Denník N

Vidieť zomrieť ženu pri pôrode je ťažké pre všetkých zúčastnených, vraví pôrodná asistentka Adéla Pártlová

Foto – archív Adély Pártlovej
Foto – archív Adély Pártlovej

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Adéla Pártlová pracuje ako pôrodná asistentka pre humanitárnu organizáciu Lekári bez hraníc (Médecins sans frontières – MSF). Pred niekoľkými rokmi pôsobila na misii v Južnom Sudáne, v afganskom Chóste bola práve počas nástupu Talibanu v auguste tohto roka. V súčasnosti je na svojej tretej misii, a to na gréckom ostrove Lesbos.

Klinika, na ktorej pracuje, je vzdialená len niekoľko metrov od utečeneckého tábora Kara Tepe, nazývaného aj Mavrovouni alebo „Moria 2“. Ten grécka vláda postavila po tom, ako v septembri 2020 obrovský požiar úplne zničil v tom čase najväčší utečenecký tábor v Európe, Moria.

Adéla a jej kolegovia a kolegyne tam denne poskytujú bezplatnú starostlivosť pacientkam, ktoré k nim z utečeneckého tábora prichádzajú s prosbou o pomoc.

Odkiaľ pochádzajú ženy, ktoré na Lesbose vyhľadávajú vašu pomoc?

Väčšinou ide o ženy, ktoré sa do Grécka dostali z Afganistanu. Tých je najviac, až 70 percent. Potom sú to ženy zo Somálska – tých je 9 percent – a zhruba 5 percent našich pacientok je z Demokratickej republiky Kongo. Samozrejme, je tam aj mnoho žien ďalších národností a krajín pôvodu, napríklad Sýrčanky alebo Iračanky, keďže v tábore žije vyše 2200 ľudí.

Akú zdravotnú starostlivosť im poskytujete?

Ide predovšetkým o prenatálnu a postnatálnu lekársku starostlivosť a poradenstvo zamerané na reprodukčné zdravie a plánované rodičovstvo. Tieto ženy totiž žijú v stiesnených podmienkach a nevedia, čo s nimi bude. Väčšina hovorí, že v situácii, v ktorej sa nachádzajú, si nemôžu dovoliť mať ďalšie dieťa.

Mnohé však za nami prichádzajú aj s tým, že hľadajú psychologickú pomoc a starostlivosť. Dlhodobo žijú v ohrození, vo veľkej neistote a majú za sebou ťažkú minulosť. Prišli sem z krajín, kde je vojna alebo kde prebiehajú zdĺhavé násilné lokálne ozbrojené konflikty. Tieto ženy a dievčatá sú síce rady, že sa konečne ocitli v relatívnom bezpečí, zároveň však žijú v strachu a neistote, pretože žiadajú o azyl, no netušia, či alebo kedy ho dostanú.

Ich život naozaj nie je ľahký. Bývajú v tábore medzi stovkami cudzích ľudí v takzvaných isoboxoch, čo sú veľmi jednoduché príbytky postavené z polyuretánu, alebo v stanoch. Je pritom december a aj v Grécku je zima.

Môžete sa pokúsiť opísať, aké príbehy majú tieto ženy za sebou?

Naši dospelí pacienti väčšinou prichádzajú s posttraumatickou stresovou poruchou, depresívnou poruchou a úzkosťou. Vypočuli sme si množstvo príbehov o vážnych incidentoch a traumatických zážitkoch, ktoré utečenky a utečenci zažili, kým sa dostali do Európy. Najčastejšie išlo o sexuálne násilie, fyzické násilie a mučenie. Ako Lekári bez hraníc sme ošetrili stovky osôb, ktoré prežili násilie a mučenie, ale dovtedy nedostali žiadnu podporu.

