Stotisícina ľudského vlasu

Pozerali ste 25. decembra priamy prenos zo štartu rakety Ariane vo Francúzskej Guyane? Možno štart nesledovalo toľko ľudí ako vtedy, keď štartovala z Kennedyho mysu raketa Apollo 11 a prvý človek bol na ceste na Mesiac, ale bol to zážitok. Parametre nového Webbovho teleskopu sú fascinujúce rovnako ako parametre tepelného štítu a jeho materiály. Na jednej strane veľkosť, na druhej mierky merané na hrúbku stotisíciny ľudského vlasu.

Čo sa chceme dozvedieť za cenu miliardového rozpočtu a rokov práce tisícov špičkových odborníkov? Viac o vzniku vesmíru, priestoru, v ktorom žijeme. Čo všetko, sa dozvieme časom. Veď nevieme ani to, koľko ľudí vedelo o Galileovom ďalekohľade a jeho pokuse. A nevieme ani, čo všetko sa očakávalo od flotily lodí Cristobala Colóna. Isté je, že od tých dvoch poznaní sa zmenilo skoro všetko.

Štart sa podaril, raketu Ariane sledovali milióny ľudí na celom svete aj vo vesmírnom centre v brazílskom meste Natal (po slovensky Narodenie, Vianoce). Možno ho doma, len pár kilometrov od mesta Natal, sledovala aj matka synovej manželky, ktorej slovenská cudzinecká polícia v štýle „Cudzie nechceme…“ vytrvalo komplikuje udelenie prechodného pobytu. Nevadí, svet sa už – našťastie – mení.

Sú pandemické Vianoce, tak sme si pri kozube namiesto zaniknutého kina Devín spravili domáce kino. Vrcholom projekcií bol dokumentárny film THE RESCUE (2021), réžia a produkcia Elisabeth Vasarhelyi Chai & Jimmy Chai. Ak na vesmírnom a pre laika ťažko pochopiteľnom projekte pracovali tisíce ľudí, na tejto pozemskej záchrane pracovali tiež tisíce ľudí.

O čo išlo? V roku 2018 uviazol v thajskej jaskyni juniorský futbalový tím. Monzúnové dažde ju zaplavili a chlapcom na výlete hrozila smrť. Miestni vycvičení záchranári boli bezmocní, kým sa do záchrany nezapojili britskí amatérski jaskynní potápači s absurdnou kvalifikáciou: obaja bezradní v ľudskej spoločnosti na zemi, ale ožívajúci v klaustrofobickom prostredí zaplavenej jaskyne. Ich vyznania sú z rodu postáv Keruacovho románu Na ceste. Ako dostať po dvoch týždňoch oslabnuté deti bez potápačských skúseností cez dlhý zaplavený tunel? Nezvládli by to. Nápad austrálskeho anestéziológa Richarda Harrisa je tiež z rodu absurdna. Hovorí: „Cítil som sa, ako keby to bola eutanázia.“

Rozhodnutie ďaleko za hranicou možného. Dráma sa deje až do konca. Záver filmu nie je korektné prezradiť, jedno je však isté. Na konci tunela je svetlo. A hrča v hrdle.

Obraz spolupráce naprieč krajinami, rasami a národmi. Na svete sa aj bez televízneho prenosu dejú nádherné príbehy odvahy. Slávne záchrany aj záchrany bezmenných pacientov z preplnených nemocníc bezmennými lekármi.