V 90. rokoch sme platili mafii za ochranu, ale ľudia sa vedeli baviť, vraví dídžej Flebo o Charlies pube

Skupina hrubokrkých mafiánov systematicky rozbíja zariadenie vychytenej bratislavskej diskotéky. Ich boss, obávaný Tuti, si zatiaľ od dídžeja dáva dokola hrať Michaela Jacksona a rozcítený sám tancuje na parkete. Táto scéna ako z filmu od Quentina Tarantina sa naozaj v 90. rokoch udiala a vo svojej prvej knihe ju opisuje jeden z jej hlavných aktérov DJ Flebo, občianskym menom Roman Juhás. Ten druhý je už mŕtvy.

Útla kniha s názvom Dídžej je plná bizarných historiek, videných spoza dídžejského mixpultu, nielen z divokých 90. rokov, ale aj z konca socializmu. Bratislavské nočné kluby, ako Jalta či CKM, boli vtedy pre bežných ľudí prakticky neprístupné, do rána sa však v nich zabávali veksláci, zelovocári či nomenklatúrne kádre. Tí chceli počuť najnovšiu západnú hudbu, žiadneho Michala Davida.

Práve v týchto podnikoch Juhás ako mladý dídžej s licenciou od komunistickej komisie pôsobil a tam sa spoznal napríklad aj s Borisom Kollárom, dnešným predsedom parlamentu, ktorý bol ich častým hosťom.

Neskôr stál pri zrode bratislavského Charlies pubu, ktorý sa stal známy nielen svojou vycibrenou hudobnou selekciou, ale aj brutalitou svojich vyhadzovačov. Po jeho zatvorení v roku 2002 pracoval výlučne v rádiách, bol napríklad hudobným dramaturgom rádia Jemné melódie alebo rádia Vlna.

„My sa síce bavíme o negatívnych veciach z tých čias, násilí, bezpráví, obrovskej korupcii, ale bola tam aj úžasná vec, že ľudia boli spontánni,“ hovorí 53-ročný Juhás v rozhovore s Denníkom N. „A preto mám na tie časy príjemné spomienky. Neviem posúdiť, či sa v roku 2021 ľudia ešte vedia tak baviť.“

V rozhovore s Juhásom sa ešte dočítate:

• čo v Charlies pube robil dnešný bratislavský župan Juraj Droba;
• ako prebiehali dídžejské skúšky za socializmu;
• ako švédski konzultanti vytvorili rádio Jemné melódie;
• prečo rádioví moderátori už nie sú osobnosťami;
• čo si myslí o rádiových kvótach na domácu hudbu;
• ako vidí v čase streamovania budúcnosť rádia.

---

Aké máte ohlasy na knihu? Spomínajú sa v nej aj dnešní politici, napríklad Juraj Droba. 

Ohlasy mám veľmi priaznivé, a to práve od týchto ľudí. Ďuro Droba mi verejne píše na Facebooku, že sa mu to veľmi dobre čítalo. Písalo mi asi 90 ľudí, recenzie sú pozitívne, ale unisono hovoria, že kniha je krátka. To je jediná kritika. Chceli by druhý diel.

Prečo sa dnes ani vrcholoví politici, ako napríklad župan Droba, neboja priznať, že boli súčasťou tých hedonistických 90. rokov?

Je to úplne v poriadku. Napríklad Droba bol vtedy za barom, robil dobrú robotu, bol ambiciózny, vedel jazyky. Robil tam aj Jožo Ráž mladší a kopec iných. V 90. rokoch tu počas vlády Mečiara vládlo dosť veľké bezprávie, ale títo ľudia neboli súčasťou žiadneho mafiánskeho súkolesia, len si našli lukratívnu prácu v atraktívnom priestore.

Koľko z postavičiek, ktoré sa objavujú v knihe najmä v úlohe vyhadzovačov alebo známych mafiánskych hostí, ešte žije?

Dosť veľa z nich je už mŕtvych. Najmä tí, o ktorých som napísal rozsiahlejšie príhody vrátane výpalníctva alebo vydierania. Vlastne preto som sa na to po 20 rokoch odhodlal. Tých živých som zámerne nespomenul alebo som im zmenil mená.

Dalo sa v tých časoch podnikať v gastre bez dohody s mafiou?

Nedalo. Ja som bol síce len manažér, majiteľom Charliesu bol jeden rakúsky podnikateľ, ale sám som vyplácal mafiánskym skupinám za takzvanú ochranu. Som presvedčený, že aj ľudia, ktorí