Na klinike poskytujeme prvú pomoc predovšetkým ženám, ktoré prežili sexuálne násilie. Ale keďže nie som psychologička, ale pôrodná asistentka, nie všetky pacientky sa o svoje príbehy a minulosť podelia so mnou. Odo mňa si ženy pýtajú rady týkajúce sa plánovaného rodičovstva či antikoncepcie. Vidím na nich, že sú rady, že sú tu, na hraniciach Európy. Chcú sa vzdelávať, zaujímajú sa aj o také veci, ako je ženský reprodukčný systém.

Nám to možno môže pripadať banálne, ale ony sa vo svojich domovských krajinách často vôbec nemali príležitosť vzdelávať, určite nie v tejto oblasti. Preto im napríklad vysvetľujeme, ako funguje ľudské telo, akým spôsobom žena otehotnie, ako sa tomu dá zabrániť, ako sa má žena starať o svoje zdravie či ako dodržiavať hygienu v priebehu menštruácie.

Foto – archív Adély Pártlovej

Často premýšľam práve o tom, aké náročné musí byť pokúšať sa o dodržiavanie hygieny v čase menštruácie, keď je žena na úteku. Ako je to v utečeneckom tábore?

Ženy v tábore, samozrejme, majú k dispozícii menštruačné pomôcky, ale celková situácia nie je ideálna. Možnosť využívať sprchy je limitovaná, v porovnaní s celkovým počtom ľudí v tábore je sociálnych zariadení málo. V sprchách často tečie iba studená voda. Podmienky a prostredie v nich sú veľakrát nedôstojné.

Mnohé ženy majú zároveň problém ísť na toaletu v noci samy. Boja sa opúšťať svoje obydlie za tmy, necítia sa bezpečne. Bohužiaľ nie je vždy možné, aby ich niekto sprevádzal, takže je to pre ne často veľmi náročné.

Ako prebiehajú spomínané vzdelávacie stretnutia a do akej miery na zúčastnených ženách vidno, ako ich mení to, čo sa naučia?

Bola som na niekoľkých takýchto lekciách, robíme ich spolu s ďalšími partnerskými organizáciami, ktoré v tábore Kara Tepe pôsobia. Každá lekcia sa začína tým, že si najprv povieme tému, o ktorej sa ideme zhovárať.

Na zúčastnených ženách vidno, že ich všetko zaujíma. Chcú sa vzdelávať. Niektoré z nich napríklad prvýkrát v živote videli model ženskej maternice. Nikdy predtým si ľudské telo v takejto vizuálnej podobe nevedeli predstaviť, pretože v škole sa to buď neučili, alebo nedostali všetky informácie, ktoré sa my bežne učíme. Ony pritom majú veľký záujem učiť sa a niečo nového sa dozvedieť. Sú za všetky tieto možnosti veľmi vďačné.

Ak hovoríte, že väčšina žien v utečeneckom tábore sú Afganky, ako si spomínate na svoju afganskú misiu, z ktorej ste sa vrátili domov do Česka po tom, ako Taliban opäť prevzal moc? Aká to bola skúsenosť?

Veľmi zaujímavá, pretože toto prostredie ma vždy nesmierne lákalo a túto krajinu som už dlho túžila navštíviť. Pracovala som v pôrodnici v Chóste, čo je jeden z najväčších projektov MSF vôbec (zamestnáva 450 ľudí, pričom viac ako polovicu tvoria ženy – pozn. red.) a funguje od roku 2012, teda už takmer 10 rokov.

Bola tam vysoká pôrodnosť, mali sme až 1500 pôrodov mesačne. Pôrodnica niekedy priam „praskala vo švoch“, mávali sme aj viac ako 50 pôrodov za 24 hodín. Situácia bola občas taká náročná, že nám v čase prvého pôrodného obdobia ležali na jednom lôžku dve pacientky, lebo sme ich jednoducho nemali kam umiestniť.

Každý deň sme prijímali aj veľa komplikovaných prípadov – či už počas pôrodu, po ňom, alebo v čase tehotenstva. Veľakrát k nám prišli pacientky, ktoré za nami poslali z iných zdravotníckych zariadení, dokonca aj z drahých privátnych kliník, s komplikáciami, ktoré sme museli akútne riešiť.

Ako sa na to pozeráte ako profesionálka, ktorá má skúsenosť aj z českej pôrodnej sály? Aké sú rozdiely medzi týmito dvomi prostrediami?

Vybavenie pôrodnice v Chóste bolo síce funkčné, ale nemoderné. Pôrodnícke postele boli obyčajné úzke lôžka s opierkami na nohy, bez dobrej možnosti polohovania. Vo veľkej pôrodnej sále ich bolo päť, v malej tri. Oddelené boli obyčajnými závesmi, takže rodičky nemali veľa súkromia.

Čo sa týka prístrojového vybavenia, nemali sme k dispozícii žiadny kardiotokograf, ktorý monitoruje srdečnú frekvenciu plodu a kontrakcie zároveň a v Európe je bežným štandardom. Používali sme doppler – ultrazvukový prístroj veľkosti škatuľky do ruky, pomocou ktorej pôrodná asistentka počúvala odozvy plodu.

Z liekov sme mali k dispozícii lieky ovplyvňujúce činnosť maternice, lieky na zníženie vysokého krvného tlaku rodičky alebo na zastavenie krvácania, ale v projektoch Lekárov bez hraníc nepoužívame analgetiká, teda lieky na bolesť. Ženy rodia bez nich. Dôvodom je fakt, že aby ste mohli podávať lieky na bolesť, musíte mať k dispozícii špeciálne školený personál, ktorý musí vedieť, kedy a ako ich použiť a ako potom monitorovať matku aj plod.

Druhá vec je, že tamojšie ženy lieky proti bolesti ani nežiadajú. Sú jednoducho nastavené na to, že pôrod bolí. Väčšinou ich v pôrodnici sprevádza mama alebo svokra, prípadne sestra či iná ženská príbuzná, ktorá im je mentálnou oporou, podporuje ich v priebehu pôrodu, masíruje, upokojuje a motivuje, aby ho v poriadku zvládli. Bohužiaľ, toto bol istý čas problém práve počas pandémie covidu-19, keď sme mali z preventívnych problémov zákaz návštev v pôrodnici. Povoľovali sme ich len vo výnimočných prípadoch, napríklad keď išlo o prvorodičky a potrebovali sme, aby s nimi niekto bol. Jedna pôrodná asistentka sa proste nemôže venovať len jednej rodičke.

Najmä ak máte 50 pôrodov denne.

Presne tak. Pôrodné asistentky sa nezastavili. Celý deň sme mali veľký obrat pacientok – či už išlo o akútne príjmy, pôrody, prevozy na operačnú sálu kvôli cisárskemu rezu, alebo iné komplikácie.

V každom prípade prítomnosť blízkej osoby pri pôrode je naozaj veľmi dôležitá, je to pre rodičku veľká podpora.

Ako to vyzerá na pôrodnej sále, keď sa narodí dieťa afganskej žene? Ako tieto ženy reagujú, povedzme v porovnaní s našimi?

Každá žena je iná, každý pôrod je iný a zakaždým je to zázrak. Samozrejme, každá žena je šťastná, keď sa jej narodí zdravé dieťa. Musím však povedať, že v Afganistane som videla, že na tamojšie ženy je vyvíjaný veľký tlak na to, aby rodili chlapcov.

Ak žena porodila štvrtú alebo piatu dcéru, skutočne na nej bolo vidno tlak a stres, ako doma vysvetlí, že má ďalšiu dcéru. Naopak, ak sa jej po ôsmich dcérach narodil syn, bolo na nej badať veľkú úľavu.

Pri päťdesiatich pôrodoch denne sa dá predpokladať, že sa rodičky v pôrodnici rýchlo striedali. Ako to v realite vyzeralo?

V Česku (aj na Slovensku – pozn. red.) zostáva žena po pôrode na pôrodnej sále dve hodiny. V Afganistane to bolo najviac

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Svet

Teraz najčítanejšie