Vianočná nekázeň: Strachy a radosti roku 2021

Autorky a autori nedeľnej nekázne odpovedajú na otázku:

Evanjeliový príbeh o narodení Ježiša je aj príbehom o strachu a radosti. „Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: ‚Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom,‘“ píše sa v Evanjeliu podľa Lukáša. Aké strachy a aké radosti vám priniesol pomaly sa končiaci rok?

Veronika Bruncková, architektka, spoluorganizátorka protestov Za slušné Slovensko

Strach a radosť sú vo mne ako dve misky váh. Denne hľadám ich vyváženosť. Totiž mať strach nie je zlé. Strach nás pudovo chráni pred nebezpečenstvom. Sondujeme ním situácie, a keď sa do nich, aj napriek tomuto vnútornému skeneru, odvážime, väčšinou so sebou nesú práve radosť. Táto aristotelovská strednosť jednoducho platí.

A tak sa pozerám aj na uplynulý rok. Strach z nepoznanej vakcíny a ohromná radosť, že môže chrániť mojich najbližších. Strach veriť po sklamaní nesebeckej láske druhého a radosť budovať s ním nový vzťah. Dôverovať. Strach a tvrdá práca pustiť sa do neznáma za svojimi snami a radosť privítať ich budúci rok v novej krajine.

Ľudské paradoxy strachu a radosti. Veď o tom je aj podstata Vianoc – Mária, ktorá prijatím kohosi, čohosi nepoznaného do svojho života prežila najväčší ľudský strach aj radosť. Ako každá matka. Naše krehké ľudské vzťahy sú už raz také. Niekedy sa bojíme k druhému vykročiť, no keby sme to urobili, zažili by sme radosť nepochopiteľnej sily medziľudskej blízkosti. Bojíme sa hovoriť pravdu, odpúšťať a prosiť o odpustenie, a pritom nič silnejšie pre šťastie seba a iných v rukách nemáme.

Všetkým nám prajem, aby sme v novom roku naberali viac odvahy. Len ona prináša radosť. (Zároveň sa s vami, kvôli iným povinnostiam, lúčim s nedeľnými nekázňami a novým pisateľom prajem veľa múdrosti.)

Tomáš Jellúš, jezuitský kňaz, rektor Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave

Strachy:

Keď ide o strach, každý začne zdravím. Bojí sa o zdravie seba a svojich drahých. Pri každej prosbe začína zdravím – hlavne, aby sme boli zdraví. Avšak zdravie nie je najväčší dar. Najväčším darom sú vzťahy, láska a prijatie. Radšej chorý a milovaný, ako zdravý a neprijatý. Pri súčasnej pandémii sa nebojím o zdravie; bojím sa, že ľudia strácajú citlivosť srdca. Pre vlastné presvedčenie – to už je jedno, či pravdivé alebo nepravdivé – sú ochotní ublížiť druhému. Konkrétny príklad. Ako kňazovi sa mi stáva, že niekto odmietne prijať eucharistického Ježiša do ruky, chce len do úst. Z nejakej imaginárnej úcty. A radšej sa zriekne stretnutia s Ježišom, ako by sa mal zrieknuť svojho presvedčenia, a ide preč. Veľmi smutné. Podobne je to s našimi ľudskými vzťahmi. Kvôli svojej „pravde“ ubližujeme druhým. A to je môj strach – že dáme prednosť svojim názorom pred všeobecnou láskou.

Radosti:

Mojou osobnou radosťou bolo, že moje morské prasiatko oslavovalo päť rôčkov. Poviete si, aká hlúposť, čo tu uvádzam. Bol to len príklad drobnej radosti. Veľká radosť nepríde tak, ako ju čakáme. Ale každý deň môžeme nájsť tisíc malých, ktoré nám naplnia srdce. Adventný kalendár má na každý deň drobnú čokoládku. Táto malinká radosť nezasýti, ale poteší. Celý náš život je advent – teda čakanie na lásku. Radostné čakanie. To je moja radosť. Drobné radosti zo stretnutí s druhými ľuďmi a očakávanie dobra. Pozitívne nastavenie je v dnešnom negatívne rozhádanom svete veľmi dôležité. A, samozrejme, mám radosť, že ľudia stále radi čítajú Denník N. ☺

Peter Križan, predseda spoločenstva Otvorené kresťanstvo pre 21. storočie

Cisár nechal sčítať celý vtedajší svet, aby odmeral svoju moc a presne vedel, čo všetko mu patrí. Aj praktická motivácia manažéra, ale aj veľkosťou meraná pýcha. Keď to začne ísť z kopca, keď stráca percentá a územia, tak už nesčítava a zachraňuje sám seba. Cisár chcel spísať svoj vlastný príbeh a nevedomky vytvoril príležitosť pre úplne iný svet. Aj na dnešné Vianoce sa narodia chlapci a dievčatá, nadané mocou meniť budúcnosť krajiny. Polnočné zvony im zahlaholia anjelsky zvestované „nebojte sa!“ – nolite timere (Lk 2,10).

V našej kultúre sa s Vianocami spája prímerie. Vojna sa na pár hodín odmlčí. Aby sme si vymenili ranených, doplnili zásoby obväzov, vody a jedla, zahrali si futbal s nepriateľom a pomodlili sa za rodičov, za frajerky, manželky a deti. A na druhý deň znova zabíjame a znova máme ten hrozitánsky strach. Podľa Jána (Jn 6,20) musel Ježiš aj svojich najbližších opakovane napomínať: „Nolite timere!“ Jeho sloboda mierotvorcu je taká veľká, že sa jej dá zľaknúť ako mátohy v hmle nad jazerom.

Strach z covidu prežívame ako hru na jednu bránku. Rujeme sa medzi sebou, nevieme, kto dal gól a či vôbec niekto stojí v bránke. Prímerie sa rodí z iných predpokladov, než z akých sa dejú naše sčítania, volebné preferencie, omšové kadidlá, lotérie a opatrenia. Vianocami stíchnutá noc pochádza z našej ľudskosti a kultúra prímeria je jej ježišovským vyjadrením. Keď vstaneme od štedrovečerného stola, vzdorujme covidu spoločne, predĺžme prímerie medzi sebou na tak dlho, ako bude treba, aby sme sa vyliečili.

Prajem vám všetkým nolite timere!