Denník N

Vydavateľ Peter Milčák: Poézia je písaním na život a na smrť

Peter Milčák. Foto - Karina Chackievič
Peter Milčák. Foto – Karina Chackievič

Od básne očakávam pohnutie, hovorí zakladateľ vydavateľstva Modrý Peter, ktoré tento rok oslávilo tridsiate výročie.

Na jar prišiel s nápadom vydávať na webe Denníka N každý deň báseň slovenského autora alebo autorky. A to v priebehu jedného roku. Pôvodný zámer sa nakoniec zredukoval na víkendy a sviatky, momentálne sme pri čísle 85. Idea však ostala rovnaká: osloviť čitateľov poéziou tam, kde by ju možno nečakali. A presvedčiť ich, že súčasná domáca tvorba stojí za to.

Kompetenciu na vytvorenie takejto antológie poézie Peter Milčák čerpá zo svojej dlhodobej čitateľskej vášne, ale i z profesionálneho záujmu. Pod značkou Modrý Peter sa totiž už tridsať rokov venuje publikovaniu básnickej tvorby. Na konte má zhruba dvesto titulov.

V rozhovore pri príležitosti tohtoročného vydavateľského jubilea hovorí o tom, či je dnes doba zrelá na poéziu, v čom je sila básnického textu, kto je najlepší slovenský básnik či poetka, i to, ako sa slovenskou poéziou pokúsil zaplniť dieru na trhu v Kanade.

Keď sa ľudia stretnú, povedia si, aký film, seriál či kniha ich práve zaujali. Zrejme často nespomenú, že čítali dobrú báseň. Ja takto začnem. Napadne vám nejaká báseň z posledného obdobia, ktorá vám utkvela v hlave?

Samozrejme. Už aj preto, že pripravujem cyklus Báseň na tento deň. Niekedy sa mi vybaví konkrétny text a idem cielene na miesto činu. Väčšinou si však zoberiem viacero kníh od daného autora, obnovujem si texty a vyberám. Mám obľúbených básnikov a takých, ktorých rešpektujem. Je to zaiste aj vec osobného vkusu a toho, čo od poézie očakávam.

K obľúbeným patrí napríklad Ján Buzássy. Je to už klasik a zároveň autor, ktorý mi ako prvý prejavil dôveru. Bol prvým z významných básnikov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Modrý Peter. Asi pred pol rokom ma požiadal, či by som mu nevydal súborné básnické dielo. Veľmi ma táto ponuka potešila a dohodli sme sa, že by malo vyjsť v dvoch zväzkoch. Prvý by mal obsahovať jedenásť kníh vydaných do roku 1989, bude mať okolo sedemsto strán. Ak tu mám spomenúť konkrétnu báseň, je to Tma ustupuje zo zbierky Ľubovník. Je krátka a zaradil som ju aj do cyklu Báseň na tento deň.

Prečo práve táto?

Báseň na prvý pohľad vychádza z prírodného motívu. Je tma, sú tam jedle, ktoré sa vynárajú z rannej hmly. Príroda je v texte akoby personifikovaná, ale je zrejmé, že v podstate ide o prežívanie človeka. Príroda si nenárokuje, aby sme ju interpretovali. Je to vlastne veľmi typická Buzássyho pozícia. Vo veľmi jednoduchých kulisách sa deje niečo zásadné, možno až osudové. Človek je súčasťou prírody, ale zároveň sa z nej vyčleňuje. Možno tam zaznieva aj to, že sme tu v istom zmysle sami, ale strašne radi by sme ten pocit opustenia zmenili.

Báseň sa končí veršami: „Dajme hlavy dohromady / a iba tak si spolu dýchajme.“ A ešte jedna vec – sú tam dva verše, v ktorých sa píše, že dolinou pohol iba jeden vták tým, že zaspieval. Jeden trilok vtáka rozhýbe celý priestor a oživí ho. Je to zaiste aj alúzia na báseň Wallacea Stevensa, v ktorej sa hovorí o zasneženej krajine a o tom, že jediné, čo sa v nej pohlo, bolo oka drozda. Predpokladám, že Buzássy o tomto verši vedel. Od poézie očakávam nejaké pohnutie. Básne by mali byť zásadné, nemali by vznikať len tak. Poézia je písaním na život a na smrť.

