Denník N

Pôrodnica

Nechcem, aby sa môj syn nenarodil na Slovensku, ale skúsenosť ma núti uvažovať o tom.

Sedím na drevenej stoličke v miestnosti v hainburskej nemocnici. Mám pocit, akoby som bola naspäť v školskej triede, slnko svieti cez farebné závesy a okolo mňa je 30 ľudí – tehotné ženy a ich partneri. Hodinu a pol strávime v ten deň spolu. Sestrička, anestéziológ, gynekológ s trpezlivosťou a úsmevom vysvetľujú prístup nemocnice k pôrodu a odpovedia na každú otázku. Všetko to prebieha po slovensky, parkovisko je plné áut z celého Slovenska.

Atmosféra je uvoľnená, príjemná, ale otázky sú vážne a naliehavé. Či dovolia rodiť v inej polohe než pripútaná na posteli, v akom prípade strihajú, či používajú techniku s kliešťami alebo tlačenia na brucho, či partner môže byť pri pôrode a koľko percent pôrodov sa u nich končí ako cisársky, či bude k dispozícii laktačná poradkyňa, koľko času ti dajú s bábätkom hneď po pôrode a aké hygienické potreby si máš zobrať so sebou.

Keď sa pohneme na obhliadku sály a izieb, rozprúdia sa medzi ženami debaty, rýchlo si na chodbe stíhame vymeniť informácie a zistím, že prinajmenšom polovica už mala skúsenosti na Slovensku. A to už nikdy nechcem zažiť. Šetrili peniaze, aby si to tu mohli dovoliť.

Na odchode si vo výťahu sama spomeniem, ako som sa cestou na pôrod mojej dcéry v nemocnici zasekla vo výťahu, ako ma povinne oholili, pripútali na monitor, dali bez vysvetlenia kompletnú anestézu, a keď som sa zobudila, trvalo dve hodiny, kým mi na päť minút priniesli bábätko, nechali ma tri dni v izolácii na pooperačnej sále bez toho, aby som mohla vidieť partnera, noc a deň ma nechali na krvavej podložke, kým neprišiel môj partner s novou, a pamätám si, ako moja gynekologička skoro odpadla, keď som sa u nej potom ukázala s kovovými svorkami po operácii. Horší než všetky nedostatky luxusu však bol ľudský faktor. Každý človek v ťažkej situácii vie, akú silu má úsmev alebo pochopenie, človek, ktorý ťa počuje a rešpektuje ako iného človeka.

Po príchode domov som si prezrela desiatky diskusných fór, na ktorých tisíce žien riešia tú istú neistotu, či sa v pôrodnici stretnú s rešpektom. Každá jedna bojuje s tou istou otázkou. Rozprávam sa s kamarátkami a naša debata sa často končí tak, že musíš mať šťastie alebo mám bývalého spolužiaka primára tam a tam, dám ti kontakt? Vybavovanie cez známych, overená cesta istoty Slovákov. Nie, ďakujem.

Nechcem, aby sa môj syn narodil v Rakúsku, sme doma na Slovensku, je Slovák. Je mi naozaj čudné odísť rodiť do inej krajiny, ale nedokážem sa stotožniť s tým, že pre nefunkčný systém, v ktorom zdravotnícky personál jednoducho nemôže byť spokojný, sa jedna z najkrajších udalostí v mojom živote opäť zmení na životnú traumu. A nie som v tom sama.

Teraz najčítanejšie