Dizajn učebníc by som zmenila, pre žiakov sú neatraktívne, hovorí dizajnérka, ktorá učí na rómskej škole
Zuzana Uhalová vyštudovala typografiu a dnes v Malčiciach na východe Slovenska učí v rómskej triede, kde väčšina detí nevie čítať ani písať. Aby im to uľahčila, navrhla pre ne špeciálne pracovné zošity s písmom pre dyslektikov.
Sedem rokov žila v Bratislave, kde sa plánovala natrvalo usadiť. Po škole sa však ocitla v existenčnej kríze a povedala si, že potrebuje zmenu. „Uvedomila som si, že potrebujem kontakt s realitou a že si musím vyskúšať aj nejakú ťažkú vec,“ vraví Zuzana Uhalová.
Už druhý rok v rámci programu Teach for Slovakia učí na prevažne rómskej základnej škole v Malčiciach neďaleko svojich rodných Michaloviec. Pre žiakov vytvára pracovné zošity a založila im aj triednu knižnicu. Prácu s rómskymi deťmi si obľúbila natoľko, že sa jej plánuje venovať aj po uplynutí učiteľského programu.
Ako si spomínate na svoju základnú školu?
Chodila som na základnú školu, ktorá nemala dobrú povesť. Bola to jedna z tých horších škôl, na ktorú nechodili „doktorské deti“. Blízko sme mali rómsku štvrť a veľa detí odtiaľ preto chodilo aj k nám na školu. Aj ja som mala v triede viacerých Rómov.
Čo ste si vtedy o svojich rómskych spolužiakoch mysleli?
Boli to špinavšie deti, pochádzali z chudobných rodín, a preto sme sa im všetci vyhýbali. Pamätám si, že keď som prvý deň prišla do školy, meškala som a jediné voľné miesto bolo pri rómskom chlapcovi. Ako dieťa som vtedy nevnímala, že je Róm, len to, že smrdel, pri jedle trúsil a nerozprával. Sedela som s ním len prvé dve vyučovacie hodiny, učiteľka ma hneď presadila. Asi sa bála, aby sa moji rodičia neprišli sťažovať. Takých ako on sme však mali v triede viacero. Ešte aj učiteľky ich vyčleňovali dozadu. Potom som aj ja toho chlapca vnímala len ako ducha v zadnej lavici.
Prečo učitelia chceli, aby sedeli vzadu?
Asi sa ich chceli zbaviť, nemali ich v pláne alebo nevedeli, ako ich majú ďalej posúvať. Deti nevedeli čítať ani písať, ale to sa vtedy neriešilo. Mnohé z nich sa preto nedostali ani na druhý stupeň.
Na Vysokej škole výtvarných umení ste sa venovali dizajnu písma a kníh, v rámci štúdia ste sa dostali aj na školy v Štrasburgu a v Prahe. Ako sa u vás zrodil nápad, že pôjdete sama učiť prostredníctvom Teach for Slovakia?
Učiť som išla s tým, že ma vždy bavilo robiť s deťmi a trochu som tápala v grafickom dizajne. Nikdy som nechcela byť učiteľkou, to ma začalo lákať až počas výšky. Premýšľala som aj nad tým, že by som si urobila pedagogické minimum, ale nakoniec som uprednostnila Erasmus v Štrasburgu a v Prahe.
Po škole som sa však ocitla v existenčnej kríze, tápala som a nevedela, čo ďalej. Uvedomila som si, že potrebujem kontakt s realitou a že musím skúsiť ísť robiť aj nejakú ťažkú vec. Keďže ide o dvojročný program, povedala som si, že to je šanca vyskúšať si pedagogiku bez toho, aby som sa k nej viac zaväzovala.
S akými očakávaniami ste do toho vstupovali?
Najprv som nevedela, do čoho idem. Program Teach for Slovakia nás len pripravuje na to, že pôjdeme do problémových škôl, kde