Zdá sa, akoby dnešok mohol byť dobrým časom pre poéziu. Komunikujeme krátko a fragmentárne. Chceme rýchlo konzumovateľné obsahy. Mohla by to byť príležitosť pre poéziu a jej komprimovanú formu? Hovorí vám niečo takáto paralela?

Nie. Je to iba taký vonkajší aspekt. Isteže, keď sa pozrieme na báseň, vidíme krátke riadky. A platí aj to, že väčšina básní nie sú rozsiahle texty. Ak však ide o poéziu, ktorá má ambíciu vypovedať zásadné veci o skutočnosti alebo ju nejako meniť či posúvať, tak v nej môže byť toľko významu, koľko sa nezmestí ani do niektorej objemnejšej prózy. Preto by som k tomu takto vôbec nepristupoval. Báseň si síce prečítate rýchlo, ale môžete ju v sebe otáčať celý deň i oveľa dlhšie.

Navyše dobrý text odoláva a kladie odpor. Ani pri skúsenom čitateľovi ešte nemusel nastať čas na čítanie konkrétneho textu. Môže ho odložiť a už sa k nemu nikdy nevrátiť. Alebo pocíti, že v ňom čosi je, a po nejakom čase – s väčšou osobnou skúsenosťou – sa k nemu vráti. A uvidí niečo, čo dovtedy nevidel. Môže si ho odomknúť. Alebo ho text zaujme hneď, no po čase v ňom objaví ešte niečo iné. Dobrú báseň charakterizuje aj ambivalentnosť významu. Nevyčerpá sa jedným čítaním. V súčasnej poézii však máme pomerne veľa textov, ktoré sa jedným čítaním vyčerpajú.

Poézii pripisujete hodnotný a silný vplyv. Prečo sa teda nachádza na okraji záujmu? Je to preto, že je do nej ťažšie preniknúť a vyžaduje si väčší výkon na strane čitateľa?

Jednoznačne to s tým súvisí. My predovšetkým zažívame krízu čítania. Je to už dlhodobý jav a súvisí s tým, ako sa vyvíja spoločnosť a aké umenie sa propaguje v médiách. Súvisí to aj s používaním mobilných telefónov či s existenciou sociálnych sietí. To všetko vytvára jeden celok, ktorý prispieva k prehlbovaniu krízy čítania.

Vaša otázka je pekná v tom, že smeruje na problémy s čítaním poézie. My tu však máme oveľa väčšie výzvy – napríklad čítanie s porozumením u stredoškolákov. Oni často nerozumejú obyčajnému textu, nieto ešte básni. A ak niekto nerozumie tomu, ako má užiť liek alebo ako sa má správať v nejakej situácii, tak nemôže porozumieť textu, v ktorom sa slová používajú nesamozrejmým spôsobom.

Mal som na mysli ľudí, ktorí aktívne čítajú knihy. Aj oni v oveľa väčšej miere siahnu po próze než po poézii. Prečo je to tak?

Známe konštatovanie Stanislava Rakúsa hovorí, že nielen autor, ale aj čitateľ sa rodí. Nielen na písanie, ale aj na čítanie musí mať človek talent. Spôsob, akým sa v poézii vyjadrujeme, je veľmi osobitý. Zásadne sa líši od prózy a to je aj dôvod, prečo je próza čítanejšia. Často je recepčne prístupnejšia a jednou z jej charakteristík býva príbehovosť. Príbehy sú v živote dôležité, ľudia ich majú radi. Aj ja ich mám rád, neviem si vôbec predstaviť, že by neexistovala literatúra s príbehmi.

Poézia používa jazyk nesamozrejmým spôsobom, lebo, ako to presne vystihol Paul Ricoeur, máme viac myšlienok než slov na ich vyjadrenie, a tak musíme významy tých slov, ktoré máme k dispozícii, napínať až za hranice ich bežného používania. Poézia si vyžaduje čitateľa, ktorý je v istom zmysle talentovaný a číta pravidelne. Takto si rozvíja svoju čitateľskú kompetenciu. Je možné, že niekto začne plnohodnotne čítať poéziu až v štyridsiatke, ale to aj vďaka tomu, že mal v sebe skryté vlohy na jej čítanie.

Väčšinou však ide o ľudí, ktorí potrebu čítať poéziu objavia v čase dospievania. To je ten čas, keď zisťujú, kto sú a čo je svet. Možno podvedome cítia, že práve poézia je takým druhom textu, ktorý o tomto uvedomovaní si vypovedá to najzásadnejšie. Je veľmi dôležité, keď majú takíto ľudia na strednej škole učiteľa, ktorý im literatúru neznechutí. Alebo aspoň neurobí škodu, ak už nespustí tú iniciačnú fázu čítania, ktoré by potom s čitateľom mohlo ostať celý život.

Je poézii blízka nadčasovosť alebo v nej cítiť dobu, v ktorej vzniká?

Vždy to závisí od konkrétneho textu. Dobrá báseň pláva v čase. A ostáva navždy odomknutá. Len čo sa text zamkne, čiže významovo zatvorí, je mŕtvy. Je s ním koniec. Definitívne zamknuté texty zvyknú reagovať na konkrétny podnet a vypovedajú len o ňom. Tým sa vyčerpajú. Dobrá báseň ostáva významovo otvorená. Ľudia ju môžu čítať aj po sto rokoch a zasiahne ich. Môže im zmeniť život, pohnúť nimi, zmeniť ich konanie alebo prinajmenšom osvietiť ich deň.

Aj takáto poézia vzniká v konkrétnom čase, no nemala by v ňom byť viditeľne ukotvená. Keď počujem slovo angažovaný, začínam byť veľmi opatrný. Ak sa totiž autor bezhlavo vydá po ceste angažovanosti, môže prispieť práve k tomu, že sa jeho text bude zatvárať. Jon Fosse hovorí, že angažovanosť je v pravom slova zmysle v hodnote. Ak je dielo umelecky hodnotné, je angažované v najsilnejšej možnej miere. Absolútne s tým súhlasím. Fosse hovorí, že má len dve témy – lásku a smrť. S tým si vystačí a viac nepotrebuje.

Poézia, ktorá zareaguje na neutešenú aktuálnu situáciu, môže človeka povzbudiť, niečo mu vysvetliť a bude sa cítiť lepšie. Je niečím, čo môže v danej dobe potrebovať. Myslíte si, že komplikovaná doba dáva objednávku na poéziu?

Netvrdím, že nemá vznikať tento typ poézie. Nech je čo najrozmanitejšia. Pripúšťam aj to, že takáto poézia môže v danom okamihu splniť svoju úlohu a byť pre istý typ čitateľov za určitých okolností dôležitá. Myslím si však, že ak z textu, ktorý reaguje na nejakú udalosť, odfiltrujeme všetky konkrétne odkazy, tak ostane ochudobnená podstata, ktorú v plnohodnotnej podobe môžeme nájsť v inej básni, nezviazanej aktuálnymi referenciami. Neúčelová báseň si svoj význam nesie slobodnejšie, zvyčajne sa ponára hlbšie a nemusí sa zaoberať tým, čo je naokolo. Nepotrebujem si čítať text, ktorý je aktuálny a reaguje na situáciu v roku 2021 na Slovensku. Ja mám tiež plné zuby tých hlupákov, s ktorými tu musíme žiť. Ale môžem si k tomu prečítať Rilkeho.

Akým spôsobom čítate poéziu?

Čítanie poézie je pre mňa bytostnou potrebou. Potrebujem ju čítať tak, ako potrebujem jesť alebo dýchať. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale takto sa to u mňa vyvinulo. Môj starší brat Marián čítal poéziu, čo som už ako dieťa registroval. Keď sa mi však ako prvá dostala do rúk kniha básní Jána Smreka, vôbec na mňa tie texty nezapôsobili. Potom som vďaka Mariánovi mohol čítať Kvety zla Charlesa Baudelaira a to bol bod zlomu. Zrazu som zistil, čo poézia môže byť. Že mi môže povedať veci, ktoré mi takýmto spôsobom nepovie nič iné.

Pamätám si, keď som ako prvák na gymnáziu išiel v Levoči do kníhkupectva, kde mali vo výklade novú zbierku Štefana Moravčíka Tichá domácnosť. Niesol som si ju domov ako nejaký poklad. V podstate odvtedy systematicky sledujem slovenskú poéziu. A keďže ju aj vydávam, tak čítam veľa rukopisov. Mám autorov, ku ktorým sa vraciam, čítam ich texty opakovane, pretože verím, že mi s odstupom času môžu priniesť čosi nové.

Takto som ako veľmi mladý narazil aj na jednu poetku, ktorej básne mi najprv nič nehovorili. Pritom som vedel, že je to významná autorka. Bola to Sylvia Plath. Jej knihu som zasunul do police a ležala tam možno desať rokov. Potom som ju vybral a zrazu v nej boli celkom iné básne. Po rokoch sa mi takto otvoril text, ktorý je pre mňa zo súčasnej poézie jedným z najkľúčovejších.

Do projektu Báseň na tento deň ste pôvodne chceli zaradiť až 365 básní slovenských autorov. Čo vám dávalo istotu, že pri svojich kritériách dokážete toto množstvo naplniť?

Musím povedať, že tá redukcia ma nakoniec zachránila. Jednak som pracovne veľmi vyťažený a veľa času mi zaberie aj kontaktovanie autorov a získavanie práv. Ak by som len vyberal texty, bola by to romantická práca, ale súvisí s tým, bohužiaľ, aj administratíva. Pôvodný úmysel vychádzal z toho, že od významných autorov zaradím do cyklu viacero textov, takže ten počet by sa dal určite naplniť. Teraz sa v cykle dostávame k počtu 90 publikovaných autorov.

Ako prvý sa bude opakovať Erik Jakub Groch. Zaradil som ho po druhý raz zámerne, pretože som chcel, aby bola jeho báseň publikovaná počas Vianoc. Ak by som dokázal získať autorské práva na všetky texty, ktoré by som rád zverejnil, mohlo by sa v cykle objaviť približne sto básnikov. Zámerne niektorých autorov vynechávam. Napríklad debutantov, ktorí majú jednu knižku a z ich textov neviem vybrať žiadnu báseň pri kritériách, ktoré som si vnútorne nastavil. Povedzme aj preto, že píšu angažované básne bez presahu.

Dá sa váš výber vnímať ako správa o slovenskej poézii?

Áno, dalo by sa to tak povedať. Ide mi o hodnotu umeleckého textu a vyberám viac básne ako autorov. Vôbec nemusí ísť o autora, ktorý má za sebou veľké básnické dielo, ale možno sa mu podarilo napísať dve alebo tri výborné básne. Z celkového pohľadu cyklus možno vnímať ako správu o podobe súčasnej slovenskej poézie, keďže väčšinou ide o texty z posledných dvadsiatich až tridsiatich rokov. Občas sa v čase vrátim o trochu ďalej. Keď som napríklad zaradil Mariannu Grznárovú, mnohí museli byť prekvapení, pretože ju vnímajú ako autorku literatúry pre deti. Vydala len jednu básnickú zbierku, ale jej debut z druhej polovice 60. rokov je stále svieži a báseň, ktorú som vybral, znie ako z roku 2021. Môže byť príkladom otvorenej básne, ktorá pláva časom.

Kto je podľa vás najlepší súčasný slovenský básnik alebo poetka?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie