Vojna mínus strieľanie. Prečo George Orwell kritizoval futbalové zápasy
Prvý článok z trojdielnej série „Spisovatelia a šport“, v ktorom vysvetľujeme, aký vzťah mali slávni svetoví spisovatelia k športu.
Keď sa po druhej svetovej vojne znova budovala Európa, mal ju spojiť futbal. V novembri 1945, pár mesiacov po víťazstve spojencov, prišiel do Veľkej Británie na turné tím Dynama Moskva. Ruskí futbalisti svojím pekným futbalom zaujali súperov aj fanúšikov.
George Orwell však v magazíne Tribune zverejnil známu esej s názvom The Sporting Spirit (Športový duch), v ktorej organizovaný šport odsudzoval. Protestoval proti myšlienke, že futbal môže byť bezpečným nástrojom na sebavyjadrenie národa.
„Vždy žasnem, keď počujem o tom, že šport vytvára dobrú vôľu medzi národmi a že keby sa obyčajní ľudia celého sveta mohli stretávať na futbale alebo pri krikete, netúžili by po zrážkach na bojovom poli. Aj keby sme nemali po ruke konkrétne príklady, ako medzinárodné športové súťaže vedú k orgiám nenávisti (napríklad olympiáda v roku 1936), človek to môže vydedukovať z ich základných princípov,“ napísal Orwell (v preklade Igora Otčenáša, ktorý sa objavil v knihe Tak to vidím ja od vydavateľstva Premedia).
Orwell tvoril v atmosfére bezprostredne po vojne, ale futbal a politika boli úzko spojené už dlho predtým. Netýkalo sa to iba Európy, násilie dlhodobo prinášali napríklad zápasy Argentíny s Uruguajom či Brazíliou. V 30. rokoch sa o propagandistickú silu futbalu začal intenzívne zaujímať taliansky „Il Duce“ Benito Mussolini, ktorý osobne dohliadal na to, aby bývalí argentínski reprezentanti získali talianske pasy a následne pomohli novej vlasti k víťazstvu na majstrovstvách sveta 1934.
Orwell vo svojej eseji narúša koncept, že by šport mohol pomôcť k lepším vzťahom medzi národmi. Podľa neho tak šport nefunguje, lebo to jednoducho
