný dištrikt i svojho biskupa, disciplinárne konanie, napokon však od tohto zámeru upustil a celá záležitosť čoskoro upadla do zabudnutia.

Ako je to možné? Zatiaľ čo budeme hľadať odpoveď na túto otázku, staneme sa zároveň svedkami príbehu, ktorý výstižne zachytáva boje čoraz viac ustupujúcich Slovákov vo vnútri tradične trojjazyčnej – slovenskej, nemeckej a maďarskej – evanjelickej cirkvi, ktoré v období dualizmu zvádzali proti maďarizačným snahám.

Zvolenský gašparko

János Thébusz, ktorého Daniel Bachát spomína len ako „zúrivca“ či „gašparka“, bol zvolený za farára v severnej časti Banského dištriktu, v meste Zvolen, v roku 1863, keď mal iba 26 rokov. Krátko nato sa už ocitol na stránkach tlače vďaka preňho veľmi príznačnému konfliktu: v roku 1865 naňho podali sťažnosť, že nosí fúzy, čo bolo v tej dobe pre evanjelického duchovného nepatričné. Thébusz však na tomto ochlpení tváre, ktoré patrilo k vzhľadu každého správneho Maďara, lipol natoľko, že by radšej prijal disciplinárny postih, len aby sa vyhol britve. Napokon v tejto veci musel rozhodnúť vtedajší evanjelický biskup, ktorý jeho fúzy omilostil.

Pamfletom Protestantizmus a panslavizmus však už Thébusz taký jednoznačný úspech nedosiahol: jeho kolegovia sa kategoricky postavili na Seberíniho stranu a možno s ešte väčšou vehemenciou než Seberíni sám Thébuszove vážne obvinenia odmietli. Dobové nálady presvedčivo dokumentujú výsmešné veršíky, ktoré sa v tom čase objavili a neboli namierené proti biskupovi, obvinenému z protištátnej činnosti, ale proti Thébuszovi, ktorý pod pseudonymom zaútočil na svojho biskupa a kolegov duchovných